MICHELANGELO

Svoje mládenecké roky prežil vo Florencii. Bol vášnivý, temperamentný, nespoločenský, popudlivý, ale úprimný a dobrosrdečný. Ako mladý človek sa pridal ku kruhu humanistov na dvore Lorenza Mediciho. Tu sa v ňom prebudilo oduševnenie pre starovek a oboznámil sa s Platónovým učením. Neskôr naň hlboko zapôsobilo ľudové hnutie, ktoré viedol Savonarola. Michelangelo sa pokúšal obohatiť výraz svojej tvorivej fantázie filozofickými úvahami. Bol vždy umelcom a občanom zároveň; po celý svoj život oslavoval tvorivé sily človeka, vedel však aj so zbraňou v ruke brániť slobodu svojho rodného mesta.

Sotva tridsaťročný vytvoril gigantického Dávida, ktorého vystavili ako ochrancu mesta na Piazza della Signoria. Mladý umelec vedel prekonať technické ťažkosti, ktoré súviseli s opracovaním obrovského bloku kameňa. Spôsob podania sa vidí síce trochu nezážívný, ale už i v tomto nahom obrovi, ktorého nenájdeme ani v antických mýtoch ani v stredovekých legendách, badať Michelangelovo úsilie o veľkoleposť. Toto úsilie ho prinútilo opustiť Florenciu a odísť do Ríma, kde ho očakávali veľké úlohy a sláva.

Jedným z jeho najvýznamnejších diel v Ríme bol Júliusov náhrobok, ktorý mal byť podľa umelcovej idey skôr oslavou ideálneho hrdinu vtedajších čias s hrdinskou odvahou a osvietenou veľkosťou, než samého pápeža Júliusa II. Obrovské dielo malo ozdobovať štyridsať postáv v nadživotnej veľkosti, pričom si Michelangelo zaumienil celé dielo zhotoviť sám bez pomoci žiakov a kamenárov. Renesančný sochár si chcel zmerať sily so stredovekom, ktorý staval svoje katedrály po celé stáročia spoločným úsilím niekoľkých generácií.

Viacpodlažný náhrobok, ktorý mal byť preplnený postavami monumentálnych rozmerov ostal nedokončený. Jednotlivé sochy určené pre toto dielo patria však k Michelangelovej najvýznamnejšej tvorbe.

Za svojho dlhého života sa podujal na niekoľko grandióznych umeleckých úloh; pri ich realizovaní sa pokúsil v ľudských postavách vyjadriť tak nevídané duševné napätie, taký výbuch vášní, že ani jeho temperament ani sochársky cit nestačili zabrániť dojmu mučivého napätia, znásilnenia kameňa, dokonalosti, ktorá sa zrodila v mukách, preto pôsobí hrozivo; stalo sa tak najmä vtedy, keď sa majster pokúsil docieliť dokonale vypracované tvary, alebo keď svoje postavy znázornil vo veľmi náročných postojoch.

Michelangelo vytvoril svoje najlepšie diela vtedy, keď nestrácal duševnú rovnováhu pod tlakom nesplniteľných úloh, keď v ňom vášeň pre ideálne neudusila zmysel pre pozemský život a cit pre mieru. Sochárska tvorivá sila neopustila majstra až do konca života. Práve v poslednom tvorivom období dosiahol často úspornými prostriedkami v opracovaní kameňa veľkolepý účinok a silnú výrazovosť.

V starobe sa Michelangelo zaoberal hlavne stavbou chrámu sv.Petra, ktorý po Bramanteho smrti ostal nedokončený. Proti návrhom niektorých Bramanteho nástupcov trval Michelangelo na centrálnej stavbe. Bramanteho zámer docieliť pokojnú vyváženosť hmôt pretvoril na vypätú dominantu kupoly nad malými pridruženými kupolami. Dve spodné podlažia zviazal mohutným stĺpovým poriadkom, ktorý zodpovedá mohutnej kupole. Druhé poschodie tu nadobúda význam ťažkej atiky. Kupola je trochu pretiahnutá do výšky, rebrá sú silne zdôraznené, dvojice stĺpov, ktoré ozdobujú tambur, vyzerajú ako navreté svaly stavby.


BRAMANTE

Zakladateľom architektúry vrcholnej renesancie bol Bramante. Jeho tvorba mala pre 16.st. rovnaký základný význam ako Brunalleschiho dielo pre 15.st. Bramante sa vyučil v Urbine, najprv ako maliar pod vplyvom Piera della Francesca, neskôr ako architekt po vedením Luciana da Laurana. Za svojho pôsobenia v Lombardsku v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch pracoval predovšetkým ako architekt. V chrámovej stavbe Santa Maria presso San Satiro dosiahol jasný priestorový účinok napriek tomu, že nadväzoval na zvyšky starokresťanskej tradície.

Bramante bol už vyše päťdesiatročný, keď vstúpil spolu s viacerými významnými umelcami do služieb Vatikánu. Zvyšky starovekých stavieb v Ríme na neho zapôsobili veľmi silným dojmom. Jeho umenie tu dosiahlo vrchol zrelosti. Bramante mal významný podiel aj na vývoji profánnej architektúry. Zavŕšil zavádzanie dokonalého stĺpového poriadku do palácovej architektúry, ktoré sa začalo už v 15.st.