Tiso sa v prejave otvorene prihlásil k tomu, že dal súhlas, aby náš veľký sused, Veľkonemecká ríša, poslal na Slovensko vojenské jednotky na potlačenie tohto beštiálneho šialenia. . . Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému pokojamilovnému človeku vrátiť istotu života a majetku“. Už zakrátko sa však Slováci presvedčili, že nacistické jednotky prišli na Slovensko s opačným cieľom a že na ceste, po ktorej išli, zostali po nich len krvavé stopy.
Po prezidentovi Tisovi prehovoril v rozhlase generál Augustín Malár, veliteľ dvoch divízií slovenskej armády, začlenených do pozícií vo východných Karpatoch. Malár vyzýval príslušníkov slovenskej armády, aby sa nezúčastnili na povstaní, pretože je predčasné, že treba pasívne vyčkať, ako sa veci vyvinú atď.
Malár hovoril ako typický oportunista, jeho slová vyjadrovali meštiacke chápanie jednoty národa, klamnú nádej, že pasivita udržiavaná do konca vojny prinesie dobro slovenskému národu. Jeho reč zmiatla väčšinu vojakov východoslovenských divízií. Bola jednou z príčin, že veľká časť ich príslušníkov sa dala odzbrojiť nacistami a nezúčastnila sa na povstaní. To veľmi poškodilo povstanie, lebo divízie tvorili vtedy najlepšie vyzbrojenú zložku slovenskej armády, nazývanú východoslovenská poľná armáda.
Slovenská vláda vyslala dve poľné divízie do priestoru Bardejov – Medzilaborce – Humenné už v máji 1944. Spočiatku mali asi 24 000 mužov a ich počet do augusta 1944 stále rástol. Podľa fašistických plánov mali na slovenskej strane Karpát vybudovať obranu proti Sovietskej armáde, strážiť a brániť karpatské priesmyky. V prípravách povstania sa s týmito divíziami rátalo, že vo chvíli jeho vypuknutia zaútočia na nemecké pozície z tyla, nadviažu kontakt so Sovietskou armádou, umožnia jej rýchlo prekročiť karpatské priesmyky a oslobodiť Slovensko. Podľa druhej možnosti mali tieto divízie vstúpiť do boja hneď, ako nacistické okupačné vojská vtrhnú na Slovensko. Slovenská národná rada ako pripravovateľka povstania nerátala pre odboj s oficiálnym veliteľom východoslovenskej armády, generálom Augustínom Malárom, pretože nebola v ňom záruka, že splní predpokladanú úlohu. Napriek jeho rozhlasovému prejavu proti povstaniu mu Nemci nedôverovali. Dňa 31. augusta 1944 ho na letisku na východnom Slovensku zajali a v Nemecku popravili.
Z hľadiska bojových povstaleckých cieľov pplk. Ján Golian so súhlasom SNR určil za veliteľa týchto divízií plk. Viliama Talského, zástupcu veliteľa poľnej armády v Prešove.