11. mája 1860 vplávali do sicílskeho prístavu Marsala dva parníky s ozbrojenými mužmi v červených košeliach. Boli to nadšenci z celej Itálie, vyzbrojení zväčša len zastaranými mušketami. Viedol ich vtedy už bojom za demokratickú revolúciu a jednotu Itálie preslávený vojak Fiuseppe Garibaldi. Jeho armáda tisícky vlasteneckých dobrovoľníkov vytrhla Sicíliu a Neapolsko z rúk Bourbonov a pripravila Taliansko na cestu k novej štátnosti.

Ešte v polovici 19. storočia bolo dnešné Taliansko rozdrobené. Zhluku samostatných štátikov vládol pápež, Rakúšania alebo bourbonskí králi Neapolska. Na jar roku 1860 sa však podarilo zjednotiť celú severnú Itáliu okrem Benátska. Okolo novej liberálnej monarchie ju vojnou a diplomaciou zjednotil kráľ Viktor Emanuel II. (1820 – 1878), ktorý vládol Piemnostkému kráľovstvu, a ministerský predseda Camillo Benso, gróf de Cavour, ktorý sa svojej funkcie ujal v roku 1852 a začal modernizovať kráľovstvo a reorganizovať armádu. Roku 1859 podpísal zmluvu s francúzskym cisárom Napoleonom III., ktorá mu poskytla záruky pred rakúskou agresiou. Napoleon III. síce sníval o talianskej federácii na čele s pápežom a Cavour chcel jednotný štát, Cavour ho však nevyvádzal z omylu, aby bolo na dobytie polostrova všetko pripravené. To bol začiatok procesu zjednotenia Talianska do dnešnej podoby.


PREKÁŽKY ZJEDNOTENIA

V procese zjednocovania však smerom na juh Piemont nemohol pokračovať. Stred Itálie totiž zaberali cirkevné štáty, pápež Pius XI. S pomocou menšej francúzskej jednotky ovládal Rím a pápežský štát. Piemont si ich vojensky podrobiť netrúfol. Útok na pápeža mu mohol spôsobiť nepredvídateľné diplomatické komplikácie.

Na juhu však vládol zahraničím nie príliš podporovaný kráľ „Obidvoch Sicílií“, teda Sicílie a južného Talianska, František II. Spochybňovali ho aj vlastní poddaní a snívali o zjednotení a demokracii. Práve oni napokon poskytli Primonstkému kráľovskou príležitosť urobiť rozhodujúci ťah.

Spojili sa s Giuseppem Garibaldim, ktorý sa preslávil v povstaniach na Apeninskom polostrove v roku 1848 a tiež pomocou štátom Južnej Ameriky získavať nezávislosť.

Garibaldi medzičasom zmiernil svoje radikálne postoje, aby sa mohol zblížiť s piemontským kráľom, ktorý bol jedinou silou schopnou zjednotiť Itáliu. Bol však ochotný konať len ak ho vyzve ľudová revolúcia.

Na Sicílii 4. apríla skutočne vypuklo povstanie. Polícia síce povstalcov zmasakrovala, ale tým zároveň poskytla vhodnú zámienku. Do Janova sa začali hrnúť stovky dobrovoľníkov, ktorých nádeje stroskotali v revolučnom roku 1848, a to nielen z talianska, ale aj z Francúzska a Anglicka, ba dokonca aj z Poľska, Maďarska a ďalších štátov.


EXPEDÍCIA TISÍCKY

Nazbieralo sa ich celkovo 1072, nalodili sa 5. mája. Na základe počtu dostali názov výprava Tisícky. Dňa 11. mája vplávala armáda dobrovoľníkov v červených košeliach za zhovievavého prizerania sa britských vojnových lodí do sicílskeho prístavu Marsala.

Marsala formálne patrila pod nadvládu despotického a opovrhovaného neapolského kráľovstva Bourbonovcov rovnako ako celá Sicília. Sedliacke povstanie sa šírilo po rôznych častiach krajiny, ale povstalcom chýbala súdržnosť a politické vedenie. Príchod Garibaldiho tieto nedostatky odstránil. Jeho jednotky postupovali v duchu odporu, ktorý sa rozšíril po celom Taliansku.

Na rozdiel od politikov bol Garibaldi prostý vlastenec a nevzdelaný vojak, ktorý so svojimi mužmi zdieľal nebezpečenstvo i útrapy. Jeho spôsoby a osobnosť Sicílčanom učarovali. Tento zbožný muž, ktorý sa zastával utláčaných a sľuboval prerozdelenie pôdy a znárodnenie cirkevného majetku, ich priťahoval.

Garibaldi 15. mája vyrazil v Caltafimi západne od Palerma proti neapolskej armáde. Neapolská armáda jeho oddiely početne dvakrát prevyšovala, na rozdiel od Garibaldiho mužov bola vyzbrojená najnovšími puškami a zaujala najvýhodnejšie postavenie na terasovitom kopci.

Niekoľko hodín sa výsledok bitky zdal neistý a poručík Bixio radil Garibaldimu ustúpiť. Ale Garibaldiho nezlomný duch sa nedal znechutiť. Pokrikom: „Buď tu Taliansko zjednotíme, alebo padneme!“ povzbudil vojakov. Šikovne využil členitý terén kopca a s tromi stovkami najstatočnejších mužov zaútočil na jeho vrchol. Neapolské vojsko vytlačili, zvíťazili.