1189 Bratislavský križiaci

Fantáziu stredovekých ľudí neprestajne vzrušovala predstava križiackych výprav, ktoré by oslobodili Kristov údajný hrob z moci Saracénov. Dvanáste a trináste je svedkom takýchto podujatí. Uvádzali do varu takmer celú Európu. Pápež vyzýval svetských vladárov do boja proti ,,neveriacim“ z času načas sa potom uskutočnila križiacka výprava. Pravda, popri túžbe oslobodiť boží hrob hrali pri organizovaní takýchto výprav významnú úlohu aj záujmy až priveľmi svetské: nádej na veľkú korisť a na ovládnutie trhu s drahocennými koreninami.

Pred Veľkou nocou v roku 1189 prišli do Bratislavy kazatelia a verbovači na novú križiacku výpravu, aby obyvateľom mesta oznámili veľkú novinu: ešte pred začiatkom leta vypraví sa cisár Svätej rímskej ríše nemeckej Fridrich Barbarossa čiže Ryšavý, a nespočetným vojskom proti neveriacim. Cisár tak spĺňa sľub, ktorým si pri uzavretí kostnického mieru uzmieril pápeža Klementa III. Nech teda bohabojní kresťania využijú príležitosť a pripoja sa k cisárovmu vojsku.

Koncom mája sa Bratislava zmenila na nepoznanie. Barbarossa do Bratislavy zavítal s obrovským a nádherným sprievodom. Najvznešenejšia časť sprievodu – cisár Fridrich, najpoprednejší hodnostári a Fridrichovi synovia Henrich a fridrich sa ubytovali na hrade. Ostatní sa utáborili na druhom brehu Dunaja, v dnešnej Petržalke.
Trvalo niekoľko dní, kým sa tam zhromaždilo celé cisárovo vojsko, spolu 150 000 bojovníkov. Vojsko obsadilo celé podhradie i susednú obec Széplak (Nemci ju nazývajú Schöndorf). Vojsko sa chystalo na boj proti sultánovi Saladinovi. Na turíčne sviatky, 28. mája 1189, udalosť vyvrcholila: cisár Fridrich korunoval svojho syna Henricha a majetok rozdelil medzi ostatných synov. S Fridrichovým vojskom odišli aj ľudia z okolia Bratislavy, najmä zo Žitného ostrova. Barbarossova križiacka výprava sa napokon skončila porážkou a tak väčšina Bratislavčanov svoj domov už nikdy neuvidela.

1241 Tatári odchádzajú sklamaní

Návštevy kráľov si Bratislavčania vždy vysoko cenili. Panovníci veľkomyseľne dávali mešťanom niečo, čo ich veľa nestálo: rozličné výhody a privilégiá. S kráľom prichádzal do Bratislavy vždy veľký sprievod, a to znamenalo pre vinohradníkov a obchodníkov podstatné zvýšenie tržby. V tomto čase, t. j. v polovici 13. storočia, začína vedľa podhradia vznikať smerom na východ nová osada, ktorá sa stala jadrom budúceho mesta. V osudný rok 1241, keď prišiel do Bratislavy kráľ Belo IV., obyvatelia hradu a podhradia sa jeho návšteve nepotešili. Nebola to návšteva, ale bezhlavý útek pred Tatármi. Tatárska armáda sa valila na západ a sever, všetko kynožila a ničila, zanechávajúc za sebou len kopy mŕtvol a dotla vypálenú krajinu. Ľudí v Bratislave sa zmocnila hrôza a bezradnosť. Veľké zástupy utečencov sa valili na západ a kto nemal na čom ujsť, odišiel aspoň do hory. Ľudia si tam kopali jamy, aby sa v nich skryli.

Kráľ zachraňoval, čo mohol. Najviac mu záležalo na telesných pozostatkoch svätého Štefana, uložené v Stoličnom Belehrade. Vzal jeho mŕtvolu a korunovačné klenoty a vypravil sa s nimi na juh k moru, do Splitu. Kráľ Belo IV. v Splite ale dlho neostal, ale vybral sa so svojím sprievodom do Bratislavy . Obyvatelia hradu a podhradia sa voči nemu zatvrdili. Občan a zároveň mešťan Bratislavy Woch daroval Belovi IV. peniaze a kone na cestu do Rakúska. Preňho to bol dobrý obchod, lebo za pomoc mu kráľ daroval hrad Šintavu a pozemky na okolí Bratislavy.

Odrazu boli Tatári pred Bratislavou . Išli naprieč horou a húštinami. Tak mohli potom v noci ľahko prekvapiť spiacich obyvateľov. Pravda, len obyvateľov neopevnených obcí, akými boli pred Bratislavou Lamač a Schöndorf, ktoré Tatári celkom vypálili. Potom začali útočiť na podhradie a hrad.

Niektorí Tatári bojovali kopijou alebo sekerou namiesto šable. No všetky tieto zbrane osvedčovali sa len v boji chlapa proti chlapovi, ale nestačili na pevné hradby, ktoré chránili hrad a podhradie. Tatári museli teda odísť bez úspechu.

1261 Kráľovská svadba

Bratislavčania rýchlo zabudli na tatársky vpád. Veď napokon doplatili na to len predmestia a okolité obce. Preto, keď sa o dvadsať rokov uhorský kráľ Belo IV. znovu prišiel do Bratislavy , mesto si ho uctilo. V októbri 1261 prišiel do Bratislavy ako vladár, ktorý upevňuje základy svojej moci štátnickým činom :svadbou. Vydával svoju vnučku za českého kráľa Přemysla Otakara II. Na pamäť Přemyslovej slávnej svadby pomenoval ľud kaplnku dómu, v ktorej sa odbavovali cirkevné sobášne obrady. Rudolf Habsburský sa stal Otakarovým odporcom a nepriateľom.

Medzi Přemyslom a Rudolfom Habsburským vznikla vojna, ktorá vyvrcholila bojom na Moravskom poli 26. augusta 1278. Boj sa skončil porážkou českého vojska a a kráľovou smrťou. Po smrti Přemysla Otakara II. vzniká v Bratislave na oslavu tejto smutnej udalosti (z hľadiska Rudolfa Habsburského to bola radostná udalosť) nová významná budova: Františkánsky kostol a kláštor.

1526 Panovačná kráľovská vdova

Začiatkom leta 1526 prišla do Bratislavy poplašná správa, že turecký sultán Soliman II. sa vypravil proti Uhorsku s obrovskou armádou v počte 100 000 chlapov a 300 kanónov. Krajina sa chystala na vojnu. Mladý, dvatsaťjedenročný kráľ Ľudovít II. zhromažďoval vojsko. Podarilo sa mu vystrojiť armádu iba v sile 30 000 vojakov. Proti trojnásobnej prevahe Turkov však neobstála. Keď sa 29. augusta 1526 obe vojská stretli v krvavom boji pri Moháči, Turci uhorské vojsko doslovne rozdrvili. Kráľ Ľudovít II. sa chcel po nešťastnom boji zachrániť. Lenže jeho kôň sa pri brodení močaristým potôčikom potkol a strmhlav padol do bahna, pochovajúc pred sebou mladého kráľa. Kým ho sprievodcovia vyslobodili, kráľ bol mŕtvy. Na bojisku zahynulo asi 20 000 uhorských vojakov a veľká časť kráľovského sprievodu. Sultán Soliman dal surovo povraždiť aj 4000 vojakov, ktorí sa po nešťastnom boji Turkom vzdali.

Najväčšia panika zavládla v Budíne, lebo nikto nepochyboval o tom, že Soliman bude chcieť čo najskôr zaujať hlavné mesto krajiny. Tisíc ľudí sa chystalo na útok smerom do Bratislavy. Pomerne najlepšie sa cestovalo Bratislavy mladej ovdovenej kráľovnej Márii. Kráľovná prišla do Bratislavy na čele veľmi honosného sprievodu, ktorého členmi boli pápežský Nuncius Burgio, vesprémsky biskup Szalaházy, správca kráľovského majetku Thurzo, župan Bornemisza a kancelár Oláh. Okrem toho služobníctvo a 50 ozbrojených vojakov.

Kráľovná bývala na Hlavnom námestí (pred radnicou), lebo pán bratislavského hradu ju nechcel ubytovať na hrade, pretože tam mal uschované všetky kráľovské poklady. V Bornemizsovej zásielke bolo 560 pozlátených strieborných čaší, krčahov a džbánov, drahocenné kostolné zlaté kalichy, stolné náčinie, šperky s diamantmi, perlami a rubínmi, drahokamami zdobené sedlá, zrkadlá, svietniky, ozdobné predmety z rýdzeho zlata, reťaze a iné cennosti.

Prvým verejným prejavom Máriinej kráľovskej moci bola listina, vydaná 9. októbra 1526, ktorou sa bratislavským židom nariaďuje vysťahovať z mesta. Predtým sa len raz museli židia z Bratislavy naozaj vysťahovať, a to za Ľudovíta I. roku 1360, ale už v roku 1308 sa mohli vrátiť. Mária chcela dosadiť na trón svojho brata Ferdinanda Habsburského. Za výdatnej diplomatickej činnosti Máriinej vytvorila sa na sneme taká atmosféra, že 17. decembra vyhlásili Zápoľského zvolenie na sneme v Stoličnom Belehrade za neplatné a zvolili si kráľa Ferdinanda.