Prešovská neologická synagóga

Zamestnanie poskytovali stále pribúdajúcemu obyvateľstvu orgány štátnej správy, väčšie i menšie priemyselné podniky, množstvo rozličných živností, slobodné povolania a školy. Významnejšími priemyselnými podnikmi naďalej ostávali závody na ťažbu a spracovanie soli v Solivare a mlyn vo Veľkom Šariši. Popri nich existovalo niekoľko desiatok malých kovovýrobných, drevárskych, polygrafických, textilných, potravinárskych, opravárenských a iných podnikov. Predovšetkým tieto, spolu so živnosťami, ťažko poznamenala hospodárska kríza v 30. rokoch. Aj po vzniku republiky ostal Prešov významným vojenským strediskom. Potrebám armády slúžilo 6 kasární, vojenská nemocnica a žrebčinec v neďalekom Veľkom Šariši.

Významné zmeny nastali po r. 1918 v zameraní a štruktúre školstva. V krátkom čase sa podarilo nahradiť dovtedy maďarské stredné a vysoké školstvo slovenským. Po organizačných zmenách na kolégiu ostala v meste iba jediná vysoká škola - gréckokatolícky, kňazský seminár. K významnejším stredným školám patrili: Šafárikovo československé štátne reálne gymnázium, Evanjelické kolegiálne gymnázium, Štátny učiteľský ústav, Ústav pre vzdelanie učiteliek domácich náuk, Gréckokatolícky pevcoučiteľský ústav, Gréckokatolícke ruské gymnázium a Štátna priemyselná škola v Prešove. Vysokú úroveň spoločenského života v tomto období dokumentuje pôsobenie niekoľkých desiatok rôznych spolkov, združení a krúžkov, organizovaných na záujmovom, profesijnom, národnostnom, konfesijnom či inom základe. V meste bolo pravidelne vydávaných niekoľko titulov novín a časopisov. Popri viacerých hospodárskych, kultúrno-osvetových a cirkevných časopisoch vychádzali spoločensko-politické noviny Východný Slovák, Šarišský gazda a Šariš, v maďarčine týždenník Új Világ.

Rast obyvateľstva, vznik nových inštitúcií i priemyselné podnikanie boli podnetmi pre výstavbu mesta. V medzivojnovom období pribudli niektoré administratívne budovy, kasárne, školy a štvrte nájomných domov. Azda najpozoruhodnejšou stavebnou pamiatkou je secesná budova tzv. Bosákovej banky.

Úspešne sa rozvíjajúci slovenský literárny život v meste reprezentovali viacerí básnici a spisovatelia rôznych smerov a politickej orientácie: Jozef Tomášik-Dumín (1900-1937), Mária Kočanová (1890-1976), Alexander Križka (1903-1955), Belo Klein-Tesnoskalský (1853-1941) a Jozef Koreň (1887-1969). Na bohaté tradície maďarskej poézie a drámy nadväzovali Ernô Sebesi (1893-1944) a Eľzsébet Ásgúthy. Vo výtvarnom umení pokračovali v tvorbe už skôr etablovaní umelci Július Tórok, Ernest Rákosi a Mikuláš Jordán. Z českého prostredia sa v meste udomácnil maliar a grafik Jan Némeček (1892-1958).

Počas existencie Slovenskej republiky (1939-1945) vzrástol význam Prešova. Po viedenskej arbitráži sa stal najväčším sídlom na východe a druhým najvýznamnejším mestom v republike. Po reorganizácii správneho členenia bol centrom Šarišsko-zemplínskej župy, zaberajúcej takmer celé územie východného Slovenska. Z Košíc, odstúpených Maďarsku, sa sem presťahovali niektoré štátne úrady, školy (obchodná akadémia) a iné inštitúcie. Po príchode rímskokatolíckeho a evanjelického a. v. biskupstva východného dištriktu k už existujúcemu gréckokatolíckemu a gréckokatolíckej kapitule, predstavoval Prešov dôležité cirkevno-správne centrum. Jeho celoštátny význam dokumentuje a zriadenie nemeckého konzulátu v meste. V tomto období nepribudli síce nové priemyselné závody, nové pracovné príležitosti vznikli však v štátnych podnikoch premiestnených z Košíc (rozhlas, tlačiareň, nemocnica a i.).

Stará železničná stanica (70. roky 20. storočia)

Po marci 1939 sa utlmil dovtedy pestrý politický a spoločenský život. Jedinou povolenou slovenskou politickou stranou sa stala Hlinková slovenská ľudová strana, miestna nemecká menšina sa organizovala v Deutsche Partei a maďarská v Magyar Nemzeti Párt. Všetky, spolu s Hlinkovou gardou, mali v Prešove svoje župné organizácie. Väčšina spolkov a združení z predchádzajúcich rokov zanikla, resp. bola nahradená jednotnými kultúrno-výchovnými či konfesijnými organizáciami presadzujúcimi záujmy ľudáckeho režimu (Miestna osvetová komisia, Katolícky kruh, Politická škola, Evanjelická beseda, Združenie katolíckej mládeže a i.). Oficiálnu politickú líniu reprezentoval aj denník Slovenská sloboda, vychádzajúci do r. 1945. Záujmy štátu, nových úradov a inštitúcií umiestnených v meste umožnili v prvých rokoch po prevrate rozvoj stavebnej činnosti v meste. Odstúpenie juhu východného Slovenska spolu so železnicou vyvolalo potrebu urýchlenej výstavby trate Prešov - Strážske. V samotnom meste boli postavené niektoré školské a administratívne budovy, ako Justičný palác, Slovenská národná banka a nová pošta.

Politické pomery po marci 1939 boli charakterizované perzekúciou demokratických a ľavicových síl a rasovo nepohodlného obyvateľstva.