Talskému pripadla historická úloha viesť východoslovenskú armádu do povstania, no túto úlohu nesplnil. Hoci divízie dostali z Banskej Bystrice včas povel, aby začali vojenské akcie a zapojili sa do povstania, nekonali podľa toho. Talský mal v Malárovej neprítomnosti vydať bojové rozkazy pre divízie. Plukovník Viliam Talský však namiesto toho, aby sa ujal velenia, opustil východné Slovensko a so skupinou lietadiel odletel na sovietsku stranu dohodnúť koordináciu. Tým sa stratil cenný čas, Nemci prevzali na východnom Slovensku iniciatívu a začali divízie odzbrojovať a zajímať. Po Talského odlete v noci z 30. na 31. augusta 1944 zostali pri divíziách ich velitelia, plk. Mikuláš Markus a plk. Jozef Husár, ktorí ani na tretí deň po vydaní hesla z Banskej Bystrice – s výzvou vstúpiť do povstania – nič nepodnikli. Vtedy veliteľstvo povstaleckej armády v Banskej Bystrici vydalo rozkaz, aby sa divízie rýchlo prebojovali na stredné Slovensko. Rozkaz sa však nesplnil. Po Talského odlete – v neprehľadnej situácii a bez energického vedenia – nastala vo východoslovenskej armáde dezorientácia a zmätok, nemal kto splniť rozkazy. Ukázalo sa, že prípravy na zapojenie východoslovenskej armády do povstania neboli dostatočné a ani výber osôb nebol šťastný. Nenašiel sa vyšší dôstojník, ktorý by sa iniciatívne ujal velenia. Výsledkom toho bol rozklad divízií, ktoré mali byť v povstaní hlavnou bojovou silou. V prvých septembrových dňoch Nemci príslušníkov východoslovenskej armády zväčša odzbrojili, zajali a odviezli do zajateckých táborov v Nemecku. Iba niektoré skupiny a priebojní jednotlivci sa dokázali zachrániť pre boj, časť z nich sa prebojovala pod velením plk. Markusa k povstaleckým jednotkám na strednom Slovensku a časť s mjr. Poklom sa pridal k partizánom na východnom Slovensku. Zlyhaním východoslovenskej armády Slovenské národné povstanie utrpelo veľkú vojenskú stratu. Aj v širšom rámci sa tým udalosti skomplikovali a oslobodzovacie vojská museli zvádzať na karpatských priesmykoch dlhé a vyčerpávajúce boje, ktoré si vyžiadali mnohé obete.
Zatiaľ čo sa v oblasti Žiliny, Kežmarku a inde na povstaleckých frontoch odohrávali prvé obranné boje, vojaci žilinskej a martinskej posádky spolu so slovenskými, sovietskymi a francúzskymi partizánmi zaujali obranu pri Strečne. Do 30. augusta 1944 oslobodené územie Slovenska siahalo na západe po rieku Nitru a Rajčianku, na východe po Spišskú Novú Ves, na severe po Oravu, Vysoké Tatry, Kežmarok a Levoču. Na juh siahalo až po slovensko-maďarské hranice.