Gladiátori v starovekom Ríme

Tradícia gladiátorských zápasov v starovekom Ríme


V 6. stor. pred n.l. Rím ešte ovládali Etruskovia. Najneskôr vtedy museli Rimania spoznať etruský zvyk gladiátorských zápasov pri pohreboch.
Významnú úlohu v živote Etruskov hrala služba mŕtvemu. Podľa ich viery smrť neznamenala koniec jestvovania, bol to len prechod do inej formy bytia. Etruskovia stavali pre svojich mŕtvych príbytky pre posmrtný život a tak vznikali celé mestá mŕtvych – nekropoly. Práve v týchto nekropolách sa po prvý raz v dejinách italského polostrova stretávame s pochmúrnym zvykom, z ktorého neskôr vzniklo rímske gladiátorstvo – s „bojom pri márach“ (munerá). Vtedy to bol vážny náboženský obrad – pri lôžku mŕtveho museli do boja nastúpiť ťažko odetí vojnoví zajatci, aby svojou krvou uzmierili ducha mŕtveho a milostivo naladili bohov mŕtvych. Bola to vlastne ľudská obeta, ale nevykonali ju kňazi na bezbranných, lež sami ozbrojení, obetovaní v zápase. Mužov určených na takéto zápasenie, označili Rimania vlastným názvom gladiátori. Pomenovanie naznačuje, že pôvodne títo zápasili s mečom (meč po latinsky gladius).
Nevieme presne, kedy Rimania tento zvyk prevzali medzi vlastné náboženské obyčaje. Zo starého obdobia nemáme žiadne písomné informácie, najstaršia čisto rímska gladiátorská hra sa s istotou datuje až v r. 264 p.n.l. Uskutočnila sa na rímskom dobytčom trhu prísne podľa etruských pravidiel na počesť úmrtia senátora Decimusa Juniusa Brutusa Pera. Bojovú obeť podľa etruských zvykov darovali najbližší príbuzní nebohého. Bojovalo sa pred zhromaždenou smútiacou obcou ako u Etruskov a ešte pomerne skromne: len 6 gladiátori. Stredobodom teda bolo len blaho zosnulého na druhom svete a nie majetok a sláva usporiadateľa.
Koncom 3. a počas 2. stor. p.n.l. znamenali munerá pre Rimanov čoraz vítanejšiu zmenu v takmer jednotvárnom živote. Rímska bohatá šľachta nedokázala odolať pokušeniu ukázať celému svetu svoju moc a bohatstvo práve týmito bojmi na počesť mŕtvych. V r. 216 p.n.l. pri pohrebnej slávnosti za konzula Marca Emilia Lepida bojovalo už 44 gladiátorov, v r. 200 p.n.l. na počesť bohatého muža Marca Valeria Levina už bojovalo 50 mužov a v r. 183 p.n.l. príbuzní zosnulého veľkňaza Publia Licinia Crassa obetovali na slávu mŕtveho a jeho rodiny 200 gladiátorov. Pretože hry takéhoto rozsahu sa predĺžili na niekoľko dní, nevyhnutne prilákali viac obecenstva.

Toto obecenstvo však už neprichádzalo preto, aby vzdalo úctu mŕtvemu, ale aby si nenechalo ujsť bezplatné krvavé divadlo.
S masou divákov sa zmenil charakter hier. Tam, kde kedysi s účasťou stála smútiaca rodina a priatelia, panovalo teraz ustavičné prichádzanie a odchádzanie, šepot, povzbudivé a nesúhlasné výkriky, ba niekedy aj výsmech, keď podľa mienky divákov niektorý bojujúci zlyhal. Ľudská obeť, pôvodne ponímaná ako náboženský obrad, sa postupne menila na ľudovú slávnosť a zábavu.
Postupne sa samozrejme začali gladiátorské zápasy zneužívať aj na politické ciele a došlo k ich úplnému oddeleniu od kultu mŕtvych. Bezprostredným podnetom boli dramatické udalosti roku 105 p.n.l., kedy do juhofrancúzskych provincií Rímskej ríše prenikli germánske kmene Kimberov a Teutónov. Porazili 2 omnoho početnejšie rímske armády a v Ríme zavládol strach, chaos a panika. Keď po prechode Germánov cez Alpy obavy vrcholili, vládnuci konzuli Publius Rutilius Rufus a Gaius Manlius pokladali za nevyhnutné pripomenúť občanom, ktorí sa triasli o majetok a životy, staré vlastenecké cnosti, ktorým Rím vďačil za svoj vzostup a veľkosť – duševnú rovnováhu v nešťastí, chladnokrvnosť, pohŕdanie smrťou, disciplínu a tvrdosť voči sebe i nepriateľovi. Najali si na štátne trovy elitu rímskych gladiátorov – majstrov šermu zo známej školy majstra šermu Gaia Aurelia Scaura. Títo ukazovali divákom, ako čo najdrahšie predať svoj život nepriateľovi a zomrieť smrťou pravého Rimana. Či krvavé divadlo financované štátnou pokladnicou splnilo očakávanie tých, ktorí ho objednali, či dodalo občanom odvahu a dôveru, to sa nikdy nedozvieme, pretože víťazní Germáni nevyužili svoju šancu a vo svojom postupe zamierili Teutóni na sever a Kimberi na západ.
Pre rímske gladiátorské hry mala táto udalosť ďalekosiahly význam. Po prvýkrát gladiátorské boje už neboli súčasťou náboženských obradov, ale usporiadali ich z rýdzo praktických dôvodov. Už o niekoľko rokov sa usporiadali ďalšie svetské gladiátorské hry, vraj aby udržali bojového ducha národa, v skutočnosti sa však ich organizátori chceli zapáčiť voličom a urýchliť svoju kariéru.
Väčšina obyvateľstva nemala v zásade námietky voči premene tejto rodinnej udalosti na zábavu pre všetkých. Naopak, krvavé divadlo gladiátorských bojov vyhovovalo rímskemu ľudovému charakteru, jeho bezcitnosti a ukrutnosti. Tak postupne začali masy považovať gladiátorské hry za svoje právo. Napr. v severoitalskom meste Polentia (Polenzo) občania násilím bránili pochovať istého vysokého úradníka tak dlho, kým pozostalí nedali peniaze na gladiátorské hry a úrady sa len nečinne prizerali.

Úradní a súkromní organizátori si už našli príčiny, aby si ľud obľúbil gladiátorské hry. Bojom, krvou a smrťou sa oslavovali výročia úmrtí, dokončenie verejných stavieb, zasvätenie chrámov a sôch, víťazné bitky a vojny, začiatok nového obdobia a iné udalosti. Historici zrátali, koľko dní v roku oslavovali Rimania gladiátorskými hrami: počas vlády prvého rímskeho samovládcu cisára Augusta to bolo 66 dní, o 150 r. neskôr za Marca Aurelia to bolo 135 dní a napokon v 4. storočí n.l. to bolo vyše 175 dní v roku. V tomto počte nie sú zahrnuté mnohé ďalšie podujatia, ktoré platili ľudu cisári a ich obľúbenci navyše.
Vo všetkých rímskych dobách sa vyskytovali ľudia, ktorí neschvaľovali gladiátorstvo a náležite ho aj kritizovali. Váčšinou však táto kritika nesmerovala proti hrám ako takým, ale proti výstrelkom. Seneca mladší (okolo r. 4-65 n.l.) napríklad zhnusený napísal: „. kadysi bol človek človeku svätým, no dnes sa pre zábavu a hry vraždí. Kedysi bolo zločinom učiť ho, ako sa spôsobujú rany, teraz sa mesí predvádzať nahý a smrť človeka je pre ľudí vítanou hrou.“
Nastupujúca kresťanská viera žiadala zrušenie gladiátorských hier. V r. 333 na jednom z vojenských ťažení zomrel cisár Konštantín Veľký (306-337 n.l.) Ako prvý rímsky cisár prijal, aj keď až na smrteľnom lôžku, kresťanský krst. Počas jeho vlády bolo kresťanstvo vyhlásené za rovnoprávne a neskôr sa stalo štátnym náboženstvom. Odvtedy zreteľne rástol vplyv kresťanskej cirkvi.
V r. 326 bol v Bejrúte vydaný 1. edikt cisára, ktorý zakazoval hry v celej ríši. Jedno z ustanovení ediktu hovorilo aj o tom, že zločinci nemôžu byť odsúdené do arény, ale na nútené práce v baniach. Účinok ediktu sa najviac prejavil vo východnej časti ríše. V Taliansku, kde gladiátorstvo vzniklo, pokazil dobrý začiatok sám cisár tým, že 2 provinciám udelil z neznámych príčin výnimku. Gladiátorské hry teda žili ďalej. V r. 357 n.l. cisár zakázal účasť na hrách všetkým vojakom a dôstojníkom.
O 8 rokov neskôr cisár Valentiniánus zostril ustanovenia tým, že zakázal rímskym súdom odsudzovať kresťanov do arény.
Krátko pred koncom storočia dal cisár Honorius zatvoriť všetky gladiátorské školy.
Definitívny koniec hier nastal v r. 404 n.l. Podľa správy biskupa Teodoreta Kyrrhskeho dal k tomu podnet istý Telemachos, mních z Malej Ázie, ktorý r. 404 n.l. vnikol do arény a pokúšal sa presvedčiť gladiátorov, aby upustili od boja. Nábožnú horlivosť zaplatil životom, pretože diváci tejto „vražednej hry“ sa rozhnevali a plní zúrivosti ukameňovali „mierového posla“.

Telemachova obeť však nebola márna, Jeho mučenícka smrť donútila cisára Honoria navždy zakázať gladiátoské hry.

Kto vlastne boli gladiátori?
- v počiatkoch rímskeho gladiátorstvo to boli najmä otroci, ktorí sa podľa rímskeho zákonodarstva nepovažovali za ľudí, ale za veci.
- často sa stávali gladiátormi vojnoví zajatci, ktorých výučba bola nemej nákladná, boli mladí a statní a upadnutím do zajatia sa tiež stávali otrokmi
- zločinci – najmä ťažkí zločinci-vrahovia, podpaľači a štátni zločinci – vlastizradcovia, dezertéri a znesvätitelia chrámov, ktorých súdy odsúdili do gladiátorskej školy
- od čias cisára Nera (54-68 n.l.) boli gladiátormi aj kresťania, ktorí odmietali obetovať rímskym bohom a preukazovať cisárovi božské pocty
- autokrati – rímski občania, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do arény – často príslušníci najnižších vrstiev alebo dlžníci, ktorým hrozilo väzenie, boli však medzi nimi aj bohatí, ktorých lákalo vzrušenie smrteľného nebezpečenstva
- ženy – čím boli hry výstrednejšie, tým častejšie sa v aréne vyskytovali ženy, bojovali medzi sebou, ale často aj proti mužom. Až v r. 200 n.l. isár Septimus Severus zakázal vystúpenie žien v aréne.


Použitá literatúra:
Wolfgang Tarnowski, Gladiátori,.