Vyznamenania

•Hrdina socialistickej práce (1939)
•Hrdina Sovietskeho zväzu (1945)
•Rad Víťazstva (1943, 1945),
•3x Rad Červenej zástavy
•Rad Lenina (1939, 1945, 1949)
•Rad Suvorova 1. stupňa (1943).

Gulagy

Gulag je pojem pre koncentračný režim sovietskych politických väzníc, stalinská diktatúra

Ruské pracovné tábory vznikli pre to, aby splnili tri základné úlohy:

•izolovať tzv. triednych nepriateľov
•využívať ľudí ako lacnú pracovnú silu, čo sa akurát hodilo pre vojnou zničenú krajinú – Sovietsky zväz
•po vyčerpaní a dostatočnom využití väzňov, v tichosti zlikvidovať, alebo zastrašiť

Transport ľudí pozostával najskôr z prechodu z bydliska do tzv. distribučných väzníc (sústreďovacích táborov) a neskôr z týchto väzníc do pracovných táborov, ktoré sa nachádzali na najodľahlejších miestach ZSSR.

Do týchto táborov zatvárali ruské orgány rôznych ľudí: zločincov, vrahov, politických väzňov, dokonca bývalých vojakov slov. armády, ale často krát aj slušných obyčajných ľudí, pod zámienkou pracovnej brigády na tri – štyri dni! V skutočnosti však všetci prešli minimálne päť ročným peklom. Tisíce nešťastníkov - úctivých a pracovitých robotníkov, remeselníkov, ale aj intelektov bolo vyzvaných na pomoc pre svoju vlasť, ktorá bola zničená vojnou. Napr. na opravu mosta, cestných komunikácii... Mnohí, ktorí šli na “trojdňovú brigádu“ (medzi nimi aj ženy) sa zhromaždili na určených miestach aj s vlastným pracovným náradím. Vtedy ešte netušili, že to bude hrôzostrašná brigáda ďaleko od domova, ktorá potrvá niekoľko rokov. Robotníci z okolitých krajín ZSSR tiež neboli výnimkou. Boli vyzvaní ruskými orgánmi a medzi ich argumenty patrilo (okrem iného) aj pomoc pre Sovietsky zväz za slobodu, ktorú im Červená armáda vybojovala v 2. svet. vojne. Boli násilne odvlečení na nútené práce do ZSSR na niekoľko rokov...

V roku 1945 začali orgány dovážať priamo do väzníc, bez nejakých procesov, aj vojnových zajatcov – Rusov. Keďže prežili nemecké zajatie, vláda si položila otázku - Ako mohli títo ľudia prežiť v nemeckých vyhladzovacích táboroch? - Nijako sa im to nezdalo, preto si vymysleli odôvodnenie. Bolo ním tvrdenie, že všetci, ktorí prežili, museli byť nejako spojený s nacistami. Cesta vlakom do distribučných väzníc trvala aj niekoľko týždňov a do jedného kupé, dokázali nastrčiť aj cez 50 ľudí. Pri takýchto podmienkach sa stávalo, že niektorí slabší väzni túto cestu ani neprežili. Podobne to bolo aj v distribučných väzniciach. Strava tu pozostávala z troch denných dávkach: z prevarenej vody, kaše a 100 – 200 gramov chleba na deň. Najväčšie právomoci mali banditi. Tých sovietske zákonodarstvo určilo ako „živel sociálne blízky“. Mohli si dovoliť okradnúť a aj zabiť spoluväzňa. Boli to ľudia absolútne bez zábran. Boli tu aj nasadení udávači a špicli, ktorí všetko registrovali a podávali správy dozorcom. Boli tu komunisti, príslušníci iných politických strán a politickí väzni, ktorí boli najviac utláčaní. Nad väzňami držali ochrannú ruku dozorcovia. Boli to členovia čeky a nosili modré výložky. Po 2. svetovej vojne v roku 1945 začali väzni vo väzniciach dúfať, že Stalin udelí všeobecnú amnestiu a že zatýkanie je len prechodný jav – ale, dúfali márne. Obdobie transportu väzňov do pracovných táborov bolo veľmi nepokojné a pripomínalo prevážanie dobytka. Pohľad na kruté zaobchádzanie z väzňami a ich neľudské podmienky sa nikdy nenaskytol bežným ľuďom, pretože distribučné väznice boli stavané v odľahlých častiach železníc a pri vedľajších koľajach.

Priamo v pracovných táboroch to bolo ešte horšie. Práca trestancov a bohužiaľ aj netrestancov bola rozdelená na dve 12-hodinové smeny. Časť pracovala pod zemou – v baniach, časť na povrchu. V lete nebola situácia taká zložitá a ťažká, no v zime to bolo utrpenie. Práca väzňov v tých prvých štádiách obdobia gulagov zväčša spočívala v budovaní nových pracovných táborov. Strava bola horšia ako v prechodných väzniciach. Bolo jedlo z rýb, z poloupečeného chleba alebo len z múky. To zajedali snehom. Sneh bol pre nich tekutinou. Vodu nedostávali. Jedine, keď sa sneh v lete roztopil.

Po rokoch tvrdej práce a sovietskej tyranie sa niektorí väzni aj vrátili domov. Pri odchode zo ZSSR im zakázali čokoľvek rozprávať o ZSSR, pod hrozbou, že ich opäť deportujú naspäť do prac. táborov. Veľká väčšina ľudí, ktorí prežili gulagy malo podlomené zdravie, na ktoré po čase zomreli. Napr. žalúdočné vredy, omrzliny, ženy nemohli mať deti...Do konca života boli prenasledovaní a zastrašovaní Štátnou tajnou políciou ŠTB... Ruské pracovné tábory možno prirovnávať ku nacistickým koncentračným táborom počas 2. sv. vojny. Neexistuje síce presné číslo umretých ľudí v gulagoch, no odhaduje sa, že sú to milióny. Vymenovať všetky tábory nieje snáď ani možné, pretože boli vybudované nielen u každého väčšieho i menšieho mesta, ale tisíce ich boli aj v sibírskych pustatinách.

Najznámejšie tábory: tábor Nuzal, tábor Donbas, tábor Čerepovec na Sibíri, tábor Omsk, tábor Sachalin.

Súčasné názory na Stalina

·liberálni demokrati: Autori vychádzajúci z liberálnych a humanistických pozícií, pokladajú Stalina za potláčateľa všetkej slobody, iniciatívy, za pôvodcu totalitnej spoločnosti, vinníka a iniciátora zločinov proti ľudskosti, porovnateľný s Hitlerom. Táto mienka prevláda na Západe, v čase Perestrojky a začiatkom 90. rokov 20. storočiam prevládala i v Rusku. Počas života Stalina v ľavicových kruhoch na Západe bol aj iný postoj k nemu od zhovievavého po nadšený, keďže ho pokladali za tvorcu zaujímavého sociálneho experimentu - takto k nemu pristupovali napríklad G.B. Shaw, Lion Feuchtwanger, Henri Barbusse. Po odhaleniach XX. zjazdu stalinizmus na Západe ako jav zanikol.

·komunisti-stalinisti: plne uznávajú Stalina, pokladajú ho za verného pokračovateľa Lenina. Ich názory v podstate zodpovedajú oficiálnym tézam sovietskej propagandy 30. rokov. Ako príklad možno uviesť knihu М.S. Dokučajeva Dejiny nezabúdajú.

·komunisti-antistalinisti: obviňujú Stalina zo zničenia strany, z odstúpenia od ideálov Lenina. Tento prístup sa zrodil ešte v „leninnskej garde“ (M. Rjutin, F. Raskoľnikov, L.D. Trockij, či Bucharinov list napísaný pred popravou) a stalo sa prevládajúcim po XX. zjazde.

·nacionalisti-stalinisti: kritizujú Lenina i demokratov, zároveň vysoko oceňujú Stalina za prínos k upevneniu ruskej imperiálnej vlády. Pokladajú ho za hrobára rusofóbov-boľševikov. Oceňujú jeho antisemitské kroky. Ako príklad možno uviesť diela I.S. Šiškina Vnútorný nepriateľ a V.A. Mičurina «Dvadsiate storočie v Rusku cez prizmu teórie etnogenézy L.N. Gumiľova a práce V.V. Kožinova. Posledný pokladá stalinské represálie v mnohom za nevyhnutné, kolektivizáciu a industializáciu za ekonomicky opodstatnené.

·nacionalisti-antistalinisti: (napr. Alexandr Solženicyn) odsudzujú Stalina ako boľševika, narušiteľa tradičnej ruskej kultúry a tradičnej ruskej spoločnosti
Podľa výskumu verejnej mienky z 18.-19. februára 2006, 47% obyvateľov Ruska pokladajú rolu Stalina v histórii za pozitívnu, 29% za negatívnu.
Po XXII. zjazde pamätníky Stalina boli po celom Sovietksom zväze demontované, okrem pamätníka v rodnom meste. V súčasnosti na mnohých miestach Ruska mu znovubudujú pamätníky.