Inkvizícia

„V mene Pána“

INKVIZÍCIA – ( lat. inquirere – vyhľadávať ) bola inštitúciou katolíckej cirkvi. Jej úlohou bolo vyhľadávať osoby, ktorých myslenie a činy sa nezhodovali s jej dobovým učením. Inkvizícia vznikla roku 1184 za pápeža Lucia III. ako biskupská inkvizícia. Bulou Ad Abolendum sa vyhlasovalo, že každý biskup bude pátrať vo svojej diecéze po kacíroch. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre túto inštitúciu a jej vedenie zveril (1232) novozaloženému rádu dominikánov, na čele s Domenigom de Guzmán1. Podozrivé osoby vyhľadávala, vypočúvala a dala svetskej moci k výkonu trestu. Aktivita inkvizície je spätá s pojmom „temný stredovek“. Korene tohto myslenia môžeme hľadať už na sklonku antiky. Boli to cirkevné koncily (zhromaždenia biskupov), ktoré formulovali teologické názory. Tieto sa stali určitou normou, tí, ktorí ju neprijali, boli vylúčení zo spoločenstva. Keď sa stalo kresťanstvo štátnym náboženstvom, tak sa stali uznesenia koncilov štátnymi zákonmi (od roku 380 n.l.) a „svetské rameno spravodlivosti“ chránilo koncilom schválené dogmy. Počas histórie kresťanských cirkví môžeme pozorovať omyly koncilov, osobné spory a boj o moc, ktoré sa prezentovali pod pláštikom čistoty viery. Takto bol už v roku 385 v Trevíre popravený Priscillianus so svojimi šiestimi spoločníkmi. Ďalším dôležitým momentom bola interpretácia výroku svätého Augustína(354-430 n.l)., ktorý povedal, že vieru odpadlíka možno zachrániť od zla aj proti jeho vôli, čo sa neskôr objavuje v teologických spisoch ako zdôvodnenie činnosti inkvizície.

Katolícka cirkev mala v rukách veľké bohatstvo a moc. Vystupovala ostro voči jednotlivcom a hnutiam, ktorí ju existenčne ohrozovali. Rôzne proticirkevné aktivity vyvolávali potrebu koordinovaného postupu proti nim a teda založenie inštitúcie s rozsiahlou sieťou vyškolených vyhľadávačov. Hlavnými predmetmi záujmu inkvizície boli:
1. organizované skupiny odporcov na čele s laickými kazateľmi, ktoré kritizovali bohatstvo cirkvi a svetský život duchovenstva (arnoldisti, valdenskí, humiliáti, ) .
2. hnutia vystupujúce proti teologickým názorom cirkvi – manicheizmus, gnóza – katari2, ktorí sa veľmi rýchlo rozšírili ;( od roku 1140 križiacka výprava v r. 1208 – 1209 ich celkom nevyhladila, iba zdevastovala celé južné Francúzsko).
3. vedci, maliari a intelektuáli, ktorých názory boli v protiklade s cirkevným svetonázorom (napr.

Giordano Bruno , ale aj protestantské cirkvi – napríklad Kalvín- postupovali podobne.).
4. cirkevné osoby ,najmä keď kritizovali cirkevných hodnostárov alebo jej praktiky. (Jan Hus, Jeroným Pražský, Savonarola apod.). 5. osoby alebo organizované hnutia nepohodlné pre svetskú moc, ktorá inkvizíciu „využila“(napr. Jeanne d ´Arc, templári).
6. bosorky

Bula „Excomunicamus“ vydaná Gregorom IX. stanovovala právomoci inkvizičných orgánov a povoľovala upaľovať kacírov na hranici. Odsúdení sa nemohli odvolať. Nemohli mať cirkevný pohreb a ich rodinní príslušníci boli spoločensky znemožnení. K vynúteniu priznania sa od roku 1252 mohlo používať mučenie – obľúbený nástroj stredovekej justície vôbec. Inkvizítori boli sudcami a žalobcami v jednej osobe.Roku 1542 bola činnosť inkvizície posilnená zriadením tzv. Svätého officia – Sanctum Officinum , najvyššieho apelačného dvora v otázkach teológie, ktorému predsedal pápež. Index librorum prohibitorum –Zoznam zakázaných kníh bol ďalším prostriedkom ako zabrániť rozširovaniu „bludov a klamstiev“, vydával sa od roku 1543.Katolík smel tieto knihy čítať výhradne s povolením biskupa. Naposledy bol takýto zoznam uverejnený v r.1948:mal 510 strán a bolo obsiahnutých 6000 zakázaných titulov. V roku 1966 dal Rím na vedomie, že zoznamy už nebudú vychádzať. Treba poznamenať, že nie všetci podozriví a vypočúvaní boli odsúdení na smrť. Ak odvolali svoje názory a kajali sa, dostali menší trest, napr. domáce väzenie, zákaz činnosti na niekoľko rokov, vyhostenie z krajiny a sľub, že o procese nebude hovoriť. Napríklad nemecký mystik, dominikánsky mních Majster Eckhardt zomrel v pokročilom veku, v r.1328, ešte pred zahájením inkvizičného procesu.r. 1329 uvalil pápež na jeho 28 téz kliatbu. Ignác Lopez de Recalde, známy ako Ignác z Loyoly, bol r. 1526 6 týždňov vo väzení na popud španielskej inkvizície. Inkvizícia sa v Španielsku považovala za najdôslednejšiu a najtvrdšiu zo všetkých..
Po reconquiste3 sa Ferdinand Aragónsky a Izabela Kastílska rozhodli v roku 1492 pre nábožensky čisté Španielsko, čo znamenalo po dlhých rokoch spolunažívania rôznych vyznaní vysťahovanie Židov a moslimov do štyroch mesiacov alebo ich krst, príp. smrť. Inkvizícia podnikala zastrašujúce procesy proti conversos, čo boli zdanliví kresťania, ktorí v skutočnosti zostali verní viere svojich predkov. Nútila ich vykonávať autodafé – verejný obrad, pri ktorom „polepšení“ kacíri robili pokánie alebo veriaci dokazovali pravosť svojej viery ( t.j. conversos museli jesť jedlá na bravčovej masti, čo im pôvodná viera zakazuje).

Na conversos sa ukázalo, že náboženské presvedčenie sa nedá odstrániť silou, ale synkrétizmom4 (aj najvyšší inkvizítor Tomas Torquemada a kresťanská mystička Tereza z Ávily boli conversos). Španielskeho právnika, teológa a lekára Michaela Serveta (objaviteľ krvného obehu) väznila inkvizícia. Podarilo sa mu však ujsť k priateľovi Jánovi Kalvínovi do Ženevy. Tento ho dal zatknúť a pred bránami mesta Ženevy r. 1533 pre rúhačstvo upáliť. (Rigoróznosť, s akou bola likvidovaná opozícia u Kalvína, dokazuje ďalších 55 rozsudkov smrti. Okrem toho bola menovaná skupina ľudí, ktorí mali voľný vstup do domu všetkých obyvateľov Ženevy a kontrolovali ich život.) Španielska inkvizícia fungovala až do roku 1826, keď bol upálený 48-ročný učiteľ.

V Portugalsku chýbal „problém Maurov“, avšak bývalo tu veľké množstvo tzv. marranos (zdanlivo konvertovaní Židia). Roku 1530 tvorili 10 % obyvateľstva (100 000 – 150 000). Inkvizícia tu bola zavedená neskôr, v rozmedzí rokov 1536 až 1547, potom však získala rovnaký charakter ako jej španielsky náprotivok. Honba za tzv. novými kresťanmi vyhnala spätne „marranos“ od roku 1580 do Španielska alebo do zámoria, ako napríklad do Brazílie.

Obeťou inkvizície sa stal aj bohatý rád templárov. S myšlienkou ich likvidácie prišiel panovník – francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Jeho kráľovská pokladnica totiž bola prázdna, a tak si našiel spôsob, ako ju naplniť. Potrebnú zámienku mu doniesol r. 1305 denunciant a bývalý člen rádu : obžaloba obsahovala body ako kacírstvo, hanenie kríža, spolčovanie s moslimmi a homosexualita V roku 1307 dal kráľ všetkých templárov v krajine pozatvárať,

čo znamenalo, že v žalári sa ocitlo asi 2000 ľudí. Pápež Klement V.( sídliaci v Avignone) vyzval aj ostatných vladárov k prenasledovaniu templárov. Inkvizičné súdy si vynútili doznanie na veľmajstrovi rádu Jacquesovi de Molay. Mnoho členov rádu zahynulo v temnici,
alebo na mučidlách. Kto odvolal svoje vyznanie pri mučidlách, bol ako „potenciálny recidivista“ ihneď upálený. Koncil vo Viedni (1312) oficiálne zrušil tento rád s tým, že sa členovia rádu dopustili kacírstva a tým rád stratil svoje opodstatnenie. Rádové statky pripadli johanitom, peňažné prostriedky vyplnili medzeru vo financiách Filipa Pekného. Jacques de Molay bol v r. 1314 odsúdený na doživotie. Potom veľmajster verejne odvolal predchádzajúce vynútené priznania a uistil, že rád sa ničím neprevinil. Toho istého dňa ich dal pápež upáliť. Údajne veľmajster vtedy vyriekol kliatbu „do roka a do dňa“ , čo sa nakoniec reálne udialo, lebo presne o rok nato umrel Filip aj pápež. Dva mesiace predtým, než zatkli Jacquesa de Molay, bol na návšteve na Morave.

Podľa niektorých prameňov boli templári na Slovensku v Ružomberku a v Istebnom.

V Padove učil Galileo Galilei v rokoch 1592 –1610 matematiku a astronómiu. A práve Galileo sa stal účastníkom inkvizičného procesu.
Tvrdil totiž, že Zem obieha okolo Slnka, čím vraj odporoval tomu, čo je napísané v Písme. Už r. 1616 prehlásil, že je pripravený odvolať svoje učenie, ktoré Svätá inkvizícia v Ríme označila za kacírske. Kacírske bolo preto, lebo (presne ako Tycho Brahe a Mikuláš Kopernik) uznávalo heliocentrizmus.(Giordano Bruno bol za tento názor v r.1600 upálený) Galilei však nedodržal sľub o odvolaní učenia a v roku 1632 publikoval knihu Rozhovory o dvoch veľkých svetových sústavách, ptolemaiovskej a kopernikovskej Kopernikovskú. určil ako správnu. Pohoršenie budil aj jeho atomistický názor, že hmotu určujú jej najmenšie čiastočky. Táto predstava spochybňovala cirkevnú dogmu o „transsubstanciácií“, podľa ktorej kňaz premieňa chlieb a víno v Kristovo telo a krv. V rozpore medzi cirkevnými dogmami a prírodnými vedami hájil Galilei prioritu vedy , ktorá vedie k rozumu. Galilei nakoniec unikol smrti len tým, že sa 22. júna 1633 miestoprísažne zriekol Koperníkovho učenia. Aj napriek tomu však zostal pod kontrolou inkvizície do konca života, a to aj dokonca keď v roku 1637 oslepol. Prípad Galilei prebiehal v rámci úsilia ovládnuť svetskú spoločnosť a pretvoriť podľa svojho. Inkvizícia v Taliansku však v tomto smere nedosiahla najlepších výsledkov. V roku 1992 pápež Ján Pavol II. tento inkvizičný proces plne revidoval. O tom, že pravda môže byť smrteľne nebezpečná, sa presvedčil Girolamo Savonarola 23. mája 1498 na Piazza della Signorina vo Florencii, keď ho spolu s dvoma svojimi vernými upálili. Dominikán kritizoval simóniu5 pápeža Alexandra VI. Bol kazateľom vo Florencii a od roku 1491 hodnostár dominikánskeho kláštora sv. Marka. Verejne obrátil na európskych vládcov, poukázal na pápežovu nespravodlivosť, spochybnil jeho oprávnenie stáť v čele kresťanstva a obvinil ho z ateizmu. Pápež pohrozil Florencii interdiktom6, ak neumlčia svojho dominikána. Mienka sa obrátila. Na mučidlách Savonarola vyhlásil, že nebol zoslaný Bohom, ale len klamal ľudí. Potom to však poprel i pred rádovým generálom, ktorý kvôli nemu pricestoval z Ríma. Po novom mučení však svoje priznanie zopakoval. Bol preto so svojimi druhmi upálený. Popol obetí vysypali do rieky Arno.....

V období reformácie sa anglický kráľ Henrich VIII. odpojil od katolíckej cirkvi a založil anglikánsku cirkev(1534). Popudom k tomuto činu bola skutočnosť, že katolík sa nesmel rozviesť.

Henrich by teda musel svoje ženy odpraviť, čo na začiatku skutočne aj robil, lebo ich dal sťať. Neskôr sa rozvádzal. Pápež ho nechal tak z viacerých dôvodov:- nemal za

spojenca anglickú šľachtu. Šľachta si totiž uvedomila, že cirkev bude mať menej pôdy a tá pripadne im. Preto držali s kráľom. Okrem toho bolo Anglicko predsa len dosť ďaleko....

V Nemecku dosiahli veľké rozmery procesy s čarodejnicami. Čarodejník alebo čarodejnica boli podľa vtedajšieho pojímania osoby spojené s diablom pekelnými silami. Po mnohých
procesoch inkvizítori dokonca nadobudli presvedčenie, že existuje čarodejnícka sekta, organizované sprisahanie pekelných síl. Roku 1484 vydal pápež Inocent7 VIII. slávnu bulu proti čarodejniciam – „Summis Desiderantes Affectibus“. Vzniesol v nej obžalobu, že najmä v nemeckej zemi „odpadáva mnoho osôb obojakého pohlavia od katolíckej viery, obcujú hriešne s diablom a svojimi zaklínadlami.. naskrz kazia ľudí.“ Roku 1487 napísali dvaja dominikánski inkvizítori Iacobus Sprenger a Heinrich Institoris z poverenia pápeža knihu Malleus Maleficarum – Kladivo na čarodejnice, návod na vyhľadávanie a vypočúvanie čarodejníc. Svoje drastické metódy zdôvodňovali, že pred skorým koncom sveta diabol naberá sily: „Pretože teraz je posledný súd neďaleko, je svet zahltený čarodejníctvom a diablovstvom,... preto je čím ďalej viac čarodejníc.“ Aj reformácia bojovala proti čarodejniciam. Všetci sa pritom odvolávali na jedinú vetu zo Starého Zákona: “Čarodejnicu nenecháš nažive.“ Mnoho spisovateľov vydávalo publikácie zaoberajúce sa týmto problémom a takmer všetci považovali za najhoršie čarodejnice ženy. V Európe bola naposledy čarodejnica upálená v Poznani roku 1793. Celkove podľahlo podľa odhadov 100 000 až 3 milióny obetí. Majetok bol po ich smrti skonfiškovaný v prospech sudcov....

V Uhorsku za kráľa Kolomana bolo zakázané prenasledovanie stríg. Prvú čarodejnicu tu upálili v r. 1565, poslednú v r. 1756. Žilinská kniha(opis magdeburského práva z r. 1397, je písaná už v slovenčine) v § 204 hovorí o „čarodejnicích, kteríš krestiansky človiek muž nebo žena, čáry by se obchodila anebo jedy, a vtom zpropaden bude, toho mají na léskach spáliti...“ V roku 1596 v slobodnom kráľovskom meste Prešporku upálili bosorku Maxinku, r. 1602 bosorku Agátu. Roku 1616 bola veľká bosorácka aféra v Stupave, kde odsúdili tri ženy za bosoráctvo. V rokoch 1716 - 1747 poznáme 16 bosoráckych procesov z Trenčína R. 1716upálili Alžbetu Garayovú V roku 1735 Annu Polinu, ktorú najprv posadili na dreveného koňa a upálili. V Krupine v roku 1741 upálili poslednú bosorku.

V Liptovskej stolici sa bosorka trestala vyhnanstvom z chotára, prípadne musela odpracovať viac než ostatní. Na Oravskom hrade však zisťovali bosoráctvo vskutku stredoveko: zhodili čarodejnicu z citadely – najvyššieho hradu. Ak prežila, pomohol jej diabol a čakala ju istá smrť. Ak sa zabila, bola nevinná. Malleus Maleficarum
Prvé vydanie cca 1487 v Štrasburgu. Viackrát vydávané až do roku 1669
Iacobus Sprenger (Jakob Sprenger, 1436? – 1495) Henricus Institoris(Heinrich Kramer, 1430?-1505)
- dominikáni a inkvizítori
- zameraní aj proti husitom a bratríkom (hlavne H..K.)
- nepriamo prispeli k vydaniu buly z roku 1484 proti čarodejníctvu „Summis desiderantes affectibus“
- mala štyri diely, “z nich prvé dva sa nehmotnosťou diablov zaoberajú, ošiaľom ich vidín, poverečnými čarodejníckymi obradmi, príšernými s nimi spojenými zhromaždeniami, nakoniec i presným vyšetrovaním tohto moru a sú ukončené ich potrestaním. Tretí sa zaoberá spôsobmi vymietania diablov a zapudením kúzelníckeho čarodejníctva z Krista od veriacich. Štvrtý zaiste obsahuje umenie ako učiť, žehnať a vymietať.“


- vyznačuje sa značnou nenávisťou k ženám, ktoré sú vraj slabšie a teda náchylnejšie k hriechu než muži, ktorých nakoniec k hriechu zvádzajú. Odvolávajú sa na prvotný hriech Evy. “Každý hriech je malý vzhľadom k hriechu ženy“(1.diel, otázka 6.)“Žena je krásna na pohľad, špiniaca na dotyk a smrtiaca v zovretí.“(str.115).
- Proces sa začínal slovami “V mene Pána“. Svedkovia boli tajní. „Ak niekto zo zavrhnutiahodnej zatvrdnutosti tvrdošijne odmieta prisahať(svedčiť), bude z tohto dôvodu považovaný za kacíra.“(str.471) Nebol obhajca. Už prvá otázka výsluchu bola osudná pre obžalovaného: “Veríš na existenciu čarodejníc?“ Záporná odpoveď = kacír, lebo cirkev učí, že existujú. Kladná = indícia, že otázaný je zapletený do obcovania so strigami. Keďže „čarodejnica by nemala byť odsúdená k smrti , pokiaľ nie je usvedčená svojím vlastným doznaním“, museli si priznanie vynútiť mučením. Počas mučenia sa priznávala aj k obcovaniu s diablom, znesväcovaniu hostií, ďalej k tzv. hriechu pôrodných báb - zasväcovaniu novorodenca diablovi, očarovaniu ľudí a podobným skutkom. Potom sa mučenie prerušilo a obeť presvedčovali, že môže uniknúť trestu smrti, ak povie pravdu, či je bosorka. Ak vyhlási, že nie je, nasleduje mučenie, lebo klame a má povedať pravdu. Ak podľahne a prizná sa k bosoráctvu, nasleduje smrť. - kniha sa ďalej komplexne zaoberá spôsobmi mučenia: podrobne rozoberá božie znamenia viny a uvádza rôzne skúšky. Medzi tie najznámejšie patria vodná skúška, ihlová skúška a skúška železom.

Vodná skúška - obvinenú priviazali na akúsi stoličku priviazanú o kladku. Ponárali stoličku do rieky. Ak klesla pod hladinu = umrela = nevinná, ak zostala na hladine = živá = čakala ju istá smrť. Obdobne tomu bolo s železnou skúškou. Údajnej čarodejnici sa vypálilo na kožu znamenie, zaviazalo sa a zabezpečilo tak, že obvinená ho nemohla nijak ovplyvniť. Po určitej dobe sa sudca pozrel popáleninu. Ak sa popálila, bolo to božie znamenie bosoráctva. Ak sa jej nič nestalo, pomohol jej diabol a ortieľ bol hotový. Pri ihlovej skúške sa ako znamenie diabla hľadalo „čarodejnícke znamienko“, čím mohla byť napríklad bradavica alebo materské znamienko.
- hlavné líčenie bolo neverejné, obhajcu nebolo, proces končil zväčša hrdelným trestom, aj keď tomu nebolo vždy tak. Tých niekoľko oslobodených muselo spravidla odísť z krajiny a odprisahať, že o procese nebudú s nikým hovoriť. Kajúce obete dostali na „výber“, či chcú byť sťaté alebo zadusené. Upaľovanie čarodejníc bývalo veľkým verejným divadlom, na ktoré chodili ľudia z celého okolia. Ľudská hlúposť a krutosť je asi večná.....




„Amen“















Poznámky:
3 1 Rád dominikánov založený r. 1216 ako tzv. kazateľský, mal pôsobiť medzi mestskou chudobou a prevracať kacírov a zabezpečovať ich potrestanie(„dominicanes „ sa dá prekladať aj ako „Psy Pána“ – podľa vykonávania svojej profesie.
2katari (gr.katharoi-čistí, tal. gazzari – kacíri) skupina „kresťanov“ ,ktorých viera vychádzala z presvedčenia, že zlo vychádza z hmoty, dobro naopak vychádza z duše, ktorá za svoje previnenia je uväznená v tele. Mali málo spoločného s kresťanstvom, skôr prevzali veľa z perzského manicheizmu. Pokladali dokonca cirkev za anticirkev. Definitívne vyhladení v 1412. 3 znovudobytie Španielska kresťanmi
4 T.j. spojenie starého rítu s novým
5simónia – kupovanie si cirkevných hodností, korumpovanie
6 zákazom akejkoľvek cirkevnej činnosti
7 „nevinný“.