6.2 Mauthausen

KT Mauthausen vznikol krátko po anschlusse. Spočiatku mal slúžiť k výkonu „ochrannej väzby“ proti výslovným nepriateľom nacistického režimu. Veľa väzňov zomieralo ešte po oslobodení v lazaretoch na následky poškodenia ich zdravia, ktoré utrpeli vo väzbe. Tí, ktorí prežili koncentračný tábor, sú ešte desiatky rokov potom konfrontovaní s pocitom, že tam stratili najväčšiu časť svojho života. Koncentračný tábor Mauthausen patril k najhorším nacistickým táborom. Je to preto lebo väzni boli často nahnaní do drôtov, nabitých elektrinou a usmrcovaní petrolejovou injekciou. Likvidácia sa robievala masovo v plynových komorách alebo v plynovom autobuse a kamióne.

K najhoršiemu však patrili psychické týranie a týranie fyzickou prácou. Boli to kameňolomy, do ktorých sa dalo dostať po 186 „schodoch smrti“, ktoré boli veľmi strmé. Boli vytesané do žuly a väzni museli po nich vynášať na chrbtoch ťažké kvádre žuly. Robili to bez odpočinku, pri tom boli stále týraní. Aj tu sa zabíjalo. Príslušníci SS mali na vrchu plošinku odkiaľ si vybierali obete a zhadzovali ich dole do priľahlého jazierka. Esesáci toto nazývali tzv. „parašutistické skoky.“ Najviac bolo v tábore Poliakov, po roku 1941 tu privážali transporty Židov hlavne z Čiech, medzi nimi aj známu seničanku, Katarínu Grinsteinovú, ktorá ako jedna z mála prežila. Z týchto transportov prežilo asi 10% .Od polovice roku 1942 tu prevážali aj väzňov, hlavne z Osvienčimu. V tomto tábora ako v jedinom sa vyskytli aj kanibalské prípady. Celkový počet väzňov sa odhaduje na 199 404, z toho 119 000 zomrelo a medzi nimi bolo okolo 38 120 Židov. Väzni boli väčšinou nasadzovaní na prácu v tuneloch pre podzemné továrne, ktoré boli budované v okolí tábora. Priemerná dĺžka pobytu väzňa sa odhadovala na 6 mesiacov, v roku 1942 to bolo na 9 mesiacov. Ako aj v iných táboroch aj tu sa robili pokusy na ľuďoch, k tomuto slúžila špeciálna miestnosť, v ktorej sa nachádzal kamenný stôl, kde sa robievali pokusy a aj dezinfekcie.

6.3 Dachau

Dachau je jedným z najstarších nacistických táborov. Je umiestnený 14 km severozápadne od Mníchova. Prví väzni boli privezení do tábora presne 22.3. 1933 a boli to demokrati a komunisti. Tábor nechali oplotiť elektrickým drôtom a postavili strážne veže. Dachau sa stal „školou pre vyvražďovanie“ pre príslušníkov SS. Po krištáľovej noci sem bolo zavlečených 10 000 Židov. V Dachau síce bola aj plynová komora, ale tá nikdy neslúžila k likvidácií, pretože vraždilo sa na zámku Hartheim, plynom. V tábora sa vraždilo iba obesením. V tomto tábore sa však čoraz častejšie začínali robiť pokusy na ľuďoch., ktoré väčšinou končili smrťou. Tento tábor slúžil na vyhladzovanie prácou. Pracovalo tu okolo 37 000 väzňov. Pracovali pre nemecký zbrojný priemysel. Na konci vojny v tomto tábore panovali katastrofálne podmienky, Dachau bol preplnený a a u tisícok väzňov sa začali prejavovať príznaky týfusovej epidémie. Na konci vojny bolo oslobodených 30 000 väzňov.

6.4 Ravensbruck

Bol to len ženský tábor. Tento tábor bol vybudovaný asi 80km severne od Berlína, pri holandských hraniciach. Bol ohraničený 4m kamennou stenou, ktorá bola taktiež oplotená drôtmi, nabitými elektrinou. Občas tu bývalo za tmi vidieť iskrenie. Pôvodný tábor mal 16 drevených budov, ktorým sa tiež hovorilo Bloky. Tieto boli rozdelené na časti A a B. Kde boli 2 miestnosti so stolíkom, stoličkami, umyvárňou a miestnosťou pre dozorkyňu. Všetky ženy sa museli postaviť do piatich radov a stáť zarovno svojich blokov. Všetci museli takto stáť najmenej 1 a 1 až 2 hodiny. Ak došlo pri sčítaní k chybe, muselo sa stáť vonku aj 4 hodiny. Nezáležalo na tom, či pražilo slnko alebo bol mráz. Toto sa opakovalo 2krát denne. Vsávalo sa okolo 4:30 a spať sa chodievalo o 20.hodine.

Medzitým ženy museli pracovať buď v kuchyni, alebo museli drhnúť podlahu a okná. V noci často chodili SS kontrolovať ľudí, či nemajú, pančuchy alebo ďalšie nohavice, aby im nebolo zima. Tak strhávali z ľudí prikrývky. Okrem obytných Blokov, boli aj Bloky kde bola práčovňa, umyváreň, krajčírske dielne, skladiská a revír. Revír bola nemocnica, kam sa dalo dostať „betakartou“, ktorá slúžila nato, aby chorá, ktorá je na revíre, mohla zostať na lôžku. Doktori sa tu zaujímali hlavne o chirurgické zákroky. Preto sa ženy dávali často zbytočne operovať a to hlavne na apendix. Doktori, ktorí operovali, neboli ani doktormi, boli to len učni a neoperovali pod narkózou. Taktiež sa tu robievali pokusy, teda sterilizácie. Sterilizovali okolo 1000 židoviek a k tomu s pridali ešte aj dievčatká, ktoré ich matky nahlásili a podpísali. Podpis sa skladal z 3 krížikov. No nerobievali sa len sterilizácie, pretože koncom roku 1942 bolo zopár ženám vybraté kosti a svaly, ktoré boli nahradené inými. Dochádzalo k deformite končatín, a občas bol žene po zákroku vpichnutý jed na usmrtenie.

Práca v tábore bola rôzna. Pracovali na rozširovaní tábora, prekladali tehly, dopravovali stavebný materiál, stavali vily a domy príslušníkom SS a vykladali z lodí piesok. Množstvo žien pracovalo v krajčírskych Dachovských závodoch.

Systém trestov bol rôzny. Za najľahší trest sa považuje iba bičovanie, zatiaľ čo najtvrdším bolo umiestnenie v bunkri. Bunker bol vlastne žalár v žalári o rozmeroch 1,5 a 2m, bolo ich tam asi osemdesiat. Trestalo sa hladom a bitkami. Novozavedeným trestom bol trest, ktorý spočíval v tom, že väzňovi sa liala na hlavu studená až mrazivá voda pustená pod vysokým tlakom. Strava bola rovnaká ako v ostatných táboroch: 350g chleba- starý a plesnivý(v núdzi iba 150g), na pitie tekutina podobná káve. Na obed sa podával tzv. „eintopf“, čiže rozvarená červená repa alebo usušená zelenina.

V koncentračných táboroch neboli zavreté len politické odporkyne fašizmu, ale aj ženy väznené z náboženských dôvodov, prostitútky a mnohé iné. Líšili sa označením, farebným trojuholníkom, ktorý nosili prišitý na rukáve spolu so svojim číslom. Najväčší počet bol politických väzenkýň, ktoré nosili červené označenie. Zelené označenie nosili tzv. zločinky z povolania, medzi ktorými boli aj také čo zavraždili svojho manžela, deti alebo boli niekoľkokrát trestané a odsúdené na smrť. Vzájomne sa okrádali a ochotne prisluhovali dozorkyniam. Čiernou farbou boli označované prostitútky a Rómky.

Bránou tohto tábora prešlo viac ako 130 000 žien, z toho asi 92 000 umrelo. Mnohé z nich nestrácali nádej, súperili o prežitie a tajne dúfali, že sa oslobodia, ale to sa podarilo len malej väčšine.

6.5 Treblinka

Treblinka sa nachádza vedľa táborov Sobibor a Belzec. Tábor mal aj rampu odtiaľto smerovali aj transporty. Tento tábor bol rozdelený na 3 časti. 1.časť bola iba pre personál, 2. časť bola určená na príjímanie a triedenie väzňov a 3. časť bola určená na vyhladzovanie. Tu sa nachádzali krematória, plynové komory, hromadné hroby a spaľovacie hranice. Treblinka niesla právom názov „továreň na smrť“, pretože väzni boli hneď po príchode hnaní úzkou uličkou do plynových komôr. Tu neexistovalo žiadne tetovanie, žiadne budovy, žiadne vši ani ťažká práca. Tento tábor bol už predurčený na úplné vyhladenie. Nachádzali s tu 3 plynové komory, ktoré mali 4x4 m a mali kapacitu 300 ľudí za hodinu. V septembri 1942 tu pribudlo ďalších 10 plynových komôr, ktoré mali ešte väčšiu kapacitu ako tie tri predtým. Mali kapacitu tak 1000 ľudí za hodinu. Vlaky, ktoré sem prichádzali mali 5 až 6 vagónov a jeden vagón obsahoval 6000 ľudí.

Po príchode sa ľudia rozdelili na tri skupinky: ženy, muži a deti. Museli sa vyzliecť a boli nahnaní do umyváreň, kde boli po 15. minutách usmrtení a následne spopolnení v krematóriu. Vagóny, ktoré boli opustené sa vracali späť a na ich miesto prichádzalo ďalších 20. Tak sa cyklus stále opakoval. Odevy a predmety, ktoré si museli odložiť pred kúpeľom, boli ďalej triedené. Následne tieto predmety a šatstvo ďalej predávali. Prvé transporty prišli z Varšavského geta. Vtedy tu SS zavraždili behom 2 mesiacov okolo 254 000 Židov z Varšavy a 112 000 z ostatných varšavských oblastí. Celkovo bolo v Treblinke zabitých 783 000 Židov z územia Generálneho Gouvernementu. V Treblinke boli deportovaní aj slovenskí Židia, odhaduje sa počet na 7000. Celkovo zavraždených v Treblinke je okolo 870 000.

2.9.1943 sa tu uskutočnilo povstanie. Väzňom sa podarilo zapáliť budovu, v ktorej bývali Nemci a Ukrajinci. Postupne zhoreli všetky budovy v tábore. Väzni sa pokúšali preliezť hradbu, ale veľa z nich bolo zastrelených. Zo 700 „uprchlíkov“ ich prežilo len 70. Tí ostatní väzni museli zahladzovať stopy po všetkých aktivitách, ktoré sa v tábore diali. Potom boli všetci postrieľaní. Na mieste, kde bol tábor, dnes stojí pamätník, pri ktorom je vybudovaný cintorín. Sú to kúsky kameňov, na ktorých sú vytesané mená oblastí, z ktorých obete pochádzajú.

6.6 Brezinka – Birkenau

Nachádza sa 3 km od Osvienčimu. V tomto tábore sa nachádzalo viac ak 300 budov. Zachovalo sa ich však iba 67. Tieto budovy boli postavené na močiarovej pôde. Tak sa stávalo, že v niektorých budovách bola len utlačená hlina ako podlaha. V týchto budovách žili väzni, ktorí spávali na 3 poschodových palandách, v ktorých bola zhnitá slama. Na jednom poschodí spávalo 8 väzňov. Tábor bol rozdelený na niekoľko sektorov, ktoré tvorili ešte podtábory. Pohromou pre tábor bolo nedostatok vody, katastrofálne podmienky a množstvo krýs. Nachádzali sa tu 4 krematória s plynovými komorami a 2 podzemné plynové komory. Tábor tvorili taktiež spaľovacie hranice a jamy. V roku 1944 sa tu konala vzbura Židov a bolo zničených niekoľko krematórií. Na tomto území stojí pamätník obetiam nacizmu v Osvienčime. Slávnostne bol odhalený v roku 1967(Kazimierz Smoleń, Auschwitz, Birkenau, str. 24).