6. Konkrétne tábory v Európe, mimo územia SR a ČR

6.1 Osvienčim

Tento tábor sa mi ako jediný podarilo navštíviť. Osvienčim bol najväčším koncentračným a vyhladzovacím táborom v Poľsku. Tento bol založený na Himmlerov rozkaz. Prví väzni boli Poliaci a boli zväčša politickí. Tu pracovali ako otroci až do úplného vyčerpania. Tento tábor bol preslávený hlavne svojim Blokom 11 – „Blokom smrti“, kde sa trestalo tým najbrutálnejším spôsobom. Boli to šibenice, rôzne kolíky, na ktorých sa vykrúcali ruky a nohy. Do tábora vedie čierna ťažká brána s nápisom „Arbeit macht frei", teda práca oslobodzuje, pretože touto bránou odchádzali každé ráno väzni do práce, z ktorej sa často vracala iba polovica.

Väzni pracovali na upravovaní tábora, stavali nové Bloky, zasypávali rybníky a neskôr pracovali v továrni na výrobu kaučuku, s názvom I.G Farbenindustrie(Kazimierz Smoleń, Auschwitz, Birkenau, str.14). KT Osvienčim sa stal táborom hlavne na vyhladzovanie Židov. Na tento účel tu slúžila plynová komora a krematórium s dvomi pecami. Plynová komora bola miestnosť, kde nahnali väzňov, ktorí boli určení pri selekcii za neschopných, za účelom osprchovania sa. Nebola to však pravda, lebo zo spŕch nikdy voda netiekla. Akonáhle sa zavreli dvere komory za posledným väzňom, príslušníci SS začali nasypávať do otvorov na streche jedovatý Cyklon B. Ľudia boli do 15 až 20 minút mŕtvi, pretože sa udusili jedovatými zložkami tohto plynu. Po tomto čine „esesáci“ otvorili komoru, pobrali ľudom veci a cennosti ako napríklad prstene, náušnice, retiazky, ale aj zlaté zuby, ktoré posielali do vnútrozemia.

Ako som už spomínala, selekcie, ktoré sa robili pri príchode transportu rozdeľovali ľudí na schopných a neschopných. Tí neschopní išli teda do plynu, ale aj na pokusy, ktoré prevádzal Dr. Joseph Mengele v Bloku 10. Boli to pokusy sterilizácie, pokusy na dvojčatách, vtierali sa rôzne jedy do pokožky, ktoré spôsobovali niekedy aj smrť a aj ťažké ujmy na zdraví človeka. Tí, ktorí boli pri selekcií vybraní za schopných, putovali ďalej do tábora. Tam ich zobliekli, namočili do kadí so studenou vodou, aby sa umyli. Potom prešli dezinfekciou. Ďalšia fáza bola holenie a strihanie vlasov.

Tu sa chcem pozastaviť a poukázať, načo im vlastne boli ľudské vlasy a čo s nimi chceli dosiahnuť. Židovské dievčatá a ženy, mávali krásne dlhé vlasy, ktoré si pestovali. Po ostrihaní a oholení tieto vlasy esesáci skladovali v jednom z Blokov, keď ich mali určité množstvo, posielali ich do vnútrozemia. Tam ich predávali jednej továrni, ktorá z nich robila plátno a následne predávala. Po ostrihaní im rozdali staré zavšivené uniformy, ktoré smrdeli. Tieto uniformy sa menili asi raz za mesiac a väzni ich dostávali po ľuďoch, ktorí boli nahnaní do komôr. Neskôr ich začlenili do Blokov. Každé ráno sa konal apel, ktorý trval niekedy aj pol dňa. Bolo to spočítavanie väzňov. Pri tom im hral táborový orchester. Pri apele taktiež týrali a zabíjali. Mučili ich tak, že museli napríklad byť počas apelu pokrčení, alebo museli mať zdvihnuté ruky a nesmeli sa pohnúť. Toto sa trestalo prísne. Prísne sa trestalo aj chodenie po trávniku alebo vykonanie telesnej potreby, odtrhnutie jablka či krádeže. „Spomínam si na Oľgu Lauferovú, ktorá bola z Trnavy. Bola bloková a kradla väzňom potravu. Predávala to a zato si kupovala šperky, brilianty a náhrdelníky, ktoré dievčatá prenášali s nasadením života. Schovávala si ich do zaváracieho pohára, ktorý mala niekde zakopaný. Mala v tábore známosť. Bol to chlapec z Popradu. Bola veľmi škaredá a on jej sľúbil, že si ju vezme po vojne. Potom sa pohádali a on ju zradil, že má ten pohár plný zlata. Zavreli ju na Blok 11 a tam ju mučili, dokonca jej aj oči vylúpali,“ hovorí pani Katarína Grinsteinová, Seničanka, ktorá bola vo viacerých táboroch a prežila.

Na Bloku sa spávalo spočiatku na holej zemi, často v bahne a vode, neskôr to boli slamníky, ktoré v noci pichali. V týchto slamníkoch sa nachádzali aj drobné druhy parazitov a inej hávede. Boli to predovšetkým vši, ploštice a chrobáky. Každé ráno tak vstávali väzni doštípaní, s napuchnutými pokožkami. Potom oveľa neskoršie sa začala výstavba Bloku, v ktorom sa nachádzali tzv. palandy, ktoré síce už boli oveľa luxusnejšie, ale na 1 palande spalo aj niekoľko väzňov. Často sa tam bili a predbiehali o voľné miesta, takže aj tu vznikali časté spory. Na Blokoch, kde boli Židia, sa konali aj tajné oslavy. Oslavovali tu napríklad aj Chanuku a Roš ha-šana, teda Nový rok. Toto robili po tajme pri svetle sviečky. 2 z Bloku vždy strážili dvere, aby ich niekto neprichytil a nezavrel do Bloku 11.

Strava tu bola biedna, pozostávala z čierneho chleba, obaleného v pilinách, teda boli to 4 tenké krajce tohto chleba na osobu, malá kocka margarínu(¼) sa ešte delila na 12 porcií, 1 lyžička marmelády alebo blutwurst, teda krvavá saláma. Na pitie dostávali liter obilnej kávy alebo čaj, zelenina a ovocie boli len v rozkladajúcej sa podobe. Niektorí väzni si mohli prilepšiť aj tým, že pracovali napríklad v kuchyni, kde dostávali oveľa väčší prídel potravy. Podľa rôznych odhadov bolo v tomto tábore zničených okolo 1,6 milióna ľudských životov. Po vojne sa stal Osvienčim symbolom nacistického konečného riešenia židovskej otázky, symbolom genocídy a neľudskosti.

6.1.2 Cigánsky tábor v Osvienčime

Prvý transport prišiel z Nemecka roku 1943. Tábor mal rozlohu 150 x 170 m a bolo v ňom vybudovaných 23 budov. Tieto mali kapacitu tak 300-400 ľudí ale v priebehu existencie v nich bolo 1000 až 2000 väzňov. Rómske rodiny boli ubytované spolu a na palandách pre 2 osoby sa ich tlačilo asi 15. Po príchode do tábora boli zaradení do 5 radov, a odvážaní do kúpeľa, čo bola pre nich potupa, kúpať sa spoločne. Museli si pripevniť čierny trojuholník ako symbol. Na rozdiel od ostatných, oni mohli mať svoje oblečenie. Mali na ľavom predlaktí vytetované číslo a písmeno „Z“ ako „zigeuner“, teda „cigán“. Z ľudskej bytosti sa stalo iba číslo, ktoré poslúchalo nariadenia. Pracovali iba v tábore, bola to zbytočná práca bez účelu. Namiesto zničujúcej práce nastúpili katastrofálne ubytovacie a stravovacie podmienky. V tomto tábore účinkoval hlavne Dr. Mengele, ktorý tu vykonával funkciu táborového lekára. Stredobodom jeho záujmu sa stali rómske dvojčatá. Celkom tu bolo evidovaných asi 20 000 osôb. Neevidovaných mohlo byt tak okolo 1700 a tí končili všetci „v plyne“. Najväčšiu skupinu tvorili nemeckí a rakúski Rómovia a mnohým sa podarilo utiecť.

6.1.3 Dr. Joseph Mengele

Pri tejto práci nemôžem zabudnúť na osobu, ktorá pôsobila v tábore Osvienčim a ktorá sa vyznačovala svojou neľudskosťou páchať na ľuďoch pokusy a sterilizácie. Bol to Dr. Joseph Mengele. Nebol síce až tak slávny, ako si mnohí myslia, ale pri mojom zamyslení sa nad touto tematikou sa mi okrem brutalít a terorov na ľudí, vybaví aj tento pomenší človek, ktorý páchal zlo. „Nahnali nás tam ako dobytok. Všetko nám vzali a my sme tam stáli nahí, tak ako nás Pán Boh stvoril. Dôstojník v bielom plášti ma chytil za ruku. Bol to neslávny doktor Joseph Mengele. Vytrhla som sa mu a ostatní ma medzi sebou schovali. Až potom som sa dozvedela, že si ma vybral na experimenty…“ toto bolo svedectvo jednej z mála, ktorá prežila.

Na začiatku však Joseph Mengele pracoval v Ústave pre výskum dedičnosti, biológie a rasovej čistoty vo Frankfurte. Po čase vstúpil do SS. Po zranení pracoval v koncentračnom tábore Osvienčim ako lekár SS. Tu sa zoznámil so svojou prácou, našiel tu dostatok materiálu na experimentovanie a dokonca si v tomto našiel aj svoju záľubu. Na začiatku svojej kariéry, asistoval pri selekciách, teda výbere, keď sa otvorili dvere dobytčieho vozňa. Triedil ľudí na schopných a neschopných. Medzi týmito ľuďmi vyhľadával hlavne dvojčatá, ktoré boli predmetom jeho výskumu. Mnohí si Mengeleho určite predstavia ako netvora z hroznou tvárou, dokonca zhrbeného a zle oblečeného. Ale nie je to tak, Mengele, hoci bol nižšej postavy, bol fešák a nosieval biele rukavice, vždy bol elegantne oblečený a upravený, s naleštenými čiernymi topánkami. Dokonca si pri selekciách popiskoval svoje obľúbené pesničky. K Mengelemu samozrejme patrí aj bičík, ktorý stále brával zo sebou.

Onedlho bol vrchným lekárom a dal dokonca v KT Birkenau vybudovať vlastné patologické laboratórium, kde sa vykonávali pitvy. Boli tu aj tisíce dvojčiat, tieto slúžili na vzorky a experimenty. Operoval bez narkózy, len tak. Išlo o rôzne amputácie, punkcie, týfusové injekcie a úmyselné infikované zranenia. Vstrekoval svojim obetiam rôzne roztoky pod kožu, hlavne do hlavy. Myslel si, že tým dosiahne, aby sa zmenila farba vlasov, alebo napríklad farba očí. Raz sa pokúsil zošiť 2 deti, aby vytvoril siamské dvojčatá. Tie však zomreli. Keď oslobodzovali tábor, z 3000 detí bolo nažive len 200. Pri testoch požíval aj elektrické šoky, na ženách často páchal sterilizáciu. Na pokusoch sa zviezli aj firmy, napr. firma Bayer, ktorá mala zaplatiť za 1 človeka 200 mariek. Pre svojich kolegov bol Joseph Mengele stelesnením dokonalosti a ideálneho dôstojníka.

Vo svojich pokusoch pokračoval do 5.1.1944. Potom bolo jeho laboratórium zničené a on ušiel. Bol zatknutý, ale ušiel do Argentíny. Následne si zmenil meno a bol začlenený do nemeckej komunity. V roku 1955 sa pokúsil podnikať, ale mal autonehodu. Bol na zozname hľadaných, pretože zistili jeho pravú totožnosť. Preto znovu ušiel. V roku 1959 bol vydaný naňho zatykač, kde bol obvinený zo sedemnásobnej úkladnej vraždy. V roku 1979, keď bol na dovolenke a šiel si zaplávať, dostal mŕtvicu a zomrel. Pochovaný je na cintoríne Panny Márie Ružencovej v Embu pod menom Wolfgang Gerhard.