Útok na Berlín

Útok na Berlín
Berlín, hlavné mesto Nemecka a posledné útočisko Adolfa Hitlera, bola na začiatku pamätného roku 1945 korisť, ktorej sa chcel Stalin za každú cenu zmocniť. Nejaký čas to vyzeralo tak, že 21. skupina armád poľného maršala Mongomeryho, ktorá sa predierala z Holandska na sever Nemecka, bude v Berlíne prvá, ale najvyšší veliteľ Eisenhower odklonil smer jej postupu. V tom čase chcel všetku pozornosť sústrediť na stredné Nemecko, kde sa podľa neho 12. skupina armád generála Bradleyho nachádzala vo výhodnom postavení, aby sa čo najskôr spojila so sovietskymi vojskami v priestore Drážďan. Jeho plán bol veľmi dobre premyslený, lebo tak by sa bojujúce Nemecko rozdelilo na dve polovice a vojská, ktoré tu zostávali by sa dali ľahšie poraziť. Preto o svojich zámeroch ihneď informoval Stalina a 28. marca 1945 mu poslal do Moskvy osobnú depešu, ktorou ho informoval o svojich zámeroch. Zároveň prejavil veľký záujem o plány Červenej armády.
Zatiaľ čo Eisenhower čakal na Stalinovu odpoveď, britský ministerský predseda Winston Churchill prejavil veľké znepokojenie. Napísal list chorľavému prezidentovi USA Franklinovi Rooseveltovi, v ktorom vyjadril názor, že pre všetkých Nemcov bude pád Berlína „znamenať definitívnu porážku“. Veľké obavy v ňom vzbudzovala tiež skutočnosť, že ak Rusi dobyjú Berlín, zakorení sa v ich mysliach predstava, že najviac prispeli k spoločnému víťazstvu natoľko, že to môže podmieniť vznik vážnych až nepredstaviteľných ťažkostí v budúcnosti.
Američania, ktorých cieľom bolo vojenské víťazstvo, sa postavili za Eisenhowera a podporili ho, keď 2. apríla 1945 dostal Stalinovu odpoveď, v ktorej uvítal Eisenhowerov návrh a súhlasil, že spoločným cieľom obidvoch armád postupujúcich oproti sebe budú Drážďany. Stalin však nedôveroval západným predstaviteľom a bol presvedčený, že sa chystali zmocniť Berlína skôr, ako by sa to malo podariť Červenej armáde. Tak na jednej strane zdanlivo spolupracoval s Eisenhowerom a na strane druhej mal vlastný plán: zvýšiť prestíž Ruska a ustanoviť komunistickú kontrolu v strednej a juhovýchodnej Európe vďaka tomu, že prvý vstúpi do Berlína. Aby to dosiahol, Stalin osobne vypracoval osnovu plánu poslednej ofenzívy bez toho, aby informoval Eisenhowera.

Vrodená dvojtvárnosť viedla Stalina k tomu, že nedôveroval svojim spojencom a mylne sa nazdával, že sú rovnako navyspytateľní a tajnostkárski ako on sám.
Preto, keď si prečítal Eisenhowerov telegram, hneď ho začal upodozrievať z anglo-amerického sprisahania, ktorého zámerom bolo vohnať Červenú armádu do bojov o Berlín. Zavolal si k sebe dvoch skúsených maršalov Georgija Žukova (veliteľa 1. bieloruského frontu) a Ivana Koneva (veliteľa 1. ukrajinského frontu) a oboznámil ich so svojim podozrením, ktoré však vydával za skutočný Eisenhowerov úmysel. Keďže boli Žukov aj Konev ťažkí rivali, ihneď sa ponúkli, že zaútočia na hlavné mesto Nemecka. Dostali 48 hodín na to, aby vypracovali plán útoku.
Stalin schválil obidva plány, ale na Konevovo veľké sklamanie pri postupe na Berlín uprednostnil Žukova, pretože bol bližšie.
Žukov očakával, že s vyše 750 000 mužmi, ktorých mal k dispozícii a s absolútnou leteckou prevahou nemecké sily bleskovo premôže.
Vyprovokovaním súperenia medzi obidvoma maršalmi dal Stalin Konevovi takticky najavo, že ak sa mu naskytne príležitosť podniknúť útok na Berlín pred Žukovom, má jeho postup zelenú.
Dátum 16. apríl ako dátum na rozvinutie bojov v bitke o Berlín bol pre obe súčasne prebiehajúce ofenzívy stanovený len 13 dní pred ich začiatkom. Ale päť dní predtým, ako sa začali útoky sovietskych frontov (a deň predtým, ako zomrel prezident Roosevelt), dosiahol predvoj americkej 9. armády generálporučíka Williama Simpsona brehy Labe pri Barby, 80 km západne od Berlína. 12. armáda generála Waltera Wencka, ktorá pozostávala z rôznorodých síl, nemala veľa možností, aby zabránila odhodlanému výpadu proti hlavnému mestu. Čo nemohol urobiť Wenck, uskutočnil Eisenhower, ktorý prikázal Simpsonovi, aby tvrdo zostal na Labe, kým sa nesplní úloha prvoradého významu – spojenie s Rusmi v priestore Drážďaň. Nasledujúce ráno mohutná paľba z tisícov diel oznámnila začiatok útoku Červenej armády na Berlín.
Dňa 16. apríla 1945 o 4.00 hod. tri červené svetlice, ktoré vystrelili Sovieti na kstrinskom predmostí, osvietili oblohu nad Odrou. O chvíľu sa rozsvietilo 140 protilietadlových svetlometov zacielených na nemecké pozície. Potom boli vystrelené tri zelené svetlice, signál na spustenie najväčšej delostreleckej prípravy, aká sa kedy vôbec uskutočnila na východnom fronte. Zo 10 000 diel najrozličnejšieho kalibru – mínomety, tanky, samohybné delá, ťažké i ľahké delostrelectvo a 400 kaťuší – mierilo na nemecké línie. Explózie boli také silné, že celé dediny zrovnali so zemou. Betónové bloky, oceľové nosníky i stromy boli následkom výbuchu vyvrátené zo zeme. Vznikli atmosferické poruchy a vypukli lesné požiare, ktoré spôsobil rozžeravený vzduch.

Delostrelecká príprava trvala 35 minút a bola taká mohutná, že vojaci sa triasli na celom tele a na chvíľu celkom ohluchli. Vzápätí nečakane stíchla a sovietske vojská sa pohli vpred, aby zaútočili. Útoky sovietskej armády boli nesmierne tvrdé, podmienené túžbou po odvete. Mnohí z vojakov bojovali pri Leningrade, Moskve alebo Stalingrade, a tak sa im pred očami vybavovali spustošené domovy a pôda ležiaca ladom. Vojnových zajatcov, ktorých vyslobodila zo zajatia postupujúca Červená armáda, pokladali za zradcov.
Sovietske vojská mali absolútnu prevahu vo vzduchu. Tá umožňovala 6 500 bombardérom rozmiestneným pozdĺž Konevovho a Žukovovho frontu v pohode drviť nepriateľa pred postupujúcimi tankami.
Sovieti si nahovárali, že ich mohutná delostrelecká príprava zničila schopnosť Nemcov klásť odpor. V ostreľovaných priestoroch sa však nachádzalo málo nemeckých vojakov, pretože generál Heinrici, ktorý predpokladal takýto útok, nariadil väčšine svojich jednotiek, aby sa počas predchádzajúcej noci stiahli na druhú obrannú líniu. Strely preto dopadali na vyprázdnené pozície a svetlomety poslúžili vlastne iba na to, aby vyčkávajúcim nemeckým delostrelcom odhalili pozície sovietskych tankov a pechoty.
Útoku sovietskych vojsk sa nedalo zabrániť už pre ich početnú prevahu. Nemci však získali čas tým, že zdržali ich postup. Heinriciho vojaci obsadili a opevnili Seelowské výšiny, pieskovcovú vyvýšeninu západne od Kstrina. Dosahovala výšku 30 až 60 m a bránila v prístupe na hlavnú cestu do Berlína. Odtiaľ po celej dĺžke ostreľovali postupujúce sovietske vojská paľbou z diel. Podarilo sa im vydržať až do večera 17. apríla, zvrátiť Žukovov časový plán dobytia Berlína a znemožniť Konevovi, aby sa rýchlo priblížil k mestu od juhovýchodu.
Berlín bránili všetci bojaschopní muži, zvádzali sa boje o každý dom, ba často o jednotlivú miestnosť. Nemci boli nedostatočne vyzbrojení. Sovieti mali početnú prevahu a preto sa o výsledku nedalo pochybovať.