Slovania a Slováci

Slovenské národné hnutie, ktoré nastoľovalo jazykové, kultúrne a národné požidavky, zasahovalo čoraz väčší okruh vzdelancov. Väčšinu z nich predstavovali kňazi a príslušníci drobnej vidieckej inteligencie, korí denne prichádzali do styku s jednoduchými ľiďmi. Aj preto sa začala národná myšlienka rýchlo šíriť. Vzdelanci, ktorí rozširovali túto myšlienku, dostali pomenovanie ,,národní buditelia". Na začiatku 19. storočia vynikli spomedzi vzdelancov, vedcov a básnikov najmä dve osobnosti, Ján Kollár a Pavol Jozef Šafarik.Obaja boli hlavnými predstaviteľmi myšlienky všeslovanskej vzájomnosti.
V tom čase sa národ chápal ako spoločenstvo ľudí jedného jazyka a kultúry. Kedže slovenskí protestanti používali ako spisovný jazky češtinu, vznikol medzi nimi názor, že Česi a Slováci tvoria jeden národ.
Šírenie všeslovanskej vzájomnosti súviselo s víťazným ťažením ruských vojsk proti Napoleonovi. Veľké a nepokorené Rusko malo byť oporou ostatným slovanským národom. Kollár prirovnával Rusko k mohutnému pevnému dubu. Takáto predstava všeslovanskej vzájomnosti však bola vzdialená od skutočnosti. Rozdiely medzi slovanskými národmi už boli také veľké, že jednotlivé národy presadzovali svoju národnu svojbytosť. Ukázalo sa tiež, že Rusko je jedným z utláčateľov ďalšieho slovanského národa - Poliakov.
Názor o jednom veľkom slovanskom národe a všeslovanská vzájomnosť mali posilniť sebavedomie malých slovanských národov a mali im pomôť v ich národnom zápase proti tým, ktorí sa nad nich vyvyšovali. Všeslovanská vzájomnosť pomáhala aj Slovákom v boli za národné práva.