Bramanteho najvýznamnejším dielom v oblasti dvorskej architektúry je jeho činnosť vo Vatikáne. Jeho úlohou bolo spojiť vatikánsky palác s vyššie položeným a tristo metrov vzdialeným Belvederom. Bramante vyriešil úlohu, ktorá bola v tom období neobvyklá, vynikajúce: obidva paláce spojil nádvorím. V dejinách talianskeho staviteľstva to bol prvý pokus spojiť palác s parkovou plochou. Priečne cez toto námestie postavili neskôr vatikánsku knižnicu, čím sa porušil jednotný dojem, ktorý bol staviteľovým pôvodným zámerom.


RAFFAEL

Ako Bramante aj on pochádzal z Umbrie. Jeho jemné lyrické nadanie sa veľmi zavčasu vyvinulo v Peruginovej dielni. Raffaelove rané Madony sa od Peruginových Madon odlišujú osobitným čarom, podobne ako sa líšili diela mladého Leonarda od Verrocchiových. Raffael mal vrodený zmysel pre umelecké vnímanie. Do Florencie prišiel už ako mládenec. Dôkladne sa tam oboznámil s majstrovskými dielami florentského umenia, študoval Donatella, Ghibertiho, Masaccia, Leonarda a Fra Bartolomea. Osvojil si z tvorby každého majstra niečo, a od všetkých sa učil tvoriť mnohofigurálne kompozície a zobraziť pohyb, pritom však ostal verný svojej prirodzenosti. Raffaelovho žiarivého génia prezrádzajú dokonca už jeho rané diela.

Na pozvanie krajana, Donata Bramanteho, prišiel Raffael ako mladý muž do Ríma, kde jeho umenie dozrelo a jeho tvorivá sila sa rozvinula. V Ríme sa stal majstrom monumentálnej maľby svetového významu. Maliar zvládol túto pre neho novú oblasť v nezvyčajne krátkom čase.

Z vatikánskych siení, ktoré vyzdobil svojimi maľbami, prvá a najkrajšia je Stanza della Segnatura. Steny sú ozdobené štyrmi veľkými freskami, ktoré predstavujú štyri oblasti vedy: filozofiu, ktorú stelesňuje Aténska škola, poéziu v podobe Parnasu, teológiu, čiže tzv. dišputu, a právo. Tieto pohanské a kresťanské námety pretvoril Raffael na pekný sen humanistov.

Postava Sixtínskej Madony stojí a vznáša sa zároveň a navyše sa ešte zdá, že sa pohybuje zľahka smerom dopredu. Pápež je obrátený tvárou k Márii, pritom však vystiera ruku k divákovi. Jediným pevným bodom kompozície je jeho tiara, umiestnená v rohu obrazu ako zátišie. Sv.Barbora sklopila pohľad, ale rukou ukazuje smerom dohora. To všetko vytvára okom ledva postihnuteľný pohyb, ktorý spája postavy do elipsy. Hoci pôsobia plasticky a sú usporiadané na viacerých úrovniach, ani jedna neprekríva druhú. Zdá sa akoby sa vznášali v oblakoch ako bezváhové telesá a vytvárajú plochý reliéf, takmer ako v antickom maliarstve.

Raffael umrel tridsaťsedemročný, prv ako sa v jeho tvorbe mohli prejaviť všetky príznaky odklonu od základných princípov vrcholnej renesancie.