Pri vyslovení tohto slova sa pred očami každého priaznivca vojenských dejín vynoria zaujímavé asociácie. Zvláštny a legendami opradený štátny systém, cnosti, ktorými sa honosili Sparťania, ale najčastejšie hrôzu budiaci šík ťažkoodencov vedených kráľom Leonidom v hrdinskej bitke pri Thermopylách. Čo sa v skutočnosti skrývalo za fenoménom spartského štátu? Bola to tvrdá sparťanská výchova.
Bežný život v Sparte bol podriadený zákonom spoločnosti. Potreby jednotlivca neboli dôležité. K takémuto postoju boli Sparťania vedení od malička. Všetko bolo podriadené základnému poslaniu Sparťanov – vojenstvu. Aj v čase mieru sa dospelí muži neustále venovali vojenským cvičeniam všetkého druhu. Chod spoločnosti sa podriaďoval vojenským potrebám. Tento spôsob života naplno odrážala aj výchova v Sparte. Členovia gerúzie posudzovali životaschopnosť každého narodeného dieťaťa. Slabé deti boli ponechané napospas osudu. Slabých jedincov táto elitárska spoločnosť odmietala a nemienila živiť.
Výcvik sa začínal od siedmich rokov, keď chlapci odchádzali od matiek a boli zaradení do výcvikových oddielov nazývaných ilé. Chlapci boli podrobovaní tvrdému výcviku. Museli sa naučiť čeliť telesným a duševným strastiam. Cvičili nedostatočne oblečení, aby si zvykli na nepriaznivé podmienky. Na každom kroku si museli privykať na tvrdý vojenský život. Mladý Sparťan musel ovládať všetky atletické disciplíny a zaobchádzať zo zbraňami. Intelektuálny rozvoj spočíval v postupnom oboznamovaní s tradíciami, zákonmi a slávnymi dejinami spartskej spoločnosti. Každý jedinec takto dostával „do krvi“ pravé spartské ideály a hrdosť na svoj štát. Vyjadrovať sa musel zásadne stručne- lakonicky. Takto pripravený mladík predstúpil k záverečným skúškam dospelosti, medzi ktorými vynikalo najmä bičovanie pred oltárom bohyne Artemis. Po úspešnom splnení všetkých úloh bol mladík uznaný za dospelého muža. Zaradili ho do oddielu 15 mužov, s ktorými na ťažení obýva jeden stan. V čase mieru tieto kompaktné skupiny absolvovali spoločne neustály výcvik aj chvíle oddychu. Členom skupiny zostal muž až do svojej šesťdesiatky. Ak sa Sparťan oženil mohol zo svojou manželkou tráviť krátky čas po spoločnej večeri.
Tvrdou výchovou prešli v Sparte aj ženy. Až do svadby sa venovali telesným cvičeniam a otužovaniu. Ich hlavnou úlohou bolo priviesť na svet zdravé a silné deti a dobré zvládať pôrodné bolesti. Bezdetné manželstvá sa rozvádzali.
Neustály vojenský dril robil zo spartskej falangy v Grécku postrach. Muži z ostatných miest sa vojenstvu venovali nanajvýš jeden víkend v mesiaci. Oproti týmto občianskym armádam boli Sparťania profesionálni vojaci. Jednotlivé manévre falangy mal každý bežný Sparťan v krvi. Zlyhanie na bojovom poli sa prísne trestalo a bolo najväčšou hanbou. Podľa legendy spartské ženy vyprevádzali svojich mužov pokrikom „ nech sa vrátia zo štítom alebo na štíte“. Toto heslo bolo nepísaným pravidlom pre spartských vojakov. Najznámejším prípadom jeho naplnenia je osud kráľa Leonida a jeho mužov v priesmyku Thermopyly. Na obzvlášť riskantné misie boli vysielaní len muži, ktorí už mali deti. Pre spoločnosť bolo dôležité, aby žiaden spartský rod nevymrel. Muži, ktorí už mali synov, splnili svoju povinnosť voči spoločnosti a v prípade smrti mali za seba náhradu. Armáda sa členila na lochoi (500 mužov) a menšie jednotky enomótia (40 mužov).
