referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Žaneta
Pondelok, 1. júna 2020
V medzvojnovom Česko-Slovensku
Dátum pridania: 09.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Sutam
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 264
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 3.9
Priemerná známka: 3.03 Rýchle čítanie: 6m 30s
Pomalé čítanie: 9m 45s
 
Budovanie štátu

Boj o Slovensko


28. októbra bol v Prahe vyhlásený Česko-Slovenský štát, 30. októbra sa k novému štátu prihlásila aj slovenská politická reprezentácia. Národný výbor v Prahe tak ako aj iné mestá prijal moc bez problémov. Ale na pohraničí Čiech a Moravy žilo Nemecké obyvaťeľstvo ktoré malo vo viacerých ohľadoch privilegované postavenie nechcel sa stať národnou menšinou. Problémy vznikli aj na Slovensku kôli spontánnemu prihlasovaniu obyvaťeľstva do Česko Slovenského Štátu. Slovenský predstavitelia, autori Martinskej deklarácie, sa hňeď rozišli po celom Slovensku aby vysvetlili ľuďom novú situáciu a verbovali ich za novo vzniknutý. Agitácia mala medzi ľuďmi úspech čo sa dalo vysvetliť nespokojnosťou s pomermi v Uhorsku. Na celom slovensku vznikali národné výbori a ozbrojené národné gardy. Slovenskovšak ešťe stále ovládala bývala administratíva.

31. októbra 1918 sa v Budapešti ujal moci Mihály Károly bývalý poslanec. Nová vláda jasne ukazovala že sa pokladá za vládu celého starého Uhorska. Károlydal Slovenskej narodnej rade ponuku autonómie pre Slovensko.

Stará Uhorská administratíva dávala najavo nepriaťeľstvo voči Česko-Slovenskému štátu a poslúchala iba rozkazy z budapešti. Maďari v polovici novembra obsadili sv. Martin. A nakrátko internovala ajm predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu. Pokúsili sa mobilizovať na Slovensku svojich stúpencov. Do hry vstúpil aj predvojnový pokus o rozdelenie Slovákov na západnýcha východných tzv. Slovjakov.

Od začiatku novembra 1918 bol v tomto smere veľmi aktívny Viktor Dvortzák pracujúci v maďarských službách, založil Východoslovenskú radu. 11. decembra deklaroval v Košiciach vytvorenie Východoslovenskej Slovjackej republiky. ĎalšíSlovák, ktorý pracoval v maďarských službách bol František Jehlicska, ktorý bol aj iniciátorom a organizátorom cesty Andreja Hlinku na mierovú konferenciu do paríža v roku 1919.

14. novembra v Prahe zišlo Dočasné národné zhromaždenie, aby vykonalo prvé štátoprávne akty. Národné zhromaždenie rozhodlo o republikánskom zriadení vv zmysle Masarykovej Washinktonskej deklarácie. Za prezidenta zvolilo Tomaša Garriga Masarika, predsedom vlády sa stal Karel Kramář. V zložitej vnútropolitickej i sociálnej situácii bolo treba postaviť základy štátu. V apríli 1919 bol prijatý tzv. záborový zákon o zabraní veľkostatkov nad 150 ha hospodárskej a 250 ha všetkej pôdy. Agrárna reforma, ktorá sa mala uskutočňovať na základe tohto zákona však prebiehala iba pomaly a postupne. Bolo nevyhnutné vytvoriť aj ekonomické základy fungovania nového štátu. Prvým krokom bola menová reforma. Vláda dala najprv okolkovať rakúsko-uhorské bankovky, postupne však vytvorila novú menu (česko-slovenskú korunu-kč).Bolo sa treba vysporiadať aj so strarou bývalých trhov a rozbehnúť vojnou poškodenú ekonomiku.

Dočasné národné zhromaždenie a vláda sa museli zaoberať aj vážnou situáciou na Slovensku. Rozhodli sa vyslať na slovensko vojsko a žandárov, ku ktorým sa pridali skupiny českých a slovenských. Ku koncu roka prišli na slovensko dve divízie legionárov z Talianska pod vedením generála piccioneho. Postupne sa darilo oslobodzovať slovenso spod maďarskej konroly, ku koncu roka boli oslobodené Košice a na nový rok 1919 aj Bratislava. Oslobodzovanie bolo úspešné aj na vďaka intenzívnej diplomatickej činnosti a zákroku Dohody, ktorá maďarskej vláde nariadila stiahnuť svoje vojská za demarkačnú čiaru stanovenú Dohodou. S vojskom prišla na slovensko aj dočasná vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Jej sídlom bolo mestečko Skalica na moravsko-slovenskej hranici. 7.decembra pražská vláda vymenovala Vavra Šrobára za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Toto ministerstvo však nebolo samostatnou vádou, ale iba ministerstvom podradeným pražskej vláde. Minister pre Slovensko sídlil najprv v Žiline a 4. februára 1919 trvalo presťahoval do Bratislavy. Bratislava sa stala hlavným mestom Slovenska. V Budapešti sa však stále nemienili zmieriť so zákonikom bývalého Uhorska. Nádeje, ktoré sa vkladali do Károliho, sa nesplnili, lebo nedokázal pred víťaznými mocnosťami Dohody obhájiť integritu historického Uhorska napriek tomu, že mal povesť demokrata a politika zmierlivého voči národnostiam. V marci 1919 sa dostali v Maďarsku k moci boľševici na čele s Bélom Kunom.

Na jar roku 1919 maďarská Červená armáda obsadila takmer tretinu slovenského územia a v júni 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád. Tá však netrvala dlho. Po dôraznom zásahu Dohody musela Červená armáda opustiť slovenské územie.

4. mája 1919 pri návrate domov zahynul pri leteckom nešťastí Milan Rastislav Štefánik.

Tak vlastne po prvý krát v dejinách vzniklo Slovensko nielen ako tradičný pojem, ktorý znamenal krajinu obývanú slovákmi, ale aj ako administratívne územie ohraničené konkrétnymi hranicami. Historická bola iba hranica na severe s Poľskom. Poľsko si vynútilo pripojenie niekoľkých obcí na Orave a Spiši. Hranica s Podkarpatskou rusou na východe a s moravou na západe bola iba vnútornou hranicou v rámci česko-slovenského štátu. Krátky hraničný úsek s Rakúskom určila bez problémov saintgermainská mierová zmluva. Zložiťejšia bola južná hranica s Maďarskom, o ktorej sa dlho rokovalo. V Uhorsku neexistovala etnická hranica a v dôsledku silnej centrallizácie tu nebola ani niaká iná hranica. Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920 zohľadnila etnické, strategické i ekonomické aspekty a vytvorila hranicum, ktorá v zásade platí do súčasnosti. Tak sa v júni 1920 aj medzinárodnoprávne ukončilo konštituovanie nového štátu, keďže hranice a nedzinárodné uznanie Česko- Slovenska už predtým zakotvili versailleská mierová zmluva s Nemeckom (28. júna 1919) a saintgermainská mierová zmluva s Rakúskom (10. septembra 1919).

Mierovými dohodami v Paríži sa definitívne ustanovila Česko-slovenská republika ako nový štát na mape Európy – jeden z tzv. nástupnických štátov Rakúsko-Uhorska. Súčasťoučesko-Slovenska sa stala aj Podkarpatská Rus.

Mierová konferencia potvrdila dohodu, ktorú podpísala národná rada uhorských rusínov s T. G. Masarykom v Pittsburgu i rozhodnutia Americkej Národnej rady Uhro-Rusínov z 12. novembra 1918 a pričlenila územie Podkarpatskej Rusi k Česko-Slovensku s tým že Podkarpatská Rus má dostať autonómiu.

Nový štát mal viac ako 13 a pol milióna obyvaťeľov, z toho pripadali takmer 3 milióny. Jeho Národnostné zloženie bolo pestré. Podľa ščítania ľudu roku 1921 žilo v česko-Slovensku 6 850 000 Čechov, 3 123 000 Nemcov, z toho okolo 150 000 na Slovensku, 1 910 000 Slovákov, 745 000 Maďarov, 461 000 Rusínov, Ukrajincov a Rusov, 180 000 Židov, 75 000 Poliakov a niekoľko menších národností.

Po vzniku Česko-Slovenska sa však židovské obyvaťeľstvo na Slovensku prikláňalo k slovenskej národnosti. Podľa sčítania roku 1930 sa k židovskému náboženstvu hlásilo takmer 137 tisíc občanov. K židovskej národnosti však iba 73 tisíc. Československú národnosť si uvádzalo až 44 tisíc Židov, takmer 10 tisíc sa hlásilo k nemeckej národnosti a rovnaký počet k maďarskej.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.