Koncentračné tábory, Dr. Joseph Mengele

1. Varšavské geto

Všetko začalo prepadnutím a kapitulovaním Poľska, nemeckou armádou. Varšavské geto vzniklo 12.10.1939 na deň zmierenia. Zaberalo vyše 2,4% rozlohy mesta a bolo zastavané vysokým múrom, ktorý mal na vrchu drôt. Geto bolo strážené nemeckou armádou. Do geta bolo nahnaných vyše 2000 Židov a v gete sa nachádzal iba 1 kostol a jeden kňaz neárijského pôvodu. Malý priestor, špina a hlad viedli k vysokej úmrtnosti. Potraviny sa vydávali len na lístky a to viedlo k častým krádežiam. Malý prídel však dostávali aj deti. Ten, kto sa pokúsil utiecť bol ihneď zastrelený. Bolo im jedno či to bol dospelý alebo malé dieťa, ktoré si chcelo ukradnúť kúsok chleba. Židia v gete museli taktiež pracovať. Niektorí predávali židovské knihy a časopisy, iní chodievali za prácou do mesta. Tam sa dalo dostať bránou geta, ale neskôr im bol pristavený nadchod, ktorý mal slúžiť nato, aby sa normálni ľudia mohli vyhnúť Židom. 22.7. 1942 odviezli prvé transporty okolo 6000 Židov. Pred deportáciami sa Židia museli zhromažďovať. Táto časť bola najbrutálnejšia, pretože tu si Nemci vyberali obete do koncentračného tábora. Najskôr ich postavili do 1 radu, z ktorého vyberali náhodne ľudí. Tí, čo boli vybraní boli ihneď postrieľaní a tí, čo prežili boli poslaní do transportu. Na deportáciách sa podieľala židovská polícia, neskôr SS. Neskôr keď bolo v gete len 60 000 osôb, tábor sa rozdelil na 3 časti a bol z neho pracovný tábor. Keď s začali deportácie, v gete sa vytvorilo niekoľko odbojových skupín. Tieto skupiny zhromažďovali zbrane a pripravovali sa na odpor. Keď 18.1.1943 zahájili opäť deportáciu, odmietli sa zhromaždiť a vypukol ozbrojený odpor. Po niekoľkých dňoch sa nacistom podarilo všetko ukončiť(vid. obr. č.2, príloha č.1). Odboj sa však nevzdal a chcel akciu dokončiť. Ďalej zhromažďoval zbrane, kopal tunely a pripravoval plány obrany. Silný odpor sa zahájil 19.4.1943 keď sa malo likvidovať geto. Vtedy tu prepukli pouličné boje a geto bolo dom po dome vypaľované. Odbojári sa skrývali v bunkroch. Nemeckej presile odolávali niekoľko dní. Akcia sa končila 16.5.1943 keď bola zničená synagóga a ponachádzaní ukrytí Židia. Tí boli postrieľaní a poslaní do koncentračných táborov.

2. Počiatok masového vraždenia

Všetko sa začalo 22. júna 1941 keď nemecké vojská zahájili útok na ZSSR. Nejednalo sa však o bežný vojnový konflikt. Bol to boj proti rase a ideológii. Nacisti tvrdili, že sovietsky režim je zásterou židovského spolčenia, pretože Židia podľa nich chceli ovládnuť všetky národy. V nemeckej armáde boli 4 einsatzgruppen – jednotky zvláštneho určenia, ktoré mali za úlohu zničiť komunistov, Židov a ostatných. V začiatkoch vraždili len mužov, neskôr sa pridali aj ženy a deti a starí ľudia. Einsatzgruppen začal od septembra 1941 využívať nový spôsob vraždenia - mobilné plynové komory, pretože obeti boli zabíjané výfukovým plynom. Toto sa prevažne robilo v obci Chełmnu. Bolo ich tam okolo 20. Koncentračné tábory, ktoré vtedy fungovali boli premenované na vyhladzovacie. Ich výhodou bolo rýchle a efektívne vyhladzovanie Židov. Hlavným pilierom sa stal Osvienčim kde boli od marca do júna 1943 postavené 4 nové komory. Používal sa jedovatý Cyklon B. Poniektorí, ktorí prešli selekciou mali byť povraždení prácou tzv. „Vernichtung durch Arbeit“.

3. Koncentračné tábory

Koncentračné tábory boli zriadené v Nemecku roku (1933-1945) boli to zberné tábory pre civilistov, a aj zároveň jedným z najkrutejších nástrojov teroru Hitlerovho režimu. Tu boli bez súdneho procesu väzení politickí protivníci, najskôr hlavne komunisti, socialisti, a aj príslušníci iných politických strán, Židia, duchovní, cigáni a po roku 1939 aj milióny cudzincov. Približne do zimy 1941 až 1942 bolo úlohou koncentračných táborov udržiavať Hitlerov teror. Boli to miesta vykorisťovania, kde väzni žili ako otroci. Od zimy 1942 museli väzni v koncentračných táborov pracovať aj na výzbroji armády. Niekedy sa stalo, že z týchto táborov prepustili niekoľko jednotlivcov (väčšinou Rakúšanov, alebo Nemcov).

4. Vyhladzovacie tábory

Okrem Koncentračných táborov existovali aj vyhladzovacie tábory. V týchto (napríklad Osvienčim-Birkenau, Treblinka, Sobibor, Kulmhof, Belzec, atď.) boli po selekcii alebo bez nej (selekcia: triedenie ľudí podľa toho či boli schopní pracovať) zavraždené milióny Židov z celej Európy v plynových komorách, ktoré tam boli nainštalované na tento účel. Rozsah prenasledovania počas nacionálno-socialistického teroru dokazujú záznamy Medzinárodnej vyhľadávacej služby Červeného kríža v Arolsene o koncentračných táborov. V Európe obsadenej nemeckými jednotkami bolo (okrem väzení a táborov pre vojnových zajatcov) 1226 hlavných táborov, 1011 vedľajších, alebo vonkajších táborov a 114 vyhladzovacích a židovských táborov.

5. Kto mohol prežiť

V táboroch mohli za zvlášť priaznivých podmienok prežiť hlavne nemeckí a rakúski väzni, ktorí mali to šťastie, že počas prvých mesiacov nepodľahli chorobám a zraneniam, a ktorí boli potom pridelení do nejakej táborovej služby, alebo pracovali pod strechou. Boli to hlavne väzni, ktorí mali zvláštne znalosti, alebo ktorých esesáci potrebovali pri správe tábora. Rečovo zdatní väzni, technickí kresliči, lekári, umeleckí stolári, kamenári, mechanici, stavbári všetkých odborností, neskôr aj odborníci na zbrane a nakoniec tiež väzni, ktorí boli žiaľbohu ochotní fungovať ako predĺžená ruka SS v táborovej samospráve a podieľať sa na vraždení svojich druhov.
Zo zahraničných a židovských väzňov mohli prežiť len jednotlivci, ktorí mali zvlášť veľké šťastie. No väčšina z tých, čo naozaj prežili prišli do tábora v posledných mesiacoch vojny a v máji 1945 ich pred smrťou zachránili postupujúce spojenecké vojská.6. Konkrétne tábory v Európe, mimo územia SR a ČR

6.1 Osvienčim

Tento tábor sa mi ako jediný podarilo navštíviť. Osvienčim bol najväčším koncentračným a vyhladzovacím táborom v Poľsku. Tento bol založený na Himmlerov rozkaz. Prví väzni boli Poliaci a boli zväčša politickí. Tu pracovali ako otroci až do úplného vyčerpania. Tento tábor bol preslávený hlavne svojim Blokom 11 – „Blokom smrti“, kde sa trestalo tým najbrutálnejším spôsobom. Boli to šibenice, rôzne kolíky, na ktorých sa vykrúcali ruky a nohy. Do tábora vedie čierna ťažká brána s nápisom „Arbeit macht frei", teda práca oslobodzuje, pretože touto bránou odchádzali každé ráno väzni do práce, z ktorej sa často vracala iba polovica.

Väzni pracovali na upravovaní tábora, stavali nové Bloky, zasypávali rybníky a neskôr pracovali v továrni na výrobu kaučuku, s názvom I.G Farbenindustrie(Kazimierz Smoleń, Auschwitz, Birkenau, str.14). KT Osvienčim sa stal táborom hlavne na vyhladzovanie Židov. Na tento účel tu slúžila plynová komora a krematórium s dvomi pecami. Plynová komora bola miestnosť, kde nahnali väzňov, ktorí boli určení pri selekcii za neschopných, za účelom osprchovania sa. Nebola to však pravda, lebo zo spŕch nikdy voda netiekla. Akonáhle sa zavreli dvere komory za posledným väzňom, príslušníci SS začali nasypávať do otvorov na streche jedovatý Cyklon B. Ľudia boli do 15 až 20 minút mŕtvi, pretože sa udusili jedovatými zložkami tohto plynu. Po tomto čine „esesáci“ otvorili komoru, pobrali ľudom veci a cennosti ako napríklad prstene, náušnice, retiazky, ale aj zlaté zuby, ktoré posielali do vnútrozemia.

Ako som už spomínala, selekcie, ktoré sa robili pri príchode transportu rozdeľovali ľudí na schopných a neschopných. Tí neschopní išli teda do plynu, ale aj na pokusy, ktoré prevádzal Dr. Joseph Mengele v Bloku 10. Boli to pokusy sterilizácie, pokusy na dvojčatách, vtierali sa rôzne jedy do pokožky, ktoré spôsobovali niekedy aj smrť a aj ťažké ujmy na zdraví človeka. Tí, ktorí boli pri selekcií vybraní za schopných, putovali ďalej do tábora. Tam ich zobliekli, namočili do kadí so studenou vodou, aby sa umyli. Potom prešli dezinfekciou. Ďalšia fáza bola holenie a strihanie vlasov.

Tu sa chcem pozastaviť a poukázať, načo im vlastne boli ľudské vlasy a čo s nimi chceli dosiahnuť. Židovské dievčatá a ženy, mávali krásne dlhé vlasy, ktoré si pestovali. Po ostrihaní a oholení tieto vlasy esesáci skladovali v jednom z Blokov, keď ich mali určité množstvo, posielali ich do vnútrozemia. Tam ich predávali jednej továrni, ktorá z nich robila plátno a následne predávala. Po ostrihaní im rozdali staré zavšivené uniformy, ktoré smrdeli. Tieto uniformy sa menili asi raz za mesiac a väzni ich dostávali po ľuďoch, ktorí boli nahnaní do komôr. Neskôr ich začlenili do Blokov. Každé ráno sa konal apel, ktorý trval niekedy aj pol dňa. Bolo to spočítavanie väzňov. Pri tom im hral táborový orchester. Pri apele taktiež týrali a zabíjali. Mučili ich tak, že museli napríklad byť počas apelu pokrčení, alebo museli mať zdvihnuté ruky a nesmeli sa pohnúť. Toto sa trestalo prísne. Prísne sa trestalo aj chodenie po trávniku alebo vykonanie telesnej potreby, odtrhnutie jablka či krádeže. „Spomínam si na Oľgu Lauferovú, ktorá bola z Trnavy. Bola bloková a kradla väzňom potravu. Predávala to a zato si kupovala šperky, brilianty a náhrdelníky, ktoré dievčatá prenášali s nasadením života. Schovávala si ich do zaváracieho pohára, ktorý mala niekde zakopaný. Mala v tábore známosť. Bol to chlapec z Popradu. Bola veľmi škaredá a on jej sľúbil, že si ju vezme po vojne. Potom sa pohádali a on ju zradil, že má ten pohár plný zlata. Zavreli ju na Blok 11 a tam ju mučili, dokonca jej aj oči vylúpali,“ hovorí pani Katarína Grinsteinová, Seničanka, ktorá bola vo viacerých táboroch a prežila.

Na Bloku sa spávalo spočiatku na holej zemi, často v bahne a vode, neskôr to boli slamníky, ktoré v noci pichali. V týchto slamníkoch sa nachádzali aj drobné druhy parazitov a inej hávede. Boli to predovšetkým vši, ploštice a chrobáky. Každé ráno tak vstávali väzni doštípaní, s napuchnutými pokožkami. Potom oveľa neskoršie sa začala výstavba Bloku, v ktorom sa nachádzali tzv. palandy, ktoré síce už boli oveľa luxusnejšie, ale na 1 palande spalo aj niekoľko väzňov. Často sa tam bili a predbiehali o voľné miesta, takže aj tu vznikali časté spory. Na Blokoch, kde boli Židia, sa konali aj tajné oslavy. Oslavovali tu napríklad aj Chanuku a Roš ha-šana, teda Nový rok. Toto robili po tajme pri svetle sviečky. 2 z Bloku vždy strážili dvere, aby ich niekto neprichytil a nezavrel do Bloku 11.

Strava tu bola biedna, pozostávala z čierneho chleba, obaleného v pilinách, teda boli to 4 tenké krajce tohto chleba na osobu, malá kocka margarínu(¼) sa ešte delila na 12 porcií, 1 lyžička marmelády alebo blutwurst, teda krvavá saláma. Na pitie dostávali liter obilnej kávy alebo čaj, zelenina a ovocie boli len v rozkladajúcej sa podobe. Niektorí väzni si mohli prilepšiť aj tým, že pracovali napríklad v kuchyni, kde dostávali oveľa väčší prídel potravy. Podľa rôznych odhadov bolo v tomto tábore zničených okolo 1,6 milióna ľudských životov. Po vojne sa stal Osvienčim symbolom nacistického konečného riešenia židovskej otázky, symbolom genocídy a neľudskosti.

6.1.2 Cigánsky tábor v Osvienčime

Prvý transport prišiel z Nemecka roku 1943. Tábor mal rozlohu 150 x 170 m a bolo v ňom vybudovaných 23 budov. Tieto mali kapacitu tak 300-400 ľudí ale v priebehu existencie v nich bolo 1000 až 2000 väzňov. Rómske rodiny boli ubytované spolu a na palandách pre 2 osoby sa ich tlačilo asi 15. Po príchode do tábora boli zaradení do 5 radov, a odvážaní do kúpeľa, čo bola pre nich potupa, kúpať sa spoločne. Museli si pripevniť čierny trojuholník ako symbol. Na rozdiel od ostatných, oni mohli mať svoje oblečenie. Mali na ľavom predlaktí vytetované číslo a písmeno „Z“ ako „zigeuner“, teda „cigán“. Z ľudskej bytosti sa stalo iba číslo, ktoré poslúchalo nariadenia. Pracovali iba v tábore, bola to zbytočná práca bez účelu. Namiesto zničujúcej práce nastúpili katastrofálne ubytovacie a stravovacie podmienky. V tomto tábore účinkoval hlavne Dr. Mengele, ktorý tu vykonával funkciu táborového lekára. Stredobodom jeho záujmu sa stali rómske dvojčatá. Celkom tu bolo evidovaných asi 20 000 osôb. Neevidovaných mohlo byt tak okolo 1700 a tí končili všetci „v plyne“. Najväčšiu skupinu tvorili nemeckí a rakúski Rómovia a mnohým sa podarilo utiecť.

6.1.3 Dr. Joseph Mengele

Pri tejto práci nemôžem zabudnúť na osobu, ktorá pôsobila v tábore Osvienčim a ktorá sa vyznačovala svojou neľudskosťou páchať na ľuďoch pokusy a sterilizácie. Bol to Dr. Joseph Mengele. Nebol síce až tak slávny, ako si mnohí myslia, ale pri mojom zamyslení sa nad touto tematikou sa mi okrem brutalít a terorov na ľudí, vybaví aj tento pomenší človek, ktorý páchal zlo. „Nahnali nás tam ako dobytok. Všetko nám vzali a my sme tam stáli nahí, tak ako nás Pán Boh stvoril. Dôstojník v bielom plášti ma chytil za ruku. Bol to neslávny doktor Joseph Mengele. Vytrhla som sa mu a ostatní ma medzi sebou schovali. Až potom som sa dozvedela, že si ma vybral na experimenty…“ toto bolo svedectvo jednej z mála, ktorá prežila.

Na začiatku však Joseph Mengele pracoval v Ústave pre výskum dedičnosti, biológie a rasovej čistoty vo Frankfurte. Po čase vstúpil do SS. Po zranení pracoval v koncentračnom tábore Osvienčim ako lekár SS. Tu sa zoznámil so svojou prácou, našiel tu dostatok materiálu na experimentovanie a dokonca si v tomto našiel aj svoju záľubu. Na začiatku svojej kariéry, asistoval pri selekciách, teda výbere, keď sa otvorili dvere dobytčieho vozňa. Triedil ľudí na schopných a neschopných. Medzi týmito ľuďmi vyhľadával hlavne dvojčatá, ktoré boli predmetom jeho výskumu. Mnohí si Mengeleho určite predstavia ako netvora z hroznou tvárou, dokonca zhrbeného a zle oblečeného. Ale nie je to tak, Mengele, hoci bol nižšej postavy, bol fešák a nosieval biele rukavice, vždy bol elegantne oblečený a upravený, s naleštenými čiernymi topánkami. Dokonca si pri selekciách popiskoval svoje obľúbené pesničky. K Mengelemu samozrejme patrí aj bičík, ktorý stále brával zo sebou.

Onedlho bol vrchným lekárom a dal dokonca v KT Birkenau vybudovať vlastné patologické laboratórium, kde sa vykonávali pitvy. Boli tu aj tisíce dvojčiat, tieto slúžili na vzorky a experimenty. Operoval bez narkózy, len tak. Išlo o rôzne amputácie, punkcie, týfusové injekcie a úmyselné infikované zranenia. Vstrekoval svojim obetiam rôzne roztoky pod kožu, hlavne do hlavy. Myslel si, že tým dosiahne, aby sa zmenila farba vlasov, alebo napríklad farba očí. Raz sa pokúsil zošiť 2 deti, aby vytvoril siamské dvojčatá. Tie však zomreli. Keď oslobodzovali tábor, z 3000 detí bolo nažive len 200. Pri testoch požíval aj elektrické šoky, na ženách často páchal sterilizáciu. Na pokusoch sa zviezli aj firmy, napr. firma Bayer, ktorá mala zaplatiť za 1 človeka 200 mariek. Pre svojich kolegov bol Joseph Mengele stelesnením dokonalosti a ideálneho dôstojníka.

Vo svojich pokusoch pokračoval do 5.1.1944. Potom bolo jeho laboratórium zničené a on ušiel. Bol zatknutý, ale ušiel do Argentíny. Následne si zmenil meno a bol začlenený do nemeckej komunity. V roku 1955 sa pokúsil podnikať, ale mal autonehodu. Bol na zozname hľadaných, pretože zistili jeho pravú totožnosť. Preto znovu ušiel. V roku 1959 bol vydaný naňho zatykač, kde bol obvinený zo sedemnásobnej úkladnej vraždy. V roku 1979, keď bol na dovolenke a šiel si zaplávať, dostal mŕtvicu a zomrel. Pochovaný je na cintoríne Panny Márie Ružencovej v Embu pod menom Wolfgang Gerhard.6.2 Mauthausen

KT Mauthausen vznikol krátko po anschlusse. Spočiatku mal slúžiť k výkonu „ochrannej väzby“ proti výslovným nepriateľom nacistického režimu. Veľa väzňov zomieralo ešte po oslobodení v lazaretoch na následky poškodenia ich zdravia, ktoré utrpeli vo väzbe. Tí, ktorí prežili koncentračný tábor, sú ešte desiatky rokov potom konfrontovaní s pocitom, že tam stratili najväčšiu časť svojho života. Koncentračný tábor Mauthausen patril k najhorším nacistickým táborom. Je to preto lebo väzni boli často nahnaní do drôtov, nabitých elektrinou a usmrcovaní petrolejovou injekciou. Likvidácia sa robievala masovo v plynových komorách alebo v plynovom autobuse a kamióne.

K najhoršiemu však patrili psychické týranie a týranie fyzickou prácou. Boli to kameňolomy, do ktorých sa dalo dostať po 186 „schodoch smrti“, ktoré boli veľmi strmé. Boli vytesané do žuly a väzni museli po nich vynášať na chrbtoch ťažké kvádre žuly. Robili to bez odpočinku, pri tom boli stále týraní. Aj tu sa zabíjalo. Príslušníci SS mali na vrchu plošinku odkiaľ si vybierali obete a zhadzovali ich dole do priľahlého jazierka. Esesáci toto nazývali tzv. „parašutistické skoky.“ Najviac bolo v tábore Poliakov, po roku 1941 tu privážali transporty Židov hlavne z Čiech, medzi nimi aj známu seničanku, Katarínu Grinsteinovú, ktorá ako jedna z mála prežila. Z týchto transportov prežilo asi 10% .Od polovice roku 1942 tu prevážali aj väzňov, hlavne z Osvienčimu. V tomto tábora ako v jedinom sa vyskytli aj kanibalské prípady. Celkový počet väzňov sa odhaduje na 199 404, z toho 119 000 zomrelo a medzi nimi bolo okolo 38 120 Židov. Väzni boli väčšinou nasadzovaní na prácu v tuneloch pre podzemné továrne, ktoré boli budované v okolí tábora. Priemerná dĺžka pobytu väzňa sa odhadovala na 6 mesiacov, v roku 1942 to bolo na 9 mesiacov. Ako aj v iných táboroch aj tu sa robili pokusy na ľuďoch, k tomuto slúžila špeciálna miestnosť, v ktorej sa nachádzal kamenný stôl, kde sa robievali pokusy a aj dezinfekcie.

6.3 Dachau

Dachau je jedným z najstarších nacistických táborov. Je umiestnený 14 km severozápadne od Mníchova. Prví väzni boli privezení do tábora presne 22.3. 1933 a boli to demokrati a komunisti. Tábor nechali oplotiť elektrickým drôtom a postavili strážne veže. Dachau sa stal „školou pre vyvražďovanie“ pre príslušníkov SS. Po krištáľovej noci sem bolo zavlečených 10 000 Židov. V Dachau síce bola aj plynová komora, ale tá nikdy neslúžila k likvidácií, pretože vraždilo sa na zámku Hartheim, plynom. V tábora sa vraždilo iba obesením. V tomto tábore sa však čoraz častejšie začínali robiť pokusy na ľuďoch., ktoré väčšinou končili smrťou. Tento tábor slúžil na vyhladzovanie prácou. Pracovalo tu okolo 37 000 väzňov. Pracovali pre nemecký zbrojný priemysel. Na konci vojny v tomto tábore panovali katastrofálne podmienky, Dachau bol preplnený a a u tisícok väzňov sa začali prejavovať príznaky týfusovej epidémie. Na konci vojny bolo oslobodených 30 000 väzňov.

6.4 Ravensbruck

Bol to len ženský tábor. Tento tábor bol vybudovaný asi 80km severne od Berlína, pri holandských hraniciach. Bol ohraničený 4m kamennou stenou, ktorá bola taktiež oplotená drôtmi, nabitými elektrinou. Občas tu bývalo za tmi vidieť iskrenie. Pôvodný tábor mal 16 drevených budov, ktorým sa tiež hovorilo Bloky. Tieto boli rozdelené na časti A a B. Kde boli 2 miestnosti so stolíkom, stoličkami, umyvárňou a miestnosťou pre dozorkyňu. Všetky ženy sa museli postaviť do piatich radov a stáť zarovno svojich blokov. Všetci museli takto stáť najmenej 1 a 1 až 2 hodiny. Ak došlo pri sčítaní k chybe, muselo sa stáť vonku aj 4 hodiny. Nezáležalo na tom, či pražilo slnko alebo bol mráz. Toto sa opakovalo 2krát denne. Vsávalo sa okolo 4:30 a spať sa chodievalo o 20.hodine.

Medzitým ženy museli pracovať buď v kuchyni, alebo museli drhnúť podlahu a okná. V noci často chodili SS kontrolovať ľudí, či nemajú, pančuchy alebo ďalšie nohavice, aby im nebolo zima. Tak strhávali z ľudí prikrývky. Okrem obytných Blokov, boli aj Bloky kde bola práčovňa, umyváreň, krajčírske dielne, skladiská a revír. Revír bola nemocnica, kam sa dalo dostať „betakartou“, ktorá slúžila nato, aby chorá, ktorá je na revíre, mohla zostať na lôžku. Doktori sa tu zaujímali hlavne o chirurgické zákroky. Preto sa ženy dávali často zbytočne operovať a to hlavne na apendix. Doktori, ktorí operovali, neboli ani doktormi, boli to len učni a neoperovali pod narkózou. Taktiež sa tu robievali pokusy, teda sterilizácie. Sterilizovali okolo 1000 židoviek a k tomu s pridali ešte aj dievčatká, ktoré ich matky nahlásili a podpísali. Podpis sa skladal z 3 krížikov. No nerobievali sa len sterilizácie, pretože koncom roku 1942 bolo zopár ženám vybraté kosti a svaly, ktoré boli nahradené inými. Dochádzalo k deformite končatín, a občas bol žene po zákroku vpichnutý jed na usmrtenie.

Práca v tábore bola rôzna. Pracovali na rozširovaní tábora, prekladali tehly, dopravovali stavebný materiál, stavali vily a domy príslušníkom SS a vykladali z lodí piesok. Množstvo žien pracovalo v krajčírskych Dachovských závodoch.

Systém trestov bol rôzny. Za najľahší trest sa považuje iba bičovanie, zatiaľ čo najtvrdším bolo umiestnenie v bunkri. Bunker bol vlastne žalár v žalári o rozmeroch 1,5 a 2m, bolo ich tam asi osemdesiat. Trestalo sa hladom a bitkami. Novozavedeným trestom bol trest, ktorý spočíval v tom, že väzňovi sa liala na hlavu studená až mrazivá voda pustená pod vysokým tlakom. Strava bola rovnaká ako v ostatných táboroch: 350g chleba- starý a plesnivý(v núdzi iba 150g), na pitie tekutina podobná káve. Na obed sa podával tzv. „eintopf“, čiže rozvarená červená repa alebo usušená zelenina.

V koncentračných táboroch neboli zavreté len politické odporkyne fašizmu, ale aj ženy väznené z náboženských dôvodov, prostitútky a mnohé iné. Líšili sa označením, farebným trojuholníkom, ktorý nosili prišitý na rukáve spolu so svojim číslom. Najväčší počet bol politických väzenkýň, ktoré nosili červené označenie. Zelené označenie nosili tzv. zločinky z povolania, medzi ktorými boli aj také čo zavraždili svojho manžela, deti alebo boli niekoľkokrát trestané a odsúdené na smrť. Vzájomne sa okrádali a ochotne prisluhovali dozorkyniam. Čiernou farbou boli označované prostitútky a Rómky.

Bránou tohto tábora prešlo viac ako 130 000 žien, z toho asi 92 000 umrelo. Mnohé z nich nestrácali nádej, súperili o prežitie a tajne dúfali, že sa oslobodia, ale to sa podarilo len malej väčšine.

6.5 Treblinka

Treblinka sa nachádza vedľa táborov Sobibor a Belzec. Tábor mal aj rampu odtiaľto smerovali aj transporty. Tento tábor bol rozdelený na 3 časti. 1.časť bola iba pre personál, 2. časť bola určená na príjímanie a triedenie väzňov a 3. časť bola určená na vyhladzovanie. Tu sa nachádzali krematória, plynové komory, hromadné hroby a spaľovacie hranice. Treblinka niesla právom názov „továreň na smrť“, pretože väzni boli hneď po príchode hnaní úzkou uličkou do plynových komôr. Tu neexistovalo žiadne tetovanie, žiadne budovy, žiadne vši ani ťažká práca. Tento tábor bol už predurčený na úplné vyhladenie. Nachádzali s tu 3 plynové komory, ktoré mali 4x4 m a mali kapacitu 300 ľudí za hodinu. V septembri 1942 tu pribudlo ďalších 10 plynových komôr, ktoré mali ešte väčšiu kapacitu ako tie tri predtým. Mali kapacitu tak 1000 ľudí za hodinu. Vlaky, ktoré sem prichádzali mali 5 až 6 vagónov a jeden vagón obsahoval 6000 ľudí.

Po príchode sa ľudia rozdelili na tri skupinky: ženy, muži a deti. Museli sa vyzliecť a boli nahnaní do umyváreň, kde boli po 15. minutách usmrtení a následne spopolnení v krematóriu. Vagóny, ktoré boli opustené sa vracali späť a na ich miesto prichádzalo ďalších 20. Tak sa cyklus stále opakoval. Odevy a predmety, ktoré si museli odložiť pred kúpeľom, boli ďalej triedené. Následne tieto predmety a šatstvo ďalej predávali. Prvé transporty prišli z Varšavského geta. Vtedy tu SS zavraždili behom 2 mesiacov okolo 254 000 Židov z Varšavy a 112 000 z ostatných varšavských oblastí. Celkovo bolo v Treblinke zabitých 783 000 Židov z územia Generálneho Gouvernementu. V Treblinke boli deportovaní aj slovenskí Židia, odhaduje sa počet na 7000. Celkovo zavraždených v Treblinke je okolo 870 000.

2.9.1943 sa tu uskutočnilo povstanie. Väzňom sa podarilo zapáliť budovu, v ktorej bývali Nemci a Ukrajinci. Postupne zhoreli všetky budovy v tábore. Väzni sa pokúšali preliezť hradbu, ale veľa z nich bolo zastrelených. Zo 700 „uprchlíkov“ ich prežilo len 70. Tí ostatní väzni museli zahladzovať stopy po všetkých aktivitách, ktoré sa v tábore diali. Potom boli všetci postrieľaní. Na mieste, kde bol tábor, dnes stojí pamätník, pri ktorom je vybudovaný cintorín. Sú to kúsky kameňov, na ktorých sú vytesané mená oblastí, z ktorých obete pochádzajú.

6.6 Brezinka – Birkenau

Nachádza sa 3 km od Osvienčimu. V tomto tábore sa nachádzalo viac ak 300 budov. Zachovalo sa ich však iba 67. Tieto budovy boli postavené na močiarovej pôde. Tak sa stávalo, že v niektorých budovách bola len utlačená hlina ako podlaha. V týchto budovách žili väzni, ktorí spávali na 3 poschodových palandách, v ktorých bola zhnitá slama. Na jednom poschodí spávalo 8 väzňov. Tábor bol rozdelený na niekoľko sektorov, ktoré tvorili ešte podtábory. Pohromou pre tábor bolo nedostatok vody, katastrofálne podmienky a množstvo krýs. Nachádzali sa tu 4 krematória s plynovými komorami a 2 podzemné plynové komory. Tábor tvorili taktiež spaľovacie hranice a jamy. V roku 1944 sa tu konala vzbura Židov a bolo zničených niekoľko krematórií. Na tomto území stojí pamätník obetiam nacizmu v Osvienčime. Slávnostne bol odhalený v roku 1967(Kazimierz Smoleń, Auschwitz, Birkenau, str. 24).7. Koncentračné a pracovné tábory v Českej republike

7.1 Terezín

Prvotný význam Terezínu mal spočívať v tom, že tu mali byť vystavané kasárne pre vojakov. Zmenilo sa to však na ďalší ohavný tábor, ktorý len páchal zlo na ľuďoch. Bolo getom a koncentračným táborom zároveň. Sem prichádzali spočiatku Židia z Protektorátu Čiech a Moravy, Nemecka, ale aj Rakúska, Dánska a Slovenska. Niektorí si dokonca mysleli, že v Terezíne prečkajú vojnu, ale bola to iba ich predstava, ktorá nemala s realitou nič spoločné. Od roku 1942 mali všetky transporty v Terezíne smerovať len do Osvienčimu a do Birkenau. Preto sa Terezínu hovorievalo aj „čakáreň na Osvienčim“. Z Terezína bolo vypravených celkove 67 transportov.

Tento tábor a geto sa vyznačovalo nielen svojimi transportmi, ale aj ďalšími vecami, ako napríklad nedostatočným miestom v gete, pretože už v roku 1942 dosiahol počet ubytovaných hranicu 58 500 ľudí. Tieto stiesnené podmienky niesli zo sebou aj hygienické a stravovacie problémy, nedostatok vody, infekcie, epidémie a rozšírenie hmyzu a parazitov. Zo stravou to bolo veľmi biedne, pretože sa čakávali dlhé fronty na jedlo. Keď sa aj dostali k jedlu, často bolo studené a bolo ho málo, aby zasýtili prázdny žalúdok. Strava sa rozdeľovala tak, že väzni boli zaradení do rôznych skupín. Od toho záležalo, koľko toho dostali na tanieri. Tí, ktorí mohli pracovať vonku, mimo geta, dostávali potravinové balíčky od svojich príbuzných. V Terezíne boli umiestnené aj deti, bolo ich tu okolo 10 500, z toho ich asi 400 zomrelo v gete. V tomto tábore pracovali aj normálni ľudia, ktorí sa snažili deťom organizovať denný program. Starali sa o nich, učili ich a chodili s nimi športovať. V gete bola založená aj detská opera s názvom Brundibád.

V gete bol aj kultúrny život, čo ma veľmi prekvapilo. Väzni mali možnosť písať básne, kresliť obrazy. Mohli vystupovať v tábore pred obecenstvom. Rozšírilo sa to až do takej podoby, že počet umelcov vzrástol na 10 000. Niektorým sa však ich kreslenie stalo osudným. Boli to hlavne tí, ktorí sa snažili zobraziť geto, také aké v skutočnosti je, so svojou pravou tvárou. Títo boli potrestaní smrťou a ich diela spálené. Rozvinulo sa tu aj divadlo. Svedčí o tom aj záznam. Nevyvíjalo sa len divadlo a literatúra, či maliarstvo, bola to predovšetkým hudba, ktorá mala veľký význam. Jednalo sa o hudbu vážnu, dokonca si väzni naštudovali Predanú nevestu a zahrali ju pred táborom. Všetko by znelo krásne, a možno aj realisticky, keby to nebolo geto. A ako každé geto i tábor aj v Terezíne trpeli ľudia rôznymi nemocami a epidémiami. Síce tu bola vybudovaná nemocnica a ošetrovňa, ale ani toto nezabránilo umieraniu ľudí, ktorí boli vysilení prácou a hladom. Preto strach s úmrtia sprevádzal každého väzňa skoro každý deň. V Terezíne sa nachádzala aj márnica, kam prevážali telá, odkiaľ ich potom odvážali do hromadných hrobov, mimo geto. Na rozdiel od ostatných giet a táborov, v Terezíne mohli dať posledné zbohom obeti jej príbuzní. Neskôr telá týchto obetí spopolňovali a následne popol vysypávali do rieky Ohry.

7.2 Hodonín u Kunštátu

Tu sa nachádza cigánsky tábor. Mal kapacitu okolo 800 ľudí, ale aj tu sa to porušovalo a ľudia tu boli ako “sardinky“. Spočiatku sem boli nútení ísť pracovať moravskí Rómovia. Stravovacie a hygienické podmienky boli také isté ako v predchádzajúcich táboroch. V tomto tábore však neboli dozorným orgánom príslušníci SS, ale boli to protektorátni policajti. Týmto táborom prešlo okolo 1300 osôb. Priamo v tábore však zomrelo 194 obetí a bolo to v dôsledku epidémií a nemocí. Tento tábor slúžil výhradne iba k účelu zozbierania Rómov, potom boli odvlečení buď do Osvienčimu alebo Mauthausenu. Z tohto tábora boli vypravené len 2 transporty. Prví viezol iba 49 mužov a 27 žien do Osvienčimu. Ten posledný ich však viezol omnoho viac, bolo to okolo 749 osôb. Po jeho odchode zostalo v tábore iba 62 osôb, ktorí boli prevezení neskôr do Osvienčimu. Zachránilo sa iba jedno malé dievčatko, ktoré si adoptovala jedna nerómska rodina.

7.3 Lety u Písku

Tábor mal kapacitu 600 osôb abol to cigánsky tábor, ale už v roku 1942 tu bolo umiestnených okolo 1100 osôb. Tiež tu bola protektorátna polícia, ktorá sa dávala uplácať a púšťala väzňov na slobodu. Bolo to za 20 000 protektorátnych korún. Pre väzňov to však bolo až priveľa. Tak svoje šťastie skúšali útekom. V kronike tábora bolo zaznamenaných cez 100 pokusov, ale na slobodu sa to podarilo iba väčšine. K Rómom sa správali bezcitne a hrubo. Najznámejší tyran v tábore bol Josef Janovský, ktorý bol najkrutejší. Rómovia v tábore pracovali rôzne. Väčšina z nich pracovala na výstavbe cesty, smer Plzeň – Ostrava. Jedlo bolo také, aké v predošlých táborov, ale bolo ho menej pretože jedlo rozkrádali protektorátne polície. Pred transportom boli dávky zvyšované, aby ľudia mohli vydržať cestu vlakom. V tábore boli aj epidémie a nemoci a tak sa stávalo, že deti, ktoré sa narodili v tábore, hneď zomreli. Bolo ich okolo 30. Rozvinutá bola v tábore týfusová epidémia, počas ktorej sú zaznamenané najväčšie straty na životoch. Transporty z tohto tábora boli tiež 2. Kronika uvádza 513 osôb odvlečených do tábora v Osvienčime a Birkenau.

8. Koncentračné tábory, pracovné tábory a ghetta v Slovenskej republike

Aj na Slovensku sa v období 2. svetovej vojny ,zakladali tábory. Neboli to tábory však tábory ani koncentračné, ale ani tábory vyhladzovacie. Išlo o tábory pracovné, kde sa pracovalo od rána až do večera. Na našom území to bolo zamerané hlavne proti Rómom. Do pracovných táborov boli umiestňovaná hlavne mladí Rómovia, ktorí museli veľmi ťažko pracovať. Pracovali hlavne manuálne. Stavali priehrady. Cesty a železničné trate. Neskôr začali vznikať pracovné útvary hlavne v Očovej, Moste na Ostrove a Horárni v Trnave. Medzi najväčšie patrili však Dubnica nad Váhom a tábory na východe Slovenska. Boli hlavne v Hanušoviciach nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci. Na východe SR budovali napr. železničnú trať Prešov – Strážske.

Pod hospodársku správu v Hanušovciach nad Topľou patril aj pracovný útvar v Jarabej (1942), kde budovali štátnu cestu Čertovica - Mýto pod Ďumbierom. Menší pracovný útvar bol otvorený v Ilave. Určený bol na dokončovacie práce na tamojšom vodnom diele. V rokoch 1943 - 1944 bol pracovný útvar v Revúcej. Tam budovali úseky železnice Revúca - Tisovec. Posledným väčším pracovným útvarom bolo Ústie nad Oravou. Rómovia pracovali na jednej z najväčších a najvýznamnejších stavieb slovenského štátu - Oravskej priehrade.

8.1 Tábor v Dubnici nad Váhom

Perzekúcia slovenských Rómov dosiahla svoj vrchol v rokoch 1944 – 1945. Na mieste Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 Zaisťovací tábor pre Rómov. Išlo o skutočný koncentračný tábor, do ktorého boli posielaní Rómovia z celého Slovenska i so svojimi rodinnými príslušníkmi. Počet Rómov bol zakrátko oveľa vyšší ako kapacita tábora: v decembri 1944 tu bolo viac ako 700 väzňov. Podmienky v tábore boli veľmi ťažké. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery v tábore sa podpísali najmä na zdravotnom stave detí a starých ľudí. Najvážnejšia bola epidémia škvrnitého týfusu. V januári 1945 zachvátila viacero Rómov. V tom čase prevzali kontrolu tábora Nemci a rozhodli sa radikálne vyriešiť aj týfusovú epidémiu. Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých na nákladné auto a odviezli ich do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili. V masovom hrobe boli objavené pozostatky po 26 zavraždených. Prekvapujúca je brutalita, s akou boli zavraždení.

Po skončení karantény sa už tábor nepodarilo uviesť do pôvodného stavu. Blížil sa front a tábor ostal bez dozoru. Rómovia tábor opustili a rozutekali sa po okolí. Po prechode frontu bola budova, v ktorej boli Rómovia ubytovaní, zapálená a tábor bol dokonale zlikvidovaný, akoby nikdy neexistoval.