Toto obecenstvo však už neprichádzalo preto, aby vzdalo úctu mŕtvemu, ale aby si nenechalo ujsť bezplatné krvavé divadlo.
S masou divákov sa zmenil charakter hier. Tam, kde kedysi s účasťou stála smútiaca rodina a priatelia, panovalo teraz ustavičné prichádzanie a odchádzanie, šepot, povzbudivé a nesúhlasné výkriky, ba niekedy aj výsmech, keď podľa mienky divákov niektorý bojujúci zlyhal. Ľudská obeť, pôvodne ponímaná ako náboženský obrad, sa postupne menila na ľudovú slávnosť a zábavu.
Postupne sa samozrejme začali gladiátorské zápasy zneužívať aj na politické ciele a došlo k ich úplnému oddeleniu od kultu mŕtvych. Bezprostredným podnetom boli dramatické udalosti roku 105 p.n.l., kedy do juhofrancúzskych provincií Rímskej ríše prenikli germánske kmene Kimberov a Teutónov. Porazili 2 omnoho početnejšie rímske armády a v Ríme zavládol strach, chaos a panika. Keď po prechode Germánov cez Alpy obavy vrcholili, vládnuci konzuli Publius Rutilius Rufus a Gaius Manlius pokladali za nevyhnutné pripomenúť občanom, ktorí sa triasli o majetok a životy, staré vlastenecké cnosti, ktorým Rím vďačil za svoj vzostup a veľkosť – duševnú rovnováhu v nešťastí, chladnokrvnosť, pohŕdanie smrťou, disciplínu a tvrdosť voči sebe i nepriateľovi. Najali si na štátne trovy elitu rímskych gladiátorov – majstrov šermu zo známej školy majstra šermu Gaia Aurelia Scaura. Títo ukazovali divákom, ako čo najdrahšie predať svoj život nepriateľovi a zomrieť smrťou pravého Rimana. Či krvavé divadlo financované štátnou pokladnicou splnilo očakávanie tých, ktorí ho objednali, či dodalo občanom odvahu a dôveru, to sa nikdy nedozvieme, pretože víťazní Germáni nevyužili svoju šancu a vo svojom postupe zamierili Teutóni na sever a Kimberi na západ.
Pre rímske gladiátorské hry mala táto udalosť ďalekosiahly význam. Po prvýkrát gladiátorské boje už neboli súčasťou náboženských obradov, ale usporiadali ich z rýdzo praktických dôvodov. Už o niekoľko rokov sa usporiadali ďalšie svetské gladiátorské hry, vraj aby udržali bojového ducha národa, v skutočnosti sa však ich organizátori chceli zapáčiť voličom a urýchliť svoju kariéru.
Väčšina obyvateľstva nemala v zásade námietky voči premene tejto rodinnej udalosti na zábavu pre všetkých. Naopak, krvavé divadlo gladiátorských bojov vyhovovalo rímskemu ľudovému charakteru, jeho bezcitnosti a ukrutnosti. Tak postupne začali masy považovať gladiátorské hry za svoje právo. Napr. v severoitalskom meste Polentia (Polenzo) občania násilím bránili pochovať istého vysokého úradníka tak dlho, kým pozostalí nedali peniaze na gladiátorské hry a úrady sa len nečinne prizerali.