Úradní a súkromní organizátori si už našli príčiny, aby si ľud obľúbil gladiátorské hry. Bojom, krvou a smrťou sa oslavovali výročia úmrtí, dokončenie verejných stavieb, zasvätenie chrámov a sôch, víťazné bitky a vojny, začiatok nového obdobia a iné udalosti. Historici zrátali, koľko dní v roku oslavovali Rimania gladiátorskými hrami: počas vlády prvého rímskeho samovládcu cisára Augusta to bolo 66 dní, o 150 r. neskôr za Marca Aurelia to bolo 135 dní a napokon v 4. storočí n.l. to bolo vyše 175 dní v roku. V tomto počte nie sú zahrnuté mnohé ďalšie podujatia, ktoré platili ľudu cisári a ich obľúbenci navyše.
Vo všetkých rímskych dobách sa vyskytovali ľudia, ktorí neschvaľovali gladiátorstvo a náležite ho aj kritizovali. Váčšinou však táto kritika nesmerovala proti hrám ako takým, ale proti výstrelkom. Seneca mladší (okolo r. 4-65 n.l.) napríklad zhnusený napísal: „. kadysi bol človek človeku svätým, no dnes sa pre zábavu a hry vraždí. Kedysi bolo zločinom učiť ho, ako sa spôsobujú rany, teraz sa mesí predvádzať nahý a smrť človeka je pre ľudí vítanou hrou.“
Nastupujúca kresťanská viera žiadala zrušenie gladiátorských hier. V r. 333 na jednom z vojenských ťažení zomrel cisár Konštantín Veľký (306-337 n.l.) Ako prvý rímsky cisár prijal, aj keď až na smrteľnom lôžku, kresťanský krst. Počas jeho vlády bolo kresťanstvo vyhlásené za rovnoprávne a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom. Odvtedy zreteľne rástol vplyv kresťanskej cirkvi.
V r. 326 bol v Bejrúte vydaný 1. edikt cisára, ktorý zakazoval hry v celej ríši. Jedno z ustanovení ediktu hovorilo aj o tom, že zločinci nemôžu byť odsúdené do arény, ale na nútené práce v baniach. Účinok ediktu sa najviac prejavil vo východnej časti ríše. V Taliansku, kde gladiátorstvo vzniklo, pokazil dobrý začiatok sám cisár tým, že 2 provinciám udelil z neznámych príčin výnimku. Gladiátorské hry teda žili ďalej. V r. 357 n.l. cisár zakázal účasť na hrách všetkým vojakom a dôstojníkom.
O 8 rokov neskôr cisár Valentiniánus zostril ustanovenia tým, že zakázal rímskym súdom odsudzovať kresťanov do arény.
Krátko pred koncom storočia dal cisár Honorius zatvoriť všetky gladiátorské školy.
Definitívny koniec hier nastal v r. 404 n.l. Podľa správy biskupa Teodoreta Kyrrhskeho dal k tomu podnet istý Telemachos, mních z Malej Ázie, ktorý r. 404 n.l. vnikol do arény a pokúšal sa presvedčiť gladiátorov, aby upustili od boja. Nábožnú horlivosť zaplatil životom, pretože diváci tejto „vražednej hry“ sa rozhnevali a plní zúrivosti ukameňovali „mierového posla“.