Grécke písmo

Pôvod národov a miest je často zahalený povesťami. Podobne je tomu aj s povesťou o vzniku gréckeho písma. Podľa povesti naučil Grékov písať fenický moreplavec Kadmos, ktorý sa usadil na ostrove Théra.

Do dnešných čias sa zachoval astronomický počet nápisov v gréckej abecede: zoznamy občanov i veršované epitafy, zbierky zákonov i záznamy historických udalostí. Našli sa na minciach i na vázach, na kamenných doskách i pergamenoch, na stenách chrámov i črepinách. Našli sa na pobreží Čierneho mora v Taliansku, v Malej Ázii i v severnej Afrike, na Ukrajine i na Sicílii, slovom všade kam sa dostali starogrécki kupci a kolonisti. Tisíce gréckych rukopisov, ktoré sa zachovali, obsahujú diela Platóna a Aristotela, Euklida i Archimeda. Najstaršie texty pochádzajú z 9. – 8. storočia pred n.l. Najmladšie sú tie, ktoré vznikajú teraz, pretože po všetky tie stáročia sa grécka abeceda takmer nezmenila.

Už v 5. storočí pred n.l. sa miestne grécke abecedy začali navzájom zbližovať a od polovice 4. storočia pred n.l. sa začína všeobecne používať „klasická“ abeceda, pozostávajúca z dvadsiatich štyroch písmen. Abecedy blízke gréckej existovali v 1. tisícročí pred n.l. na území dnešného Turecka. Písali však nimi národy hovoriace jazykmi, ktoré vznikli z chetitského jazyka.

Grécke písmo má teda fenický základ. Šírilo sa cez obchodníkov asi vo 8. storočí pred n.l. Semitská spoluhlásková abeceda gréčtine nevyhovovala. Niektoré znaky preto pretvorili na samohlásky a iné, ktoré boli pre gréčtinu nepotrebné, vypustili. Tomuto písmu sa hovorilo grécke archaické písmo.

Pretože v tej dobe nemali jednotný jazyk vzniklo niekoľko variant písma pre rôzne nárečia. Existovali dve centrá: východogrécke, ktoré ovplyvnilo typ abecedy iónskej a atickej, a centrum západogréckej kultúry, kde vznikla varianta dórska. Klasická grécka abeceda sa vyvinula s iónskeho typu presne v roku 403 pred n.l. Východné písmo ovplyvnilo vznik slovanského písma.

Gréci tesali písmo, do kameňa, tomu hovorili monumentálne, ďalej písali na papyrus a pergamen štetcom alebo písacou tyčinkou. Zo 7. storočia pred n.l. sa dochovali nápisy písané tzv. bustrofedonom: riadky sa písali striedavo sprava doľava a naopak. V 5. storočí pred n.l. prebehla reforma tohto smeru na písanie zľava doprava.

Latinčina

V dobe rozkvetu gréckej kultúry, asi 300 rokov pred naším letopočtom, sa písmo dostalo prostredníctvom gréckych kolonistov na Sicíliu a Apeninský polostrov, kde sa s ním zoznámili Etruskovia a Italikovia. Začal sa bohatý vývoj latinčiny.

“Otázka pôvodu Etruskov a ich tajomného jazyka sa niekedy považuje za záhadu číslo jedna dnešnej historickej vedy.“ (Kondratov, 1981, str. 206) Etruské slová cisterna, persóna, ceremónia a mnoho ďalších sa stali súčasťou jazykov väčšiny národov na svete. Pokusy mnohých vedcov zistiť príbuznosť jazyka Etruskov s hociktorým zo známych jazykov na svete, ktoré sa začali za renesancie a neustali dodnes, však boli márne. Etruský jazyk porovnávali so starogréckym a starožidovským, s latinským, aj s gruzínskym, s albánskym i s jazykom obyvateľov južnej Indie, s jazykom červenokožích Indiánov i s jazykom Baskov na Pyrenejskom polostrove i jazykom Chetitov v Malej Ázii, so slovanskými i germánskymi jazykmi, s vymretými jazykmi z oblasti stredozemného mora, ale predsa zostáva jazykom bez rodokmeňa. Aj keď sa nepodarilo nájsť príbuzných etruského jazyka, rodokmeň písma Etruskov je známy. Pochádza z klasickej gréckej abecedy, ktorá sa prostredníctvom Etruskov preniesla a ďalej rozvíjala v Rímskej ríši.

Z etruskej abecedy sa vyvinulo niekoľko abecied používaných starovekými obyvateľmi Talianska. No všetky tieto písma stihol rovnaký osud ich matky, etruskej abecedy – takisto sa prestali používať začiatkom nášho letopočtu. Iba jedna dcéra etruskej abecedy zostala živá – latinská abeceda. Je to preto, že Rimania si podrobili celé Taliansko a spolu s jazykom priniesli pokoreným národom aj svoje písmo.

Najstaršie nápisy písané latinčinou pochádzajú zo 6., možno zo 7. storočia pred n.l. No aj oveľa mladšie texty zo 6. a 5. storočia pred n.l. možno zrátať na prstoch jednej ruky. Zato latinských nápisov z 1. storočia pred n.l. a neskoršieho obdobia poznajú vedci obrovské množstvo, pričom sa našli nielen v Taliansku, ale vo všetkých končinách, kam až siahala moc Rímskej ríše. Rimania trochu pozmenili vonkajšiu formu etruských písmen a zredukovali ich počet.

Tak vzniklo latinské písmo, ktoré bolo tvorené 24 písmenami, ktoré sa písali a čítali zľava doprava. Rimania tesali písmená do kameňa. Písané texty sa dochovali na papyrusoch a pergamenoch, ale aj na stenách v Pompejach. V 3. storočí pred n.l. vyústil vývoj rovnako vysokých a silných písmen nerozlišujúcich veľké a malé písmo v rímsku kapitálu. Táto Kapitála bola slávnostným písmom. Starí Rimania používali písmená abecedy aj pre čísla C=100, L=50, D=500, M=1000, X=10, V=5, I=1. Ďalším typom, ktorý sa používal boli kvadráty a v 1. storočí pred n.l. rustikály (štíhly tvar). Tvary týchto rímskych kapitálok sa nezmenil dodnes, iba boli doplnené o niektoré ďalšie písmená.

V stredoveku sa v celej západnej Európe kvôli snaha o rýchlejšie písanie rozšírilo kurzívové latinské písmo (currere = , z lat.), ktoré je nápadné šikmým sklonom.
Snaha o ľahšiu čitateľnosť a plynulejšie písanie viedla k vzniku okrúhleho, zjednodušeného písma nazvaného latinská unciála, ktorá navyše nerozlišovala veľké a malé písmená.

Sťahovanie národov a rozklad ríše sa odrazila v národných osobitých štýloch. Latinské písomníctvo nezaniklo pádom Rímskej ríše v roku 476 n.l. a to vďaka katolíckej cirkvi, ktorá z latinčiny vytvorila liturgický jazyk.

Latinské písmo sa začalo prispôsobovať jazykom, čo vznikli nielen na základe latinčiny, ktorú rímski legionári rozniesli do všetkých končín Európy, od Portugalska po Rumunsko – týmito potomkami sú španielsky, francúzsky, portugalský, provensálsky, rumunský a taliansky jazyk – ale aj jazykom značne odlišným od latinčiny.

Slovanské písmo

Roku 863 dvaja bratia Cyril a Metod prišli do krajiny Slovanov, aby tu hlásali kresťanstvo v jazyku miestneho obyvateľstva. O ich príchod požiadal knieža Rastislav byzantského cisára Michala III. z politických dôvodov, pretože našim národom hrozila od franských kráľov germanizácia. Cyril (Konštantín), ktorý bol rovnako nadaným osvietencom ako diplomatom, rečníkom, vedcom a lingvistom, sa rozhodol vytvoriť abecedu, ktorá by umožnila zapisovať slovanské jazyky v celej ich pestrosti. Pred ním sa robili pokusy zapisovať slovanské jazyky gréckymi alebo latinskými písmenami, takéto zápisy však boli neusporiadané, pretože zvuková skladba slovanských jazykov sa priveľmi odlišovala od gréčtiny i latinčiny. Základom abecedy boli grécke písmená, ku ktorým Konštantín pridal devätnásť nových litier.

Použil teda bežné malé grécke písmo, doplnil ho niekoľkými znakmi hebrejsko-samuritskými a do staroslovanského jazyka, ktorý bol podobný staročeštine preložil z gréčtiny časť biblie a náboženskej knihy. Hlaholika mala dve formy: okrúhlu a hranatú. Bolo to písmo veľmi zložité, malo 43 znakov a jeho čitateľnosť bola obtiažna. Hlaholika sa na Slovensku a v Čechách udržala asi po 11. storočie. Najprv paralelne s latinčinou, neskôr sa od jej používania upustilo.

V starom Veľkom Bulharsku, kam po odchode z Čiech Metod prišiel, sa vedľa hlaholiky rozšírila praktickejšia cyrilika. Svoj názov dostalo toto písmo na počesť Cyrila, ktorý bol prehlásený za svätého. Odtiaľ sa cyrilika šírila do Srbska, na Ukrajinu a do Ruska.

Ruská azbuka vychádza z cyriliky, ktorá sa na Ukrajine a v Rusku vyvíjala samostatne. Slúžila hlavne k písaniu náboženských kníh a textov. Hovorilo sa jej ustav. V roku 1708 nechal cár Peter Veľký písmo zjednodušiť podľa latinských vzorov na novú občiansku abecedu a nazval ju graždanka. Tá sa používa v podstate dodnes.
História zrodu a vývoja slovanského písma je dobre preskúmaná. Zato otázka, či Slovania mali svoje písmo pred Cyrilom, je dodnes zahalená hmlou.

Písmo je neoddeliteľnou súčasťou národnej kultúry, je výdobytkom národných dejín tak ako jazyk, hudba, folklór a architektúra.

Tak ako napríklad Gréci neprechádzajú a pravdepodobne nikdy neprejdú na latinku, pretože sú právom hrdí na svojich predkov, ktorí dali základ abecednému písmu. Keď si írsky národ konečne vydobyl od Angličanov nezávislosť a vytvoril republiku Éireann, neprevzal ako národné písmo štandartné písmená latinky, ale variant latinského písma z 8. storočia. Toto písmo používali totiž už v stredovekom Írsku, ktoré bolo mimochodom v tom čase oveľa vzdelanejšie ako Veľká Británia.

Vývoj národných písmen je veľmi zložitý. Väčšinou vychádza z rímskych vzorov. Národné písma nám dávajú svedectvá o vývoji jednotlivých národov a odrážajú kultúrne a mocenské prúdy Európy od 5. do 11. storočia. Písmo ranného stredoveku sa delí podľa svojho pôvodu do niekoľkých podskupín: stredoveké modifikácie rímskeho písma, písmo írsko-anglické, španielske, písmo pápežských a cisárskych listín a písmo franské.

V súčasnosti sa vytvárajú písma pre mnohé národy afrických krajín, ktoré získali nezávislosť. Niektorí africkí vedci navrhujú používať ako znaky národných abecied nie bežnú latinčinu, ale znaky, ktoré sa nachádzajú na skalách a tabuľkách v Angole, Kongu a v iných afrických krajinách. Tieto znaky sú sotva písmenami starých afrických abecied, no ich vonkajšiu formu možno využiť pre písma vytvárané pre mnohé národy Čierneho kontinentu, pretože mnohí Afričania pokladajú latinčinu za „ importovaný produkt“ a dedičstvo kolonializmu.

Bolo by veľmi jednoduché mať unifikované písmo, t.j., keby sa všetky abecedy na svete zakladali na latinskom základe alebo na nejakom inom písme. Lenže abeceda, to nie sú iba konvenčné znaky na zápis zvukov reči. S každou konkrétnou abecedou sú späté veľké diela národnej poézie a prózy. Znakmi abecied sú zapísané práce klasikov vedy a literatúry. Abeceda je výdobytkom a neoddeliteľnou súčasťou národnej kultúry.