Vpádom nemeckej armády do Poľska 1. septembra 1939 o 4,45 hod. začal nemecký wehrmacht svoj dlho plánovaný vpád do Poľska. Dve vojenské skupiny nemeckej armády postupovali z východného Pruska na juh a zo Sliezska na východ, aby obkľúčili poľské vojská pri ohybe Visly. V prejave pred ríšskym snemom zdôvodnil Adolf Hitler túto vojenskú akciu ustavičnými útokmi Poľska na nemecké územie. V tomto prejave vyhlásil aj začlenenie ,,slobodného mesta Gdansk“ do Nemeckej ríše.

Nedostatočne vyzbrojená poľská armáda sa nevládala brániť presile. Wehrmacht podporovaný letectvom, ktoré bombardovalo poľské prísunové cesty, už v prvý deň zabral veľké časti poľského územia. Ako alibi na prepadnutie Poľska poslúžil Hitlerovi údajný poľský útok na dve colnice v Sliezsku a na nemecký vysielač Gliwice. Tieto akcie boli však dielom SS: príslušníci SS preoblečený do poľských uniforiem vtrhli 31. septembra do areálu vysielača. Akcia vyvolala iba málo pozornosti aj napriek tomu, že príslušníci SS pritom zavraždili dvoch Poliakov, ale Hitler získal dôvod tvrdiť, že je potrebná aktívna ochrana ríše:

- 1. septembra 1939 Nemecká vojnová loď Schleswig-Holstein, kotviaca v gdanskom prístave otvorila o 4,45 hod. paľbu na poľskú enklávu Westerplatte. Wehrmacht podporovaný prvými leteckými útokmi začal ťaženie na Poľsko. Adolf Hitler to v ríšskom sneme odôvodnil sústavným porušovaním hraníc z poľskej strany. Francúzsko a V. Británia vyhlásili mobilizáciu.
- 2. septembra 1939 Taliansky ministerský predseda Benito Mussolini vyhlásil, že Taliansko sa nezúčastňuje na vojne.
- 3. septembra 1939 Veľká Británia a Francúzsko dali Nemecku ultimatum, aby do 11., prípadne 17. hodiny stiahli svoje jednotky z Poľska, lebo v opačnom prípade vyhlásila Nemecku vojnu.

Vpádom nemeckých jednotiek do neutrálnych krajín - Belgicka, Luxemburska a Holandska 10. mája 1940 sa začal nemecký útok na Západ, ktorý z Adolfa Hitlera urobil za šesť týždňov ,,pána západnej Európy“. Západné ťaženie začal Hitler pripravovať už v roku 1939, ešte pred pádom do Varšavy. 6. októbra dal všetkým hlavným veliteľom jednotlivé časti wehrmachtu podrobné smernice, ako rozvíjať vojenské operácie na Západe. Koncom októbra už malo Hlavné veliteľstvo pozemného vojska (OKH) vypracované útočné plány. Podľa nich mala nemecká armáda obsadiť tri krajiny, ktorým krátko predtým Hitler zaručil neutralitu. Útok naplánovali na 12. novembra ale neskôr bol odložený. Nemecké jednotky začali 10. mája 1940 ráno o 5,25 hod. útok na Belgicko a Holandsko bez toho, že by im predtým vyhlásili vojnu. Nad Belgickom a Holandskom už v noci zoskakovali výsadkári. Bombardovaním Rotterdamu počas bojov v Holandsku zasiahla letecká vojna aj civilné obyvateľstvo. Už 14. mája sa uskutočnili rokovania o kapitulácii obkľúčeného Rotterdamu. Belgickú armádu začali ihneď po hlásení o nemeckom útoku podporovať britské a francúzske divízie. Rýchly postup Nemcov ku kanálu La Manche však oddelil hlavnú časť francúzskej armády od severnejších jednotiek pri Dunakerque. Vzhľadom na tento vývoj dostal britský expedičný zbor rozkaz stiahnuť sa a pripraviť z Dunkerque evakuáciu. Do 4. júna sa podarilo evakuovať do Veľkej Británie 338 000 vojakov. Bola to jedna z najrozsiahlejších evakuačných akcií v dejinách vojenstva. Kapituláciou neutrálnych štátov a únikom britských vojsk z dunkerqueského kotla sa skončila prvá fáza západnej ofenzívy. Postupom do francúzskeho zázemia sa 5. júna začala druhá fáza útoku. Nemecké jednotky prekročili rieku Somme a za Maginotovou líniou sa dostali až ku švajčiarskym hraniciam.

Francúzska obrana sa rozpadla, v krajine nastal chaos. 14. júna nemecké vojská obsadili Paríž. 22. júna podpísalo Francúzsko s Nemeckou ríšou v Compiegne prímerie. Nasledovalo obsadenie atlantického pobrežia a línie Ženeva - Tours. Do bojov vo Francúzsku sa zapojili aj česko-slovenské vojenské jednotky, ktoré sa potom presunuli do Veľkej Británie.

V lete 1941 sa Hitlerovi podarilo poraziť Juhosláviu a Grécko. V roku 1941 si Hitler podmanil, alebo okupoval takmer všetky štáty Európy, to znamenalo, že tieto štáty sa musia riadiť záujmami Nemecka. V okupovaných častiach Európy boli všade prítomné vojenské oddiely ale aj jednotky obávanej Hitlerovej tajnej polície – gestapa
Podľa plánu Barbarossa zaútočilo 22. júna 1941 proti Sovietskemu zväzu 190 divízií nemeckého wehrmachtu a jeho spojencov. Červená armáda mala byť zničená bleskovým úderom ešte pred začatím zimy. Hitlerovým cieľom bolo od začiatku jeho politickej agitácie boj proti nenávidenému boľševizmu a rozšírenie nemeckého ,,životného priestoru“ smerom na východ. Usiloval sa vojensky zničiť európsku časť ZSSR a zaobchádzať s ňou ako s kolóniou nemeckej ríše, bezohľadne využiť ľudský potenciál a nerastné bohatstvo (obilie, ropa, mangánové rudy).

Hitler rozkázal viesť protisovietsku vojnu s najväčšou krutosťou. Vydal tzv. rozkaz o komisároch, podľa ktorého mali byť všetci politický pracovníci Červenej armády zavraždení; okrem toho sa stále posilňovali jednotky SS určené na likvidáciu civilného obyvateľstva ZSSR, čo prispelo k zostreniu vojenských operácií. Pre sovietsku vládu bol nemecký útok prekvapujúci, hoci o Hitlerových vojnových prípravách vedela. Červená armáda sa musela stiahnuť, nemecké jednotky dobyli Pobaltsko a obkľúčili Leningrad, ale pred Moskvou bola nemecká ofenzíva v decembri zastavená.

22. novembra 1942. obkľúčili 6. nemeckú armádu pod velením generála Friedricha Paulusa a časť 4. tankovej armády sovietské vojská pri Stalingrade. 6. armáda a 4. tanková armáda začala obliehať Stalingrad 2. septembra. Adolf Hitler smernicou číslo 45 nariadil dobyť Stalingrad a súčasne postupovať na Leningrad a Kaukat. Armáda sa namiesto sústredenia na jednom mieste roztrieštila. Koncom septembra bola väčšia časť mesta dobytá, ale stále zúrili prudké pouličné boje s Červenou srmádou. Intenzívnou paľbou a rýchlymi tankovými útokmi sa 19. novembra začal sovietsky protiútok. 22. novembra Červená armáda kruh okolo mesta uzavrela. Viac ako 270 000 mužov – nemecké, rumunské, chorvátske a turecké jednotky – bolo obkľúčených. Kapitulácia nemeckého generála poľného maršala Friedricha Paulusa a jeho južnej skupiny nemeckých vojsk uzavretých v stalingradskom kotle 31. januára 1943 ukončila krvavé boje o toto mesto na Volge. Dňa 2. februára sa vzdala aj severná časť Paulusových vojsk.

Po porážke pri Stalingrade si už začalo aj nemecké obyvateľstvo uvedomovať zlú vojenskú situáciu ríše. Pre mnohých znamenala táto kapitulácia začiatok konca 2. svetovej vojny. 270 000 nemeckých vojakov obkľúčila Červená armáda pri Stalingrade už 22. novembra 1942. O dva dni neskôr vydal Adolf Hitler rozkaz, aby sa jednotky opevnili a vydržali. Pritom už od jesene 1942 stratila bitka o Stalingrad svoj strategický význam, pretože pôvodný nemecký zámer – zabratie ropných polí pri Baku – sa už nedal uskutočniť. Hitlerove rozkazy napriek tomu nútili 6. armádu, aby pri Stalingrade zotrvala. 25. novembra sa začalo letecké zásobovanie obkľúčeného vojska. Napriek sľubom hlavného veliteľa letectva Hermanna Göringa bolo toto zásobovanie nedostatočné. Prepraviť sa podarilo iba tretinu potrebného materiálu.