GARIBALDI DIKTÁTOROM

Po tomto víťazstve postupoval Garibaldi na Palermo, ktoré sa s delostrelectvom a 20-tisícovou vojenskou posádkou zdalo nedobytné. Ale po víťazstve nad piatimi tisíckami riadnych vojakov sa Garibaldi stal v očiach ľudu nepremožiteľným hrdinom. V Palerme túto svoju povesť opäť potvrdil, keď zaúradoval jeho strategický génius. Kým on s časťou mužov vylákal vojenské jednotky, jeho dôstojníci zatiaľ šikovne prenikli do mesta a civilné obyvateľstvo podnietili k povstaniu, ktoré Garibaldiho vojakom umožnilo vstúpiť do Palerma. Po osemhodinovom boji mali pod kontrolou väčšinu mesta. Posádka ustúpila ku kráľovskému palácu a Palermo neľútostne ostreľovala.

Po štyroch dňoch ťažkých pouličných bojov a delostreľby Garibaldimu takmer došlo strelivo a začal uvažovať, že z mesta ustúpi. Ale práve v tej chvíli dorazili vyjednávači generála Lanza so žiadosťou o prímerie.

Garibaldi sa s nimi stretol na kráľovskej vojnovej lodi Hannibal, ktorej dôstojníci len ťažko skrývali svoje sympatie k nemu. Po vyjednávaní sa neapolské vojsko 6. júna vzdalo. V júli dobyli celý ostrov a Garibaldi sa v meste kráľa Viktora Emanuela vyhlásil za jeho diktátora.


KRÁĽ HO NA PEVNINE NECHCE

Správa o veľkolepých víťazstvách za slobodu uchvátila celú Európu. V prospech tejto udalosti sa však vyjadrili len Briti, ktorí trvali na tom, aby sa do konfliktu nemiešali cudzie vojská.

František II. zatiaľ v Neapole rokoval s vyslancami Piemontu. V snahe zachrániť, čo sa dá, obnovil ústavu, ktorú jeho otec najprv obnovil a potom svojvoľne zrušil, a zvolal dokonca aj parlament. Ale jeho činnosť vzápätí odložil na neskôr. Úplne tak stratil hodnovernosť. Nečudo, že hlavné mesto netrpezlivo čakal na Garibaldiho.

Ale z rýchleho Garibaldiho úspechu sa zrejme zmocnili obavy aj samotného Viktora Emanuela, lebo mu poslal odkaz so žiadosťou, aby zostal na Sicílii a na pevninu nevstupoval. Či už Garibaldi jeho odkaz nedostal, alebo sa rozhodol nebrať ho na vedomie, pretože v ňom vytušil fintu, nevedno. Isté však je, že 19. augusta sa jeho armáda vylodila v Kalábrii. Miestna domobrana mu vôbec nekládla odpor. Garibaldiho vojaci postupovali proti štyrikrát početnejšej profesionálnej armáde prekvapujúco rýchlo. František II., zrádzaný na každom kroku, 7. septembra utiekol. Garibaldi vstúpil do Neapola triumfálne a bez ozbrojeného sprievodu, vítaný ako osloboditeľ Talianska.


NOVÝ PLÁN ZNEPOKOJENÉHO PREMIÉRA

Správy o Garibaldiho ťažení talianskom prijal v hlavnom meste Piemontu Turíne s úžasom i premiér, prešibaný Camillo Benso, gróf do Cavour. Tajne ho odmietal, pretože chcel sebe i Piemontu zabezpečiť kľúčové postavenie v zjednocovacom hnutí. Cítil však, že udalosti sa mu vymykajú spod kontroly. Hoci Garibaldi povedal, že sa chystá do Ríma a v Yuinirame alebo Vatikáne vyhlási Viktora Emanuela za kráľa a oslobodí Benátky, vzbudzoval v ňom obavy, pretože sa obklopil aj republikánmi, medzi ktorými bol aj Giuseppe Mazzini, zakladateľ rímskej republiky v roku 1848 nedôveroval Garibaldiho programu radikálnych reforiem, ktoré zahŕňali i myšlienku demokratickej republiky a obával sa, či revolúcia neskončí zrušením monarchie a zvrhnutím pápeža, čo by európske štáty netolerovali. Ale Garibaldiho program už zdvihol vlnu anarchie a roľníci začali zabíjať statkárov, hoci Garibaldi ich v tom nepodporoval.

Cavour sa rozhodol potenciálnu hrozbu premeniť na mimoriadnu šancu. Neochotne, ale predsa podstúpil riziko, ktoré, ako veril, mohlo zabrániť Garibaldiho plánom a zaistiť Piemontu kontrolu nad risorgimentom, čiže obrodením. Aby mohol zastaviť Garibaldiho postup na Rím, vyslal piemontské jednotky na juh do pápežského štátu, kde Viktor Emanuel prijímal ovácie ľudu túžiaceho po pripojení k celku, ktorému vládol.


GARIBALDI USTUPUJE

Piemont tento postup odkonzultoval s Napoleonom III. Súhlasil. Piemontská armáda rýchlo premohla pápežove drobné oddiely, 18. septembra vytlačila pápežských vojakov z Castelfidardo, a kupovala všetky cirkevné štáty, okrem Ríma, a postupovala na Neapol v tom istom čase, v ktorom sa Garibaldiho armáda približovala k mestu z juhu. Cavourovi sa podarilo presvedčiť Napoleona III., aby vojensky nezasahoval.

Garibaldi, ktorý musel čeliť protiofenzíve Františka II. a opozícii vo vlastných radoch, nekládol odpor a napokon ustúpil.

21. októbra 1860 sa konal plebiscit, v ktorom všetky cirkevné štáty – až na Latium – a celý juh polostrova súhlasili s pripojením k budúcemu Talianskemu kráľovstvu. 26.októbra sa Garibaldi v Teane stretol s kráľom Viktorom Emanuelom a musel sa zmieriť s tým, že oslobodenie neprebehne formou, akou chcel. Aby predišiel občianskej vojne, odovzdal svoje jednotky i právomoci kráľovi, vzdal sa vojenských záväzkov a odišiel na svoj statok na ostrove Caprera.

Viktor Emanuel vkročil 7. novembra do Neapola. Nasledovalo definitívne potlačenie odporu Františka II., ktorí vzdoroval v Gaetii. Hrozba vojenského zásahu Rakúska na severe Talianska zažehnal postoj Francúzska – sľúbilo, že by v takom prípade intervenovalo. Ale rakúsky cisár sa v tom čase aj tak musel viac venovať vnútorným záležitostiam, pretože sa začal nový maďarský pohyb. Prusko protestovalo len mierne.

18. februára 1861 sa v Turíne zišiel prvý taliansky parlament a 17. marca bol Viktor Emanuel II. vyhlásený za talianskeho kráľa.

Hoci zjednotenie nebolo úplné – chýbal Rím, Benátsko a Trident – možno povedať, že od tohto dátumu existovalo Taliansko ako nový, jednotný európsky štát.