Renesancia

RENESANCIA

V 14.st. vzniká v Taliansku filozofia humanizmu, ktorá opúšťa stredoveký ideál zdôrazňujúci večný posmrtný život. Humanizmus vyrastá z prebudeného záujmu o prírodné vedy, študujú sa antické diela, diela gréckych a rímskych filozofov a objavujú sa neznáme krajiny, zosvetšťuje sa život, čo preniká aj do umenia, ktoré sa stavia plne do služieb človeka. Poznatky z prírodných vied sa prenášajú aj do umenia. Architekt sa opiera o poznatky matematiky, geometrie a fyziky. Maliar o zákony videnia-perspektívu, optiku a spoločne so sochárom o anatómiu a statiku ľudského tela. Umelci hľadali zákony krásy, zákony kompozície, stanovenie zákonov ľudského tela atď.

Názov renesancia pochádza z talianskeho slova rinascita-znovuzrodenie klasickej antickej kultúry. Vo výtvarnom umení sa najvýraznejšie prejavila v Taliansku.


ARCHITEKTÚRA

V architektúre sa stáva základným článkom nie cirkevná, ale svetská stavba ako napr. sídlo šľachty-palác a meštiansky dom. Architektúra opúšťa vysoké a rozsiahle priestory a prispôsobuje ich človeku. Základným prvkom renesančného slohu je horizontálna priamka, prísna harmónia a súmernosť jednotlivých častí, ktoré pôsobia chladnou a premyslenou vážnosťou a racionálnosťou. Renesančný sloh je strohý, takmer bez ozdôb, klasicky čistý.

Okrem početných kostolov a chrámov sa v renesančnom slohu stavali zámky, pevnosti, mestské opevnenia, paláce, letné sídla, obytné domy, nemocnice, cechové domy, knižnice a pod. Rozmanitosť stavieb podmieňuje individuálna ľubovoľnosť, pri ktorej sa používajú iba jednotlivé architektonické články.

Renesančné záhrady: Zatiaľ čo stredovek uprednostňoval úžitkové záhrady, talianska renesancia znovu objavuje záhrady pre radosť. Záhrady tejto doby boli veľmi rôznorodé, napriek tomu, že kvety v nich boli zriedkavé a výber drevín skromný (dáždnikové pínie, zelené duby, olivy a cyprusy). Možno ich rozdeliť do dvoch kategórií: intímne záhrady so záhonmi a jazierkami, a reprezentačné záhrady s okázalou výzdobou. Do prvej kategórie patrí záhrada paláca Mediciovcov v Ríme (1582), do druhej záhrada vily d'Este v Tivoli (1540), ktorá úspešne využíva rozdielne úrovne terénu a zdobia ju záhony, mostíky, majestátne schodiská, kaskády, fontány a vodotrysky. Tvorcovia záhrady vily Aldobrandini vo Frascati (1598) vybudovali aj miestnosť, ktorá slúžila na osvieženie (salla terrena). Iným úspešným prvkom záhrad boli grotty (umelé jaskyne).

Typické architektonické články renesančného slohu sú:

1)Stena-dôležité miesto maliarskej výzdoby, ktorú pokrývali obrazy často veľkých rozmerov
2)Klenba-používala sa pologuľovitá, hranatá kupola, mušľovitá kupola (vejárovitá)
3)Stĺp-bol hladký a oblý, používal sa ako podporný článok
4)Oblúk-charakteristický článok použitý najmä v arkádach-rad oblúkov spojených stĺpmi
5)Rímsy-mohutné profilované a článkované pásy
6)Pilastre-polopiliere pri stene, ktorých účelom bolo optické vyjadrenie opory
7)Balustrády-zábradlia z kužeľovitých balustrov
8)Okná-obdĺžnikového tvaru, nad ktorými boli trojuholníkové alebo oblúkové nadstavce. Používali sa aj poloblúkové okná, v cirkevných stavbách aj kruhové.

Najznámejší renesanční architekti sú:

1)Brunelleschi-zakladateľ a tvorca renesančnej architektúry. Vybudoval vo Florencii chrám S.Lorenzo a povestný palác Pitti
2)Bramante-jeden z najväčších architektov nielen renesančnej doby, ale architektúry vôbec. Prvý navrhol a začal stavať mohutný chrám svätého Petra v Ríme-najväčšiu renesančnú stavbu
3)Rafael Santi-pokračovateľ v stavbe chrámu svätého Petra. Bol tiež vynikajúcim maliarom
4)Michelangelo-sochár, staviteľ, maliar, básnik, jeden z najväčších umelcov vôbec. Pokračoval na stavbe chrámu svätého Petra, podľa jeho návrhu bola vytvorená kupola.
SOCHÁRSTVO

Renesanční sochári podľa vzoru antiky obrátili svoj záujem na ľudské telo ako na estetickú záležitosť, pričom jeho anatomická, pohybová a proporčná stránka sa stala východiskom ich umeleckej tvorby. Sochy našli široké uplatnenie nielen vo výzdobe chrámov, ale aj vo svetskej architektúre - tvorili súčasť vnútorného zariadenia. Zhotovovali sa najrozličnejšími technikami-kovové, kamenné, mramoravé a z polievanej terakoty.

Najznámejší sochári z tohto obdobia sú:

1)Donatello-jeden z najväčších svetových sochárov, veľký znalec antiky, vášnivý realista a veľký umelec duševného výrazu. Jeho najznámejšie dielo je pomník Gattamelata-jazdecká socha-a mnoho sôch svätcov a reliéfov madony s dieťaťom
2)Lucca della Robbia-známy prácami z polievanej terakoty. Spôsob výroby sa uchoval v tajnosti v rodine Robbiovcov, ktorá vlastnila celú dielňu. Z tejto dielne vynikli ešte viacerí, ako Andrea della Robbia a Giovanni della Robbia.
3)Andrea del Verrocchio-učiteľ Leonarda da Vinci, autor jazdeckej sochy kondotiéra Colleoniho v Benátkach
4)Michelangelo-už v detstve prejavoval veľké výtvarné nadanie, a tak genialita spojená u neho s veľkou pilnosťou a dlhým vekom vytvorila jedinečné životné dielo slúžiace ako vzor ďalším pokoleniam. Jeho dielo stojí osamelo v dejinách umenia, nič sa mu nevyrovná. Chcel poznať a umelecky vyjadriť zmysel existencie človeka. Nikto nevyjadril s takou silou bolestné záchvevy ľudského srdca a mučivé trýznenie vnútra ako tento geniálny sochár, maliar, staviteľ a básnik, ktorého život bol vyplnený samými ťažkosťami všetkého druhu a osamelosťou do konca jeho pohnutého života. Jeho umelecký duch však prerástol hranice renesancie a svojím dielom dal základ novému slohu, baroku. Jeho najznámejšie práce sú Boj Kentaurov s Lapitmi, Pieta, Dávid, Mojžiš, Spútaný otrok a Umierajúci otrok, náhrobok rodiny Medici s alegorickými sochami Ráno, Večer, Deň a Noc.
5)Cellini-zlatník,vynikol v umeleckom remesle. Z jeho prác je známa soľnička zo zlata, slonoviny a z ebenového dreva. Zo sochárskych prác je najlepšia socha Perzeus.


MALIARSTVO

Prebúdzalo sa iba pomaly z gotickej strnulosti k živému pohybu. Dôležitú úlohu v maliarstve tej doby malo štúdium prírody. Cieľom renesančného maliara bolo zachytiť obraz tak, aby zodpovedal skutočnosti, aby bol totožný s obrazom, ktoré vidí ľudské oko. Preto sa zákony perspektívy stali dôležitou potrebou renesančného maliara, podobne aj svetlo a tieň. Farba mala podradnejší význam. Jej účelom bolo dosiahnuť plastickosť tvarov podľa zákonov svetla a tieňa.

Najznámejší maliari boli:

1)Masaccio-prvý začal kresliť postavy podľa modelov. Bol priekopníkom a iniciatórom nového umeleckého snaženia.
2)Fra Angelico-predmetom jeho maliarskych vízií je svet nebies, svet nadzmyselnej krásy s postavami stvoriteľa, Krista, Márie, anjelov a svätcov.
3)Botticelli-vynikal mimoriadnym zmyslom pre pôvab, napr. v diele Zrodenie Venuše, Primavera.
4)Leonardo da Vinci-jeden z najväčších umelcov sveta. Sochár, maliar, staviteľ, hudobník, básnik,a natóm, fyzik, no predovšetkým maliar. Jeho poznanie predstihovalo súčasnú dobu o niekoľko storočí. Svoje poznatky si zapisoval do zápisníkov zrkadlovým písmom, bol ľavákom. V jeho dielach sa odráža nadzemský pokoj a krása. Jeho najznámejšie diela sú Madona v skalách, Posladná večera, Mona Lisa, Klaňanie kráľov, jazdecký pomník Francesca Sforzu.
5)Michelangelo-preslávil sa freskami v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne s motívom posledného súdu. Známe sú jeho obrazy Obrátenie Pavla a Ukrižovanie sv.Petra.
6)Raffael Santi-idealizoval ľudské telo; žil vo veľkom blahobyte, zomrel pomerne mladý, zanechal však veľa diel. Známe sú jeho nástenné maľby vo Vatikáne. Namaľoval viac madon. Z nich najznámejšia je Sixtínska madona.
7)Corregio-maliar vysokých hodnôt; v jeho obrazoch hrá dôležité miesto hra svetla a tieňa. Najznámejšie obrazy sú Nanebovstúpenie Panny Márie-fresková maľba, ktorá patrí medzi najvýznamnejšie maľby renesancie, Venuša, Merkúr a Amor, Ganymedes unášaný orlom, Svätá noc.
8)Giorgione-maľoval obrazy s krásnymi krajinkami v pozadí. Jeho najznámejšie obrazy sú Koncert v prírode, Filozofi, Venuša.
9)Tizian-jeden z najväčších svetových maliarov. Jeho diela dýchajú pôvabom, životom, sviežou krásou a žiarivou nádherou farieb. Bol tiež znamenitým portretistom, maľoval oficiálne osobnosti. Mal veľký vplyv na neskorších maliarov. Z jeho diel sú najznámejšie Peniaz dane, Nebeská a pozemská láska, Kladenia do hrobu, Korunovanie tŕním, Karol IV.
10)Tintoretto-patrí medzi najväčších svetových maliarov, svojím dielom bol jediným skutočným pokračovateľom Michelangela. Vytvoril množstvo obrazov, často ohromných rozmerov, na ktorých bolo množstvo osôb. Bol majstrom kompozície, vynikol aj ako portretista. Jeho diela sú Raj, Ukrižovanie, Nanebovstúpenie, Adam a Eva, Posledná večera.


DONATELLO

Svoje najlepšie diela vytvoril v druhej štvrtine 15.storočia. Jeho rané sochy v nikách kampanily florentského dómu sú síce charakteristické, odrážajú však ešte určitú bezradnosť a prepiatosť.

Najzrelejšia Donatellova voľná plastika je Dávid. Krátko pred vznikom tohto diela podnikol Donatello študijnú cestu do Ríma. Antické pamiatky, ktoré tam videl, v ňom zanechali hlboký dojem. Biblický hrdina pastier Dávid, víťaz nad obrom Goliášom, je znázornený nahý ako antickí hrdinovia. Donatello sa však neobmedzil na jednoduché napodobnenie antických predlôh. Dokazuje to nielen postava, ale aj plastické výrazové prostriedky, ktoré sochár použil.

Donatello bol od prírody živý a temperamentný umelec. Neostal nikdy pri osiadhnutom riešení a kládol si zakaždým nové úlohy.


BRUNELLESCHI

Mal rozhodujúci význam pre vznik renesančnej architektúry. Cestu k svojmu osobitnému štýlu však nenašiel hneď. Už za svojho života sa preslávil kupolovou stavbou florentského dómu. Pokračoval svojím dielom v práci, ktorú dávno pred ním začali jeho predchodcovia. Išlo teda o riešenie ťažkej staviteľskej úlohy, ktorá vyžadovala veľkú vynachádzavosť. Brunellaschiho súčasníkov ohromila kupola hlavne preto, že sa v nej spájala elegancia s pevnosťou konštrukcie. Je to nové riešenie starej úlohy kupolového zaklenutia. Brunelleschi síce zachoval starý princíp gotických rebier, kupola má však plynulé kontúry a je jasne členená. Vzbudzuje dojem pokoja a vyváženosti proporcií ako ani jedna stredoveká kupola. Silueta dómu prevyšuje susedné budovy a určuje vedutu Florencie.

Budovou nálezinca a kaplnkou Pazziovcov vytvoril Brunelleschi v architektúre niečo úplne nové. Na kaplnke Pazziovcov nevidno na prvý pohľad, že je to chrámová budova. Brunelleschi stvárnil typ kupolového chrámu rovnako voľne ako súvekí maliari staré ikonografické typy. Podobnosť s triumfálnym oblúkom dodáva vchodu do kaplnky slávnosť, pritom celá fasáda vyjadruje ľahkosť. Nie je to však ľahkosť gotickej stavby, ktorá sa dala docieliť prekonaním fyzikálnych vlastností hmoty.

Šesť stĺpov na priečelí kaplnky Pazziovcov vytvára spoľahlivú podporu hlavnej rímse a vysokej atike. Pritom ani stĺpy ani oblúky nepôsobia preťažene. Kupola však kontrastuje s plochým priečelím a s plochou archivoltou oblúka. Stĺpy zasa kontrastujú s malými pilastrami, ktoré sú usporiadané nad nimi po dvoch a s veľkými pilastrami na stene za stĺpmi. Oblúk lemuje plochý portál a aj kruhový oblok nad oknom je doň vkreslený. Archivolty sú napoly zakryté plochými pilastrami, čo zdôrazňuje zákonitosť plochy.

Brunalleschi obnovil stĺpový poriadok, zdôrazňoval význam proporcií a z oboch zložiek vytvoril základy novej architektúry. Pritom zúžitkoval štúdium rímskych zrúcanín, ktoré starostlivo zameral a nakreslil. Antiku však nikdy slepo nenapodobňoval. Stĺpový poriadok nepokladal za zmeravenú schému, ako sa to neskoršie často stávalo, ale používal ho predovšetkým pri výzdobe stien.


VEROCCHIO

Bol umelec s bezpečným citom pre podstatné, bol majstrom tvrdých tvarov. Podľa jeho zveličene chudého a krehkého Dávida a podľa jazdeckej sochy Colleoniho zaraďujeme ho medzi umelcov zo sklonku storočia. Na Verocchiovom Colleonim jazdcov napätý postoj, prudký pohyb koňa a pomerne nevýrazné a tvrdo vypracované detaily dokazujú sochárovo úsilie o vyjadrenie mimoriadneho napätia, zveličeného pohybu a honbu za efektmi.
SANDRO BOTTICELLI

Najväčší florentský maliar druhej polovice 15.storočia. Botticelliho rané diela, ako sú maľby v Sixtínskej kaplnke a podobizeň chlapca, očarúvajú zriedkavo sviežou koncepciou, prenikavým pohľadom, prívetivosťou celej nálady. V týchto dielach sa už uplatňuje poetickosť, ktorá ho neskôr podnietila ilustrovať básnické diela.

Bitticelliho Madony, najmä z jeho neskorej tvorby, ktoré vznikli pod vplyvom Savonarolovho učenia, majú bezkrvnú bledú tvár, uplakané oči, široké detské ústa a štíhly krk. Dali by sa prirovnať k stredovekým obrazom Matky Božej, chýba im však dôstojnosť kráľovnej nebies. Sú to novovekí ľudia, ktorí veľa zažili a vytrpeli. Botticelli sa úplne vzdal modelácie, ktorú nájdeme na raných obrazoch Florenťanov a Piera della Francesca. Používal tenké, nervózne, nepokojné čiary pripomínajúce sienských majstrov. Na jeho Madone s anjelmi, kruhovom obraze, sú štíhle postavy akoby spletené do venca, ktorý vypĺňa kruh.


LEONARDO DA VINCI

Svoju mladosť prežil vo Florencii. Už v mladých rokoch, v dielni už vtedy známeho Verrocchia, všetkých udivoval svojím nadaním. Na obraze svojho učiteľa Kristovo pokrstenie namaľoval iba jedného anjela a niekoľko stebiel trávy, ale tento Leonardov anjel sa odlišuje od Verrocchiovho ľúbezného kučeravého anjela vznešenou krásou, jemnosťou a zduchovnenosťou.

Na malej Madone Benois stvárnil mladý umelec postavy Márie a dieťaťa mimoriadne živo:Matka božia podáva kvietok dieťaťu, ktoré po ňom siaha.

Nepokojný bádavý duch bránil Leonardovi dokončiť začaté diela. Na obraze Klaňanie sa troch kráľov chcel postavami pastierov vyjadriť vzrušenie a očarenie, ktoré sa ich zmocnilo pri pohľade na novorodeniatko. Tieto pocity sa usiloval znázorniť postojom a pohybmi postáv, zároveň však spojil celú bohatú figurálnu skupinu pyramidálnou kompozíciou a zjednotil ju pomocou temnosvitu. Spomínané úlohy vyriešil už v skiciach a na podklade, ktorý bol sám osebe umelecky podmanivý, preto jeho záujem o obraz ochabol.

Florentskí umelci sa zdržiavali v tom období iba zriedkavo dlhšie v rodnom meste. Ani Leonardo nenašiel vo Florencii dosť široké uplatnenie, preto sa uchádzal o priazeň milánskeho vojvodu. V Miláne vytvoril množstvo významných diel: hlinený model jazdeckej sochy, niekoľko obrazov a nástenných malieb.

Najviac sa Leonardo zaoberal človekom a usiloval sa pozorovať ho rovnako starostlivo ako prírodu. Mal rád pekné mocné kone a pri svojej práci ich aj jednostaj kreslil. Zaujímal sa však aj o stromy a ich konáre, starostlivo a s láskou kreslil aj lupene kvetov. Často vystúpil na kopce, z ktorých bol široký výhľad na krajinu. Pod jeho nohami sa kopili oblaky a padali v podobe dažďa do doliny s ledva rozoznateľnými domčekmi.

Po svojom príchode do Milána vytvoril Madonu v skalách. Leonardo na tomto obraze sledoval zámer pyramidálnou kompozíciou zdôrazniť jednotu deja. Nezvyčajné skalnaté pozadie dodáva jemne modelovaným postavám Márie, anjela a obidvoch detí mimoriadny pôvab, obrazu však chýba výraznejší kolorit, ktorý je v tieňoch takmer čierny.

Leonardovým najvýznamnejším dielom z tohto obdobia je však Posledná večera v kláštore Santa Maria delle Grazie. Tradičný námet Krista, ktorý posledný krát zhromaždil svojich učeníkov okolo stola, Leonardo premenil na dramatický obraz. Sled maliarskych myšlienok a jeho zámer vysvitajú z opisu jeho prvej koncepcie.

Najznámejším obrazom Leonarda da Vinci, a pravdepodobne aj najznámejším obrazom na svete je Mona Lisa. Obraz Mona Lisa by sa mal volať Portrét panej, dodnes totiž nemožno jednoznačne vysvetliť, koho Leonardo na obraze stvárnil. Názov, ktorý sa dnes používa, sa odvoláva na Giorgia Vasariho. Ten tvrdí, že Leonardo portrétoval ženu florentského obchodníka Francesca del Giocondo. Vo svete je obraz známy pod jej krstným menom, zatiaľ čo Taliani ho poznajú pod názvom La Gioconda.

Podľa iných prameňov vznikol obraz na objednávku Giuliana de′Medici a zobrazuje „istú dámu”, pravdepodobne kurizánu. Na prvý pohľad pôsobí kompozícia nenáročne a jednoducho. Zobrazená žena sedí v kresle s opierkami rúk v popredí šírej krajiny. Za ňou možno rozoznať zábradlie otvorenej loggie. Pozícia stvárnenej ženy je presne vymedzená: hľadí na diváka, hornú časť tela však otáča nabok. Postava tak pôsobí živo a kompozícia harmonicky. Skrížené ruky obrazovú kompozíciu uzatvárajú a pôsobia dojmom pokojnej dôstojnosti. Úsmev Mony Lisy je v podstate ledva naznačený: nad kútikmi úst a okolo očí vystupujú jemné tiene. Divákovi sa zdá, že sa usmieva, vzápätí zasa vyzerá vážna a neprístupná.
MICHELANGELO

Svoje mládenecké roky prežil vo Florencii. Bol vášnivý, temperamentný, nespoločenský, popudlivý, ale úprimný a dobrosrdečný. Ako mladý človek sa pridal ku kruhu humanistov na dvore Lorenza Mediciho. Tu sa v ňom prebudilo oduševnenie pre starovek a oboznámil sa s Platónovým učením. Neskôr naň hlboko zapôsobilo ľudové hnutie, ktoré viedol Savonarola. Michelangelo sa pokúšal obohatiť výraz svojej tvorivej fantázie filozofickými úvahami. Bol vždy umelcom a občanom zároveň; po celý svoj život oslavoval tvorivé sily človeka, vedel však aj so zbraňou v ruke brániť slobodu svojho rodného mesta.

Sotva tridsaťročný vytvoril gigantického Dávida, ktorého vystavili ako ochrancu mesta na Piazza della Signoria. Mladý umelec vedel prekonať technické ťažkosti, ktoré súviseli s opracovaním obrovského bloku kameňa. Spôsob podania sa vidí síce trochu nezážívný, ale už i v tomto nahom obrovi, ktorého nenájdeme ani v antických mýtoch ani v stredovekých legendách, badať Michelangelovo úsilie o veľkoleposť. Toto úsilie ho prinútilo opustiť Florenciu a odísť do Ríma, kde ho očakávali veľké úlohy a sláva.

Jedným z jeho najvýznamnejších diel v Ríme bol Júliusov náhrobok, ktorý mal byť podľa umelcovej idey skôr oslavou ideálneho hrdinu vtedajších čias s hrdinskou odvahou a osvietenou veľkosťou, než samého pápeža Júliusa II. Obrovské dielo malo ozdobovať štyridsať postáv v nadživotnej veľkosti, pričom si Michelangelo zaumienil celé dielo zhotoviť sám bez pomoci žiakov a kamenárov. Renesančný sochár si chcel zmerať sily so stredovekom, ktorý staval svoje katedrály po celé stáročia spoločným úsilím niekoľkých generácií.

Viacpodlažný náhrobok, ktorý mal byť preplnený postavami monumentálnych rozmerov ostal nedokončený. Jednotlivé sochy určené pre toto dielo patria však k Michelangelovej najvýznamnejšej tvorbe.

Za svojho dlhého života sa podujal na niekoľko grandióznych umeleckých úloh; pri ich realizovaní sa pokúsil v ľudských postavách vyjadriť tak nevídané duševné napätie, taký výbuch vášní, že ani jeho temperament ani sochársky cit nestačili zabrániť dojmu mučivého napätia, znásilnenia kameňa, dokonalosti, ktorá sa zrodila v mukách, preto pôsobí hrozivo; stalo sa tak najmä vtedy, keď sa majster pokúsil docieliť dokonale vypracované tvary, alebo keď svoje postavy znázornil vo veľmi náročných postojoch.

Michelangelo vytvoril svoje najlepšie diela vtedy, keď nestrácal duševnú rovnováhu pod tlakom nesplniteľných úloh, keď v ňom vášeň pre ideálne neudusila zmysel pre pozemský život a cit pre mieru. Sochárska tvorivá sila neopustila majstra až do konca života. Práve v poslednom tvorivom období dosiahol často úspornými prostriedkami v opracovaní kameňa veľkolepý účinok a silnú výrazovosť.

V starobe sa Michelangelo zaoberal hlavne stavbou chrámu sv.Petra, ktorý po Bramanteho smrti ostal nedokončený. Proti návrhom niektorých Bramanteho nástupcov trval Michelangelo na centrálnej stavbe. Bramanteho zámer docieliť pokojnú vyváženosť hmôt pretvoril na vypätú dominantu kupoly nad malými pridruženými kupolami. Dve spodné podlažia zviazal mohutným stĺpovým poriadkom, ktorý zodpovedá mohutnej kupole. Druhé poschodie tu nadobúda význam ťažkej atiky. Kupola je trochu pretiahnutá do výšky, rebrá sú silne zdôraznené, dvojice stĺpov, ktoré ozdobujú tambur, vyzerajú ako navreté svaly stavby.


BRAMANTE

Zakladateľom architektúry vrcholnej renesancie bol Bramante. Jeho tvorba mala pre 16.st. rovnaký základný význam ako Brunalleschiho dielo pre 15.st. Bramante sa vyučil v Urbine, najprv ako maliar pod vplyvom Piera della Francesca, neskôr ako architekt po vedením Luciana da Laurana. Za svojho pôsobenia v Lombardsku v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch pracoval predovšetkým ako architekt. V chrámovej stavbe Santa Maria presso San Satiro dosiahol jasný priestorový účinok napriek tomu, že nadväzoval na zvyšky starokresťanskej tradície.

Bramante bol už vyše päťdesiatročný, keď vstúpil spolu s viacerými významnými umelcami do služieb Vatikánu. Zvyšky starovekých stavieb v Ríme na neho zapôsobili veľmi silným dojmom. Jeho umenie tu dosiahlo vrchol zrelosti. Bramante mal významný podiel aj na vývoji profánnej architektúry. Zavŕšil zavádzanie dokonalého stĺpového poriadku do palácovej architektúry, ktoré sa začalo už v 15.st.
Bramanteho najvýznamnejším dielom v oblasti dvorskej architektúry je jeho činnosť vo Vatikáne. Jeho úlohou bolo spojiť vatikánsky palác s vyššie položeným a tristo metrov vzdialeným Belvederom. Bramante vyriešil úlohu, ktorá bola v tom období neobvyklá, vynikajúce: obidva paláce spojil nádvorím. V dejinách talianskeho staviteľstva to bol prvý pokus spojiť palác s parkovou plochou. Priečne cez toto námestie postavili neskôr vatikánsku knižnicu, čím sa porušil jednotný dojem, ktorý bol staviteľovým pôvodným zámerom.


RAFFAEL

Ako Bramante aj on pochádzal z Umbrie. Jeho jemné lyrické nadanie sa veľmi zavčasu vyvinulo v Peruginovej dielni. Raffaelove rané Madony sa od Peruginových Madon odlišujú osobitným čarom, podobne ako sa líšili diela mladého Leonarda od Verrocchiových. Raffael mal vrodený zmysel pre umelecké vnímanie. Do Florencie prišiel už ako mládenec. Dôkladne sa tam oboznámil s majstrovskými dielami florentského umenia, študoval Donatella, Ghibertiho, Masaccia, Leonarda a Fra Bartolomea. Osvojil si z tvorby každého majstra niečo, a od všetkých sa učil tvoriť mnohofigurálne kompozície a zobraziť pohyb, pritom však ostal verný svojej prirodzenosti. Raffaelovho žiarivého génia prezrádzajú dokonca už jeho rané diela.

Na pozvanie krajana, Donata Bramanteho, prišiel Raffael ako mladý muž do Ríma, kde jeho umenie dozrelo a jeho tvorivá sila sa rozvinula. V Ríme sa stal majstrom monumentálnej maľby svetového významu. Maliar zvládol túto pre neho novú oblasť v nezvyčajne krátkom čase.

Z vatikánskych siení, ktoré vyzdobil svojimi maľbami, prvá a najkrajšia je Stanza della Segnatura. Steny sú ozdobené štyrmi veľkými freskami, ktoré predstavujú štyri oblasti vedy: filozofiu, ktorú stelesňuje Aténska škola, poéziu v podobe Parnasu, teológiu, čiže tzv. dišputu, a právo. Tieto pohanské a kresťanské námety pretvoril Raffael na pekný sen humanistov.

Postava Sixtínskej Madony stojí a vznáša sa zároveň a navyše sa ešte zdá, že sa pohybuje zľahka smerom dopredu. Pápež je obrátený tvárou k Márii, pritom však vystiera ruku k divákovi. Jediným pevným bodom kompozície je jeho tiara, umiestnená v rohu obrazu ako zátišie. Sv.Barbora sklopila pohľad, ale rukou ukazuje smerom dohora. To všetko vytvára okom ledva postihnuteľný pohyb, ktorý spája postavy do elipsy. Hoci pôsobia plasticky a sú usporiadané na viacerých úrovniach, ani jedna neprekríva druhú. Zdá sa akoby sa vznášali v oblakoch ako bezváhové telesá a vytvárajú plochý reliéf, takmer ako v antickom maliarstve.

Raffael umrel tridsaťsedemročný, prv ako sa v jeho tvorbe mohli prejaviť všetky príznaky odklonu od základných princípov vrcholnej renesancie.