Grécko


Staroveké Grécko zaberalo južnú časť Balkánskeho polostrova, Peloponéz, ostrovy Egejského mora a pobrežie Malej Ázie. Starovekí Gréci svoju vlasť nazývali Heleda a seba Heléni. Zakladali si mestá, tzv. Poleis, ktoré boli centrom ich života. Staroveké Grécke umenie, ktoré sa zrodilo z minojskej a mykénskej kultúry, právom sa pokladá za základ európskej civilizácie a nepretržitý prameň inšpirácie. Od začiatku nieslo pečať individualizmu, racionalizmu a estetizmu. Prešlo troma fázami vývoja: archaickým obdobím ( 7. až 5. storočie p.K.), klasickým obdobím ( 5. až 4.storočie p.K.) a helenistickým obdobím ( 4. storočie p. K. až 5. a 6. storočie n.l.). Na rozvoj starovekého gréckeho umenia, okrem úspešného hospodárskeho a politického rozvoja poleis, priaznivo vplývali aj ich rozsiahle styky s ostatným svetom, demokratické formy ich vlád a účasť slobodných občanov na verejnom živote. Progresívnu úlohu zohrala aj existencia jednoduchého hláskového písma.


ARCHITEKTÚRA

Architektúra starovekého Grécka nepoznala pyšnú monumentálnosť s nadľudskými rozmermi. Bola striedma, praktická a racionálna. Slúžila obyvateľom poleis, ale nechýbal jej ani estetizmus. Základným stavebným materiálom bol kameň, mramor a tehla. Uplatňoval sa princíp vertikálnej podpery – múr, stĺp a horizontálneho prekladu – klada. Významným architektonickým prvkom bol stĺp, podľa ktorého sa rozlišovali tri stavebné slohy: dórsky, iónsky a korintský. Pevný, ťažký a tradícií sa pridržiavajúci dórsky sloh vynikal jednoduchosťou hmoty a prostou výzdobou. Jeho stĺpy boli masívne, spočiatku hladké, neskôr žliabkované. Jednoduchá hlavica sa podobala bochníku chleba. Najlepšie zachovanou stavbou v tomto slohu je chrám bohyne Héry v juhotalianskom Paeste a Hefaistova svätyňa Teseion na aténskej Akropole.

Keďže iónsky sloh už nebol taký zaťažený tradíciami, mnohé zmeny sa prejavili práve pri ňom. Jeho stĺpy boli štíhlejšie, ľahšie a elegantnejšie, smerom dohora sa zužovali. Štvorstenné hlavice zdobili dve volúty stočené smerom dolu. Driek stĺpa niekedy nahrádzali sochy ženských postáv, tzv. karyatídy. Najdokonalejšou ukážkou syntézy dórskeho a iónskeho slohu je Partenón – svätyňa bohyne Atény na Akropole v Aténach.

Korintský stĺp sa v podstate zhoduje so stĺpom iónskeho slohu, pričom zmena je badateľná iba v hlavici, ktorá bola vyzdobenejšia. Mala tvar kvetinového koša, z ktorého „vyrastali“ listy, ukončené volutami. Vrcholný rozvoj a veľkú dekoratívnosť dosiahol korintský sloh v helenistickom období, keď bol dokončený Diov oltár v maloázijskom Pergamone. Stavebnou dominantou každého polisu bola akropola. Pôvodne to bolo nedostupné opevnené návršie so sídlom vladára, ktoré sa neskôr zmenilo na posvätné miesto s chrámami. Najimpozantnejšou bola Akropola v Aténach, ktorá v súčasnosti patrí medzi najcennejšie pamiatky svetového umenia a kultúry. Ďalej sú to Grécke chrámy, ktorých najväčšou hodnotou bola ich architektonická a umelecká dokonalosť. Vo väčšine prípadov stál na kopci. Svojimi rozmermi však nebol nadradený nad okolitú prírodu, ale harmonicky s ňou splýval.


SOCHÁRSTVO

Kým v archaickom období sa sochy stvárňovali v strnulej póze s typickým, tzv. archaickým úsmevom, v klasickom období prejavili tvorcovia už záujem o pohyb a dramatickosť akcií. Život starovekých Grékov bol spätý so športovými súťažami, z ktorých najpopulárnejšie boli olympijské hry. Tieto inšpirovali sochárov k zobrazovaniu ideálu krásy nahého, vyšportovaného mužského tela, pre ktoré sa vžilo pomenovanie kúros. Medzi najslávnejšieho kúros patrí socha atléta, ktorý hádže diskom – Diskobolos sochára Myróna. Ženské postavy tradične zobrazovali grécky sochári zahalené. Postupne sa pre tieto skulptúry a plastiky vžilo pomenovanie koré. Po prelomení prvých zábran sa sochárske akty žien stali samozrejmosťou. Dodnes očarúva nahá socha Afrodity, objavená v roku 1820 na ostrove Milos a nazvaná ako milónska Venuša. Gréci tvorili však aj sochy bohov, bohýň a ako prvý ich zobrazovali v ľudskej podobe. Známe sú monumentálne sochy Atény v Delfách a Dia v Olympe.