1. Varšavské geto

Všetko začalo prepadnutím a kapitulovaním Poľska, nemeckou armádou. Varšavské geto vzniklo 12.10.1939 na deň zmierenia. Zaberalo vyše 2,4% rozlohy mesta a bolo zastavané vysokým múrom, ktorý mal na vrchu drôt. Geto bolo strážené nemeckou armádou. Do geta bolo nahnaných vyše 2000 Židov a v gete sa nachádzal iba 1 kostol a jeden kňaz neárijského pôvodu. Malý priestor, špina a hlad viedli k vysokej úmrtnosti. Potraviny sa vydávali len na lístky a to viedlo k častým krádežiam. Malý prídel však dostávali aj deti. Ten, kto sa pokúsil utiecť bol ihneď zastrelený. Bolo im jedno či to bol dospelý alebo malé dieťa, ktoré si chcelo ukradnúť kúsok chleba. Židia v gete museli taktiež pracovať. Niektorí predávali židovské knihy a časopisy, iní chodievali za prácou do mesta. Tam sa dalo dostať bránou geta, ale neskôr im bol pristavený nadchod, ktorý mal slúžiť nato, aby sa normálni ľudia mohli vyhnúť Židom. 22.7. 1942 odviezli prvé transporty okolo 6000 Židov. Pred deportáciami sa Židia museli zhromažďovať. Táto časť bola najbrutálnejšia, pretože tu si Nemci vyberali obete do koncentračného tábora. Najskôr ich postavili do 1 radu, z ktorého vyberali náhodne ľudí. Tí, čo boli vybraní boli ihneď postrieľaní a tí, čo prežili boli poslaní do transportu. Na deportáciách sa podieľala židovská polícia, neskôr SS. Neskôr keď bolo v gete len 60 000 osôb, tábor sa rozdelil na 3 časti a bol z neho pracovný tábor. Keď s začali deportácie, v gete sa vytvorilo niekoľko odbojových skupín. Tieto skupiny zhromažďovali zbrane a pripravovali sa na odpor. Keď 18.1.1943 zahájili opäť deportáciu, odmietli sa zhromaždiť a vypukol ozbrojený odpor. Po niekoľkých dňoch sa nacistom podarilo všetko ukončiť(vid. obr. č.2, príloha č.1). Odboj sa však nevzdal a chcel akciu dokončiť. Ďalej zhromažďoval zbrane, kopal tunely a pripravoval plány obrany. Silný odpor sa zahájil 19.4.1943 keď sa malo likvidovať geto. Vtedy tu prepukli pouličné boje a geto bolo dom po dome vypaľované. Odbojári sa skrývali v bunkroch. Nemeckej presile odolávali niekoľko dní. Akcia sa končila 16.5.1943 keď bola zničená synagóga a ponachádzaní ukrytí Židia. Tí boli postrieľaní a poslaní do koncentračných táborov.

2. Počiatok masového vraždenia

Všetko sa začalo 22. júna 1941 keď nemecké vojská zahájili útok na ZSSR. Nejednalo sa však o bežný vojnový konflikt. Bol to boj proti rase a ideológii. Nacisti tvrdili, že sovietsky režim je zásterou židovského spolčenia, pretože Židia podľa nich chceli ovládnuť všetky národy. V nemeckej armáde boli 4 einsatzgruppen – jednotky zvláštneho určenia, ktoré mali za úlohu zničiť komunistov, Židov a ostatných. V začiatkoch vraždili len mužov, neskôr sa pridali aj ženy a deti a starí ľudia. Einsatzgruppen začal od septembra 1941 využívať nový spôsob vraždenia - mobilné plynové komory, pretože obeti boli zabíjané výfukovým plynom. Toto sa prevažne robilo v obci Chełmnu. Bolo ich tam okolo 20. Koncentračné tábory, ktoré vtedy fungovali boli premenované na vyhladzovacie. Ich výhodou bolo rýchle a efektívne vyhladzovanie Židov. Hlavným pilierom sa stal Osvienčim kde boli od marca do júna 1943 postavené 4 nové komory. Používal sa jedovatý Cyklon B. Poniektorí, ktorí prešli selekciou mali byť povraždení prácou tzv. „Vernichtung durch Arbeit“.

3. Koncentračné tábory

Koncentračné tábory boli zriadené v Nemecku roku (1933-1945) boli to zberné tábory pre civilistov, a aj zároveň jedným z najkrutejších nástrojov teroru Hitlerovho režimu. Tu boli bez súdneho procesu väzení politickí protivníci, najskôr hlavne komunisti, socialisti, a aj príslušníci iných politických strán, Židia, duchovní, cigáni a po roku 1939 aj milióny cudzincov. Približne do zimy 1941 až 1942 bolo úlohou koncentračných táborov udržiavať Hitlerov teror. Boli to miesta vykorisťovania, kde väzni žili ako otroci. Od zimy 1942 museli väzni v koncentračných táborov pracovať aj na výzbroji armády. Niekedy sa stalo, že z týchto táborov prepustili niekoľko jednotlivcov (väčšinou Rakúšanov, alebo Nemcov).

4. Vyhladzovacie tábory

Okrem Koncentračných táborov existovali aj vyhladzovacie tábory. V týchto (napríklad Osvienčim-Birkenau, Treblinka, Sobibor, Kulmhof, Belzec, atď.) boli po selekcii alebo bez nej (selekcia: triedenie ľudí podľa toho či boli schopní pracovať) zavraždené milióny Židov z celej Európy v plynových komorách, ktoré tam boli nainštalované na tento účel. Rozsah prenasledovania počas nacionálno-socialistického teroru dokazujú záznamy Medzinárodnej vyhľadávacej služby Červeného kríža v Arolsene o koncentračných táborov. V Európe obsadenej nemeckými jednotkami bolo (okrem väzení a táborov pre vojnových zajatcov) 1226 hlavných táborov, 1011 vedľajších, alebo vonkajších táborov a 114 vyhladzovacích a židovských táborov.

5. Kto mohol prežiť

V táboroch mohli za zvlášť priaznivých podmienok prežiť hlavne nemeckí a rakúski väzni, ktorí mali to šťastie, že počas prvých mesiacov nepodľahli chorobám a zraneniam, a ktorí boli potom pridelení do nejakej táborovej služby, alebo pracovali pod strechou. Boli to hlavne väzni, ktorí mali zvláštne znalosti, alebo ktorých esesáci potrebovali pri správe tábora. Rečovo zdatní väzni, technickí kresliči, lekári, umeleckí stolári, kamenári, mechanici, stavbári všetkých odborností, neskôr aj odborníci na zbrane a nakoniec tiež väzni, ktorí boli žiaľbohu ochotní fungovať ako predĺžená ruka SS v táborovej samospráve a podieľať sa na vraždení svojich druhov.
Zo zahraničných a židovských väzňov mohli prežiť len jednotlivci, ktorí mali zvlášť veľké šťastie. No väčšina z tých, čo naozaj prežili prišli do tábora v posledných mesiacoch vojny a v máji 1945 ich pred smrťou zachránili postupujúce spojenecké vojská.