ÚVOD
Písmo je pamäť ľudstva. Môžeme sa o tom presvedčiť sami. Čo urobíme, keď si budeme chcieť niečo zapamätať? Zaviažeme si uzol na vreckovke? Po čase sa však môže stať, že nám uzol síce pripomenie nejakú povinnosť, ale akú – to nám nepovie. Najlepším spôsobom, ako si niečo zapamätať, je poznamenať si to do zošitu alebo notesu. A ako inak než v písomnej podobe!
Prostriedky, ako zaznamenávať a predávať správy pomocou kresieb, znakov a obrazov existujú už desiatky tisíc rokov. K tým najstarším určite patria jaskynné maľby. Písmo ako také vzniklo až v dobe, keď ľudia vytvorili prvý ucelený súbor znakov a symbolov, ktorými si mohli navzájom predávať jasné a konkrétne informácie.
K dnešnému písmu vedie päťtisíc rokov dlhá cesta, na ktorej začiatku je snaha človeka zaznamenať myšlienky jaskynnou maľbou a zapamätať si ju pomocou jednoduchých znamení, napríklad zárezov na stene alebo pomocou šípok. Prvý vývojový stupeň smerujúci k písmu tvoril obrázok – piktogram – napríklad postava so zvieraťom. Aj keď sa obrázok graficky zjednodušoval, znázorňoval celú vetu. Nebol znakom pre slovo a tým menej pre hlásku. Druhým stupňom bol ideogram, v ktorom znak vyjadroval kratší alebo dlhší rad hlások. Napríklad nohy označovali končatiny ale aj chôdzu. K vyjadreniu myšlienky bola potrebná znalosť mnohých znakov. Napríklad pre predstavu storočia, sa mohlo zaznamenať spojenie znakov číslice 100 a vtáka, ktorý symbolizoval pohyb letu. Posledným a najdokonalejším stupňom vývoja boli fonogramy, ktoré zaznamenávali zvuky a hlásky.
Každá kultúra dospela k rôznemu stupňu vývoja písma. tento vývoj ovplyvňovala zemepisná poloha, spoločenské potreby, osobitosť jazyka, vplyv vlastných predchádzajúcich písomných sústav a písmo susedných národov. Na grafickú stránku písma i rýchlosť jeho šírenia pôsobili aj písacie materiály a nástroje.
Písmo jestvuje ako jav sám o sebe, ale jeho podstatu treba hľadať v interakcii s ostatnými zložkami ľudskej kultúry. Vznikalo a vzniklo u tých národov, ktoré dospeli na taký stupeň vývoja , že potreba písma bola u nich nevyhnutná. Je výsledkom rozvoja vyššieho stupňa kultúry, na druhej strane urýchlilo vývoj kultúry tým, že ľudské myšlienky a vynálezy sa mohli šíriť vo väčšom rozsahu, ako to bolo v spoločnosti, ktorá písmo nepoznala. Zaznamenaním myšlienky vzniká dokument, v umeleckej oblasti je to ústna slovesnosť, ktorá sa mení na literatúru. Začína sa historická éra ľudstva.
VZNIK PÍSMA
Začiatky vzniku písma je potrebné hľadať v povodí Eufratu, Tigrisu a Nílu, ale tiež Jang-ć-´tiang a Chuang-che, v oblastiach vyspelých kultúr. Prvé písomné sústavy sa vyvinuli nezávisle od seba. Vytvorili ich obyvatelia Babylonu, Egypta a Číny. Susedné národy od nich prijali písmo už hotové a v priebehu času si ho prispôsobili vlastným potrebám. Egyptské a babylonské písmo sa stalo základom vzdelanosti európskych národov.
Piktogramy
Približne pred sto rokmi našli v jaskyni Altamira v Španielsku obdivuhodne realistické vyobrazenia bizónov, diviakov a kamzíkov. Najstaršie kresby majú dvadsaťtisíc, podaktoré i tridsaťtisíc rokov. Zvieratá sú zobrazované s neuveriteľnou znalosťou ich anatómie a zvykov.
Už od začiatku existencie ľudskej spoločnosti pociťovali ľudia potrebu nielen zvukovej reči, ale aj piktografického jazyka. Tento pojem pochádza z latinského slova pictum = nakreslené a gréckeho slova grafo = nápis, písmo.
Skaly v Amerike, Austrálii, Európe, Ázie i Afrike sú pokryté tisíckami kresieb, ktorých tvorcami sú naši predkovia i ľudia nám bližších dôb vrátane nášho storočia. Dnes sa piktografický jazyk používa ako doplnok písma (grafiky, kresby, ilustrácie). V dobe kamennej nebol doplnkovým, ale základným prostriedkom záznamu informácií. Etnografi dodnes neobjavili kameň, ktorý by nebol používal piktografický jazyk. Dodnes ho používajú austrálske kmene, Bušmeni i niektoré iné etniká, ktoré si zachovali obyčaje a spôsob života ľudí z doby kamennej.
Babylonské písmo
Dnes na pôde bývalej Mezopotámie, v údolí riek Eufrat a Tigris, zaznieva arabské reč. Ak sa však vnoríme do temnej minulosti tejto krajiny, zistíme, že sa tu približne pred šesť tisícimi rokmi hovorilo po sumersky. A nielen hovorilo, ale vyskytli sa aj pokusy po sumersky písať. Zachovalo sa nám množstvo hlinených kníh a vypálených tabuliek pokrytých piktografiskckými znakmi.
V Leningrade v Ermitáži je uložená najstaršia zo zachovaných sumerských tabuliek. Je stará najmenej 5100 (možno aj 5500) rokov. A pretože práve Sumeri vykročili ako prví na svete na cestu vynájdenia písma, možno túto tabuľku nazvať právom prvým písomným dokumentom na zemi. Sumerské písmo ešte nie je ozajstným písmom, pretože nevyjadruje súvislú reč ako takú. K jeho vytvoreniu pristúpili Sumeri, oveľa neskoršie. Archeológovia našli veľký archív dokumentov v ruinách starého sumerského mesta Uruk a v Iraku, ktoré sú staré okolo päťtisíc rokov. Tieto znaky sú ideogramami, pripomínajúcimi, no nezaznamenávajúcimi jazyk v pravom slova zmysle. Sumeri začali zavádzať do svojho písma symboly, a nie obrázky. Napríklad namiesto mena bohyne nakreslili znak, ktorý bol jej symbolom. Namiesto názvu občiny nakreslili znak jej totemu, jej emblém. Sumeri našli aj inú cestu: jeden pojem vyjadrovali kresbou označujúcou iný, no blízky pojem. Napríklad prídavné meno čierny označovali pomocou znaku tma, alebo kresba nohy mala vyjadrovať aj slovesá chodiť, prinášať a pod. Až táto posledná cesta priviedla Sumerov k vytvorenie písma. Hoci ideogram mal niekoľko významov, z kontextu sa vždy dalo zistiť, o ktorý z nich ide. Sumeri prešli aj cez rébusové zápisy, ktoré vyjadrovali gramatické ukazovatele. Trvalo im približne tisíc rokov, kým prešli od ideografie cez rébusové záznamy k ozajstnému
Vývoj písma priniesol zjednodušovanie a schematizovanie piktografických znakov. Formu znakov ovplyvnil aj materiál na písanie a samotné písacie náčinie. Sumeri písali na hlinu. Najprv kreslili znaky zahrotenými paličkami, ale pretože hlina je materiál lepkavý a nakresliť na ňu rýchlo rovné a okrúhle čiary je ťažké, začali pisári používať iné náčinie – paličky s trojhranným ostrím. Týmto ostrím už nekreslili, ale vytláčali znaky. Preto sa pôvodné obrázkové znaky sumerského písma zmenili na znaky zo spojených klinov, ktoré sa ľahko vytláčali do hliny paličkou s trojhranným ostrím. „Hlinené knihy“ uchovávali v sudoch, truhliciach alebo v nádobách. Archeológom sa pošťastilo nájsť celé „knižnice“ tabuliek pokrytých klínovými znakmi. Najväčší poklad hlinených kníh našli pri vykopávkach Aššurbanipalovho paláca a hlavného sídla chetitských kráľov. Práve tu sa našiel text najstaršieho literárneho diela na svete Epos o Gilgamešovi.
Klínové písmo prevzali v 3. tisícročí pred n.l. Chetiti, národ neznámeho pôvodu. Písmo tohto národa sa podarilo rozlúštiť českému vedcovi Bedřichovi Hroznému (1879-192), z nápisov na hlinených tabuľkách z kráľovského paláca Boghazkőy (Turecko).
Klínové písmo používala prevažná väčšina národov Prednej Ázie. Vrcholu vývoja dosiahlo klínové písmo vo fonetickej podobe klínovej abecedy z nálezu v sýrskom Ras Šamra, starobylom Ugarite. Toto ugaritské klínové písmo vzniklo v 2. tisícročí pred n.l. v oblasti dnešnej Sýrie a Palestíny. Obsahovalo 30 znakov.
Klínové písmo malo priamy vplyv na vznik a vývoj mladších foriem písma v starom Egypte, keďže obe otrokárske veľmoci viedli čulý obchod a kultúrny styk.
Egyptské písmoEgyptské písmo vzniklo štyritisíc rokov pred n.l. Hieroglyfy (z gréčtiny: posvätné rytiny), sú najznámejším typom zobrazenia. Egyptské písmená zobrazujúce ľudí a bohov, zvieratá a rastliny, nebeské telesá i domáce potreby a mnoho iného boli odpradávna čímsi tajomným dostupným iba pre zasvätených. Nie nadarmo ich ešte na začiatku nášho letopočtu staroveký ľudia nazývali hieroglyfy, svätými znakmi. Počet hieroglyfov presahoval 700 a každý znak vyjadroval slovo, slabiku a spoluhlásku. Hláskových znakov bolo 24 a to len pre spoluhlásky. Samohlásky k spoluhláskam si čitatelia doplňovali sami, podľa zmyslu textu. Pre lepšiu čitateľnosť bol doplnený vysvetľujúcim znakom – determinantom. Hieroglyfy vznikali najprv ako obrázkové písmo, ktoré bolo postupne výtvarne zdokonaľované a zjednodušované. Hieroglyfy slúžili k monumentálnym nápisom na kameň, prípadne doňho tesaným nápisom. Používali sa najmä pri rytí nápisov do stien palácov, chrámov a hrobiek faraónov. Smer písania bolo možné určiť podľa pohľadu zobrazených postáv. Na začiatku boli znaky vyrývané zvisle, až okolo roku dvetisíc pred n.l. boli vyrývané vodorovne. Potreba rýchleho písania viedla k zjednodušeniu hieroglyfov v písmo hieratické (kňažské). Toto písmo malo asi 600 znakov a pisári ho stále zjednodušovali.
Súčastná egyptológia rozdeľuje egyptské hieroglyfy do určitých skupín, podľa zmyslu vyobrazenia, podľa toho, čo znak zobrazuje. Do prvej skupiny patria vyobrazenie mužských postáv, a ich činností. Je tu prievozník, aj nosič vody, aj kňaz, aj vojak, aj úradník, aj zajatec, aj faraón. Postavy stoja, sedia, idú, tancujú, veslujú, ležia, opierajú sa o palicu, sedia na tróne a pod. Druhá skupina, ženská, obsahuje znaky zobrazujúce prostú ženu, vznešenú dámu, ťarchavú ženu, ženu rodiacu i ženu dojčiacu dieťa. Ženských znakov je oveľa menej ako mužských. Veľmi zaujímavá je tretia skupina: tu sa grupujú vyobrazenia čudných tvorov – napoly ľudí, napoly zvierat. To sú egyptské božstvá. V štvrtej skupine sú znaky zobrazujúce časti ľudského tela: hlavu, ruku, nohu, oko, pery, nos a pod. V ďalších siedmich skupinách sú zastúpení početní predstavitelia živočíšneho sveta z údolia Nílu. Okrem nich sú tu aj znaky zobrazujúce rozličné časti tela týchto zvierat – hlavy, laby, rohy, krídla, plutvy, zobáky a i. Osobitnú skupinu tvoria rastliny, ktoré Egypťania pestovali. Symbolické i realistické obrazy slnka, mesiaca, vody, zeme, vetra sú zahrnuté v katalógu do novej skupiny. Niekoľko skupín tvoria znaky zobrazujúce stavby, lode, zariadenia domov a hrobiek, bohoslužobné predmety, koruny, železá, zbrane, koše, nádoby, písacie náčinie, hudobné nástroje. A napokon posledná, 26. skupina obsahuje znaky natoľko schematizované, že sa doteraz nepodarilo zistiť, čo konkrétne predstavujú. Zbežný prehľad znakov egyptskej hieroglyfiky dáva predstavu o dávnej civilizácii, ktorá vznikla v údolí Nílu, o forme spravovania štátu, o tom, čím sa zaoberali jeho obyvatelia, o ich náboženstve, o remeslách, zábavách, o faune a flóre krajiny. Rytiny hieroglyfov sa nám zachovali na kameňoch ale aj fragmentoch kníh a papyrusových zvitkov.
V 6. storočí prinieslo ďalšie zjednodušenie a to písmo démotické (ľudové), ktoré sa používalo v praktickom živote. Boli nájdené obchodné zmluvy, dlžné úpisy, nariadenia a vyhlášky. Kresba démotického písma bola podriadená materiálu, na ktorý sa písalo. Používanie písma zjednodušil vynález papyrusových zvitkov v rokoch 2200-1500 pred n.l., na ktoré sa písalo rozžuvaným rákosím a inkustom zo sadzí.
Obrázkový charakter egyptských hieroglyfov dlho miatol vedcov, ktorí sa pokúšali prečítať texty pyramíd. Až v roku 1822 rozlúštil hieroglyfy Francúz J.F. Champollion. Podarilo sa mu presvedčivo dokázať, že egyptské hieroglyfy vyjadrujú zvukovú reč, že sú ozajstným písmom, a nie obrázkovým textom alebo súborom symbolov a emblémov týkajúcich sa výlučne astronómie, kalendára a poľnohospodárskych prác. Egyptským písmom nastal prechod od písma obrázkového, slovného, k písmu hláskovému.
Záhadné písmoV roku 1770 Veľkonočný ostrov po druhý raz objavil španielsky kapitán Gonzales. Keď Gonzales požiadal vodcov tamojších kmeňov, aby podpísali deklaráciu o pripojení znovuobjaveného územia k Španielsku, na jeho prekvapenie neurobili krížik, ale na papier pritláčali prst a zanechali na ňom čudné obrázkové znaky. Na tomto vzdialenom kúsku pevniny v Tichom oceáne mali vlastné písmo. Obyvatelia Veľkonočného ostrova, ktorí prestúpili na kresťanskú vieru, začali ničiť, alebo schovávať všetko pohanské. Nikde sa už v Tichomorí nepodarilo nájsť stopy písma – ani originálneho, ani podobného na písmo z Veľkonočného ostrova, ktoré miestny obyvatelia nazývali kohau rongo rongo, t. j. hovoriace drevo. Texty kohau rongo rongo vyryté do dreva žraločím zubom sa zachovali do dnešných čias iba šťastnou náhodou. Bez nej by sme sa nikdy nedozvedeli, že na Veľkonočnom ostrove existovalo písmo. Prvým misionárom na Veľkonočnom ostrove nájdené písmená pripomínali egyptské hieroglyfy. V egyptských znakoch je zachytená africká fauna a flóra, spôsob života, náboženské zvyky, zbrane, pracovné náradie obyvateľov krajiny pyramíd. Ale znaky kohau rongo rongo zobrazujú skromný každodenný život, pracovné nástroje ľudí žijúcich v dobe kamennej. História dešifrovania písmen Veľkonočného ostrova pripomína dobrodružný román. Zúčastňujú sa na ňom misionári, ostrieľaní znalci hieroglyfov i počítače. Jeho písmená však čakajú na rozlúštenie
Čínske písmoČínske písmo vzniklo asi dvetisíc rokov pred naším letopočtom. Podľa povesti ho vytvoril v 27. storočí pred n.l. cisársky radca Cchang Ťie.
V roku 1899 pri vykopávkach na severe čínskej provincie Honan urobili úžasný objav: v tvrdých vrstvách prachu našli tisícky úlomkov zvieracích lopatiek a korytnačích pancierov, na ktorých boli zreteľne vidieť obrázkové znaky – hieroglyfy. Niektoré sa podobali na najstaršie dovtedy známe čínske písmená. No väčšina znakov nemala paralelu medzi známymi hieroglyfmi. Išlo o jednu z najrannejších foriem čínskeho písma. Potom sa ukázalo, že na mnohých kostiach, ktoré sa predávali v čínskych lekárňach ako liek nazývaný lung-gu (dračie kosti), sú tiež vyryté starobylé znaky. Písomné pamiatky sa pokladali za liek. Prevažná väčšina z nich priamo súvisela s veštbami. V starej Číne – tak ako v mnohých krajinách starovekého sveta – sa ľudia pred každou významnou udalosťou, či to bol lov, ženba, alebo niečo podobné, obracali na veštcov. Veštec vyryl nápis na zvieraciu lopatku alebo na korytnačí pancier. Nápis obsahoval otázku, na ktorú sa niekto chcel dozvedieť odpoveď. Potom sa opačná strana kosti alebo panciera opaľovala rozžeravenou bronzovou paličkou. Vznikli pukliny, ktorých spleť sa vykladala ako určitý hieroglyf. Veštec čítal znak, ktorý sa takto zrodil a ktorý odpovedal na položenú otázku. Potom sa kosť, alebo pancier zahrabali do zvláštnej posvätnej jamy.
Toto písmo malo taktiež pôvod v obrázkoch, používanými ale abstraktnejšie. Znak zachycoval symbol pre jednoslabičné slovo a symbol pre výslovnosť. Znaky, ktorých počet presahoval desaťtisíc sa písali zvisle do stĺpcov. Európsky bádatelia nazývajú toto písmo „jinským“, pretože texty pochádzajú z 2. Tisícročia pred n.l. – teda z epochy, keď v Číne vládla dynastia Jin.
Veľkou zmenu spôsobil v prvom storočí p.n.l. Cchaj Lun vynálezom papieru.
Čínske písmo má viac ako päťdesiattisíc znakov, ale pre bežnú potrebu si človek vystačí s troma tisícami znakov. Písmo sa maľuje štetcom, alebo tlači kolmo dolu. Na vývoj európskeho písma nemala vyspelá východná kultúra priamy vplyv.
Fenické písmoV druhom tisícročí pred našim letopočtom žili na území dnešnej Sýrie Feničania, ktorý vytvorili spoluhláskovú, tzv. severosemitskú abecedu s dvadsiatimidvomi písmenami.
Za najstarší fenický nápis sa pokladá epitaf na sarkofágu kráľa Achirama, objavený roku 1923 v meste Byblos. Archeológovia datujú kráľovskú hrobku do 13. storočia pred n.l. podľa všetkého bol však nápis urobený neskoršie – v 12., 11., alebo v 10. storočí pred n.l., pretože všetky ostatné fenické texty sa nesporne týkajú tohto obdobia. Fenické písmo sa teda sformovalo približne okolo roku 1000 pred našim letopočtom.
Priamy vplyv egyptského písma na fenické nie je preukázateľný ani v grafickej forme. Z fenického písma vzniklo 80 percent známych abecedných sústav. Fenické písmo sa písalo sprava doľava.
Západosemitskí Feničania boli zdatnými obchodníkmi a moreplavcami. Prenikli do všetkých morí medzi Afrikou, Áziou a Európou. Ich texty sa našli v celej oblasti stredozemného mora – v Grécku i na Cypre, v Malej Ázii i Španielsku, v Marseille i v Kartágu. Tu na jeho základe vzniklo punské písmo, priamy potomok fenického. Po páde Kartága a zániku podnikavých potomkov Feničanov zaniká aj fenické písmo. Posledné punské písomné pamiatky pochádzajú z 3. storočia n.l.
Aj na ostrove Cyprus v Egejskom mori boli vo vykopávkach nájdené fenické nápisy. Fenické písmo sa prestalo používať päť storočí predtým. No ďalšie „deti“ fenického písma prežili po storočia a tisícročia.
Grécke písmo
Pôvod národov a miest je často zahalený povesťami. Podobne je tomu aj s povesťou o vzniku gréckeho písma. Podľa povesti naučil Grékov písať fenický moreplavec Kadmos, ktorý sa usadil na ostrove Théra.
Do dnešných čias sa zachoval astronomický počet nápisov v gréckej abecede: zoznamy občanov i veršované epitafy, zbierky zákonov i záznamy historických udalostí. Našli sa na minciach i na vázach, na kamenných doskách i pergamenoch, na stenách chrámov i črepinách. Našli sa na pobreží Čierneho mora v Taliansku, v Malej Ázii i v severnej Afrike, na Ukrajine i na Sicílii, slovom všade kam sa dostali starogrécki kupci a kolonisti. Tisíce gréckych rukopisov, ktoré sa zachovali, obsahujú diela Platóna a Aristotela, Euklida i Archimeda. Najstaršie texty pochádzajú z 9. – 8. storočia pred n.l. Najmladšie sú tie, ktoré vznikajú teraz, pretože po všetky tie stáročia sa grécka abeceda takmer nezmenila.
Už v 5. storočí pred n.l. sa miestne grécke abecedy začali navzájom zbližovať a od polovice 4. storočia pred n.l. sa začína všeobecne používať „klasická“ abeceda, pozostávajúca z dvadsiatich štyroch písmen. Abecedy blízke gréckej existovali v 1. tisícročí pred n.l. na území dnešného Turecka. Písali však nimi národy hovoriace jazykmi, ktoré vznikli z chetitského jazyka.
Grécke písmo má teda fenický základ. Šírilo sa cez obchodníkov asi vo 8. storočí pred n.l. Semitská spoluhlásková abeceda gréčtine nevyhovovala. Niektoré znaky preto pretvorili na samohlásky a iné, ktoré boli pre gréčtinu nepotrebné, vypustili. Tomuto písmu sa hovorilo grécke archaické písmo.
Pretože v tej dobe nemali jednotný jazyk vzniklo niekoľko variant písma pre rôzne nárečia. Existovali dve centrá: východogrécke, ktoré ovplyvnilo typ abecedy iónskej a atickej, a centrum západogréckej kultúry, kde vznikla varianta dórska. Klasická grécka abeceda sa vyvinula s iónskeho typu presne v roku 403 pred n.l. Východné písmo ovplyvnilo vznik slovanského písma.
Gréci tesali písmo, do kameňa, tomu hovorili monumentálne, ďalej písali na papyrus a pergamen štetcom alebo písacou tyčinkou. Zo 7. storočia pred n.l. sa dochovali nápisy písané tzv. bustrofedonom: riadky sa písali striedavo sprava doľava a naopak. V 5. storočí pred n.l. prebehla reforma tohto smeru na písanie zľava doprava.
LatinčinaV dobe rozkvetu gréckej kultúry, asi 300 rokov pred naším letopočtom, sa písmo dostalo prostredníctvom gréckych kolonistov na Sicíliu a Apeninský polostrov, kde sa s ním zoznámili Etruskovia a Italikovia. Začal sa bohatý vývoj latinčiny.
“Otázka pôvodu Etruskov a ich tajomného jazyka sa niekedy považuje za záhadu číslo jedna dnešnej historickej vedy.“ (Kondratov, 1981, str. 206) Etruské slová cisterna, persóna, ceremónia a mnoho ďalších sa stali súčasťou jazykov väčšiny národov na svete. Pokusy mnohých vedcov zistiť príbuznosť jazyka Etruskov s hociktorým zo známych jazykov na svete, ktoré sa začali za renesancie a neustali dodnes, však boli márne. Etruský jazyk porovnávali so starogréckym a starožidovským, s latinským, aj s gruzínskym, s albánskym i s jazykom obyvateľov južnej Indie, s jazykom červenokožích Indiánov i s jazykom Baskov na Pyrenejskom polostrove i jazykom Chetitov v Malej Ázii, so slovanskými i germánskymi jazykmi, s vymretými jazykmi z oblasti stredozemného mora, ale predsa zostáva jazykom bez rodokmeňa. Aj keď sa nepodarilo nájsť príbuzných etruského jazyka, rodokmeň písma Etruskov je známy. Pochádza z klasickej gréckej abecedy, ktorá sa prostredníctvom Etruskov preniesla a ďalej rozvíjala v Rímskej ríši.
Z etruskej abecedy sa vyvinulo niekoľko abecied používaných starovekými obyvateľmi Talianska. No všetky tieto písma stihol rovnaký osud ich matky, etruskej abecedy – takisto sa prestali používať začiatkom nášho letopočtu. Iba jedna dcéra etruskej abecedy zostala živá – latinská abeceda. Je to preto, že Rimania si podrobili celé Taliansko a spolu s jazykom priniesli pokoreným národom aj svoje písmo.
Najstaršie nápisy písané latinčinou pochádzajú zo 6., možno zo 7. storočia pred n.l. No aj oveľa mladšie texty zo 6. a 5. storočia pred n.l. možno zrátať na prstoch jednej ruky. Zato latinských nápisov z 1. storočia pred n.l. a neskoršieho obdobia poznajú vedci obrovské množstvo, pričom sa našli nielen v Taliansku, ale vo všetkých končinách, kam až siahala moc Rímskej ríše. Rimania trochu pozmenili vonkajšiu formu etruských písmen a zredukovali ich počet.
Tak vzniklo latinské písmo, ktoré bolo tvorené 24 písmenami, ktoré sa písali a čítali zľava doprava. Rimania tesali písmená do kameňa. Písané texty sa dochovali na papyrusoch a pergamenoch, ale aj na stenách v Pompejach. V 3. storočí pred n.l. vyústil vývoj rovnako vysokých a silných písmen nerozlišujúcich veľké a malé písmo v rímsku kapitálu. Táto Kapitála bola slávnostným písmom. Starí Rimania používali písmená abecedy aj pre čísla C=100, L=50, D=500, M=1000, X=10, V=5, I=1. Ďalším typom, ktorý sa používal boli kvadráty a v 1. storočí pred n.l. rustikály (štíhly tvar). Tvary týchto rímskych kapitálok sa nezmenil dodnes, iba boli doplnené o niektoré ďalšie písmená.
V stredoveku sa v celej západnej Európe kvôli snaha o rýchlejšie písanie rozšírilo kurzívové latinské písmo (currere = , z lat.), ktoré je nápadné šikmým sklonom.
Snaha o ľahšiu čitateľnosť a plynulejšie písanie viedla k vzniku okrúhleho, zjednodušeného písma nazvaného latinská unciála, ktorá navyše nerozlišovala veľké a malé písmená.
Sťahovanie národov a rozklad ríše sa odrazila v národných osobitých štýloch. Latinské písomníctvo nezaniklo pádom Rímskej ríše v roku 476 n.l. a to vďaka katolíckej cirkvi, ktorá z latinčiny vytvorila liturgický jazyk.
Latinské písmo sa začalo prispôsobovať jazykom, čo vznikli nielen na základe latinčiny, ktorú rímski legionári rozniesli do všetkých končín Európy, od Portugalska po Rumunsko – týmito potomkami sú španielsky, francúzsky, portugalský, provensálsky, rumunský a taliansky jazyk – ale aj jazykom značne odlišným od latinčiny.
Slovanské písmoRoku 863 dvaja bratia Cyril a Metod prišli do krajiny Slovanov, aby tu hlásali kresťanstvo v jazyku miestneho obyvateľstva. O ich príchod požiadal knieža Rastislav byzantského cisára Michala III. z politických dôvodov, pretože našim národom hrozila od franských kráľov germanizácia. Cyril (Konštantín), ktorý bol rovnako nadaným osvietencom ako diplomatom, rečníkom, vedcom a lingvistom, sa rozhodol vytvoriť abecedu, ktorá by umožnila zapisovať slovanské jazyky v celej ich pestrosti. Pred ním sa robili pokusy zapisovať slovanské jazyky gréckymi alebo latinskými písmenami, takéto zápisy však boli neusporiadané, pretože zvuková skladba slovanských jazykov sa priveľmi odlišovala od gréčtiny i latinčiny. Základom abecedy boli grécke písmená, ku ktorým Konštantín pridal devätnásť nových litier.
Použil teda bežné malé grécke písmo, doplnil ho niekoľkými znakmi hebrejsko-samuritskými a do staroslovanského jazyka, ktorý bol podobný staročeštine preložil z gréčtiny časť biblie a náboženskej knihy. Hlaholika mala dve formy: okrúhlu a hranatú. Bolo to písmo veľmi zložité, malo 43 znakov a jeho čitateľnosť bola obtiažna. Hlaholika sa na Slovensku a v Čechách udržala asi po 11. storočie. Najprv paralelne s latinčinou, neskôr sa od jej používania upustilo.
V starom Veľkom Bulharsku, kam po odchode z Čiech Metod prišiel, sa vedľa hlaholiky rozšírila praktickejšia cyrilika. Svoj názov dostalo toto písmo na počesť Cyrila, ktorý bol prehlásený za svätého. Odtiaľ sa cyrilika šírila do Srbska, na Ukrajinu a do Ruska.
Ruská azbuka vychádza z cyriliky, ktorá sa na Ukrajine a v Rusku vyvíjala samostatne. Slúžila hlavne k písaniu náboženských kníh a textov. Hovorilo sa jej ustav. V roku 1708 nechal cár Peter Veľký písmo zjednodušiť podľa latinských vzorov na novú občiansku abecedu a nazval ju graždanka. Tá sa používa v podstate dodnes.
História zrodu a vývoja slovanského písma je dobre preskúmaná. Zato otázka, či Slovania mali svoje písmo pred Cyrilom, je dodnes zahalená hmlou.
Písmo je neoddeliteľnou súčasťou národnej kultúry, je výdobytkom národných dejín tak ako jazyk, hudba, folklór a architektúra.
Tak ako napríklad Gréci neprechádzajú a pravdepodobne nikdy neprejdú na latinku, pretože sú právom hrdí na svojich predkov, ktorí dali základ abecednému písmu. Keď si írsky národ konečne vydobyl od Angličanov nezávislosť a vytvoril republiku Éireann, neprevzal ako národné písmo štandartné písmená latinky, ale variant latinského písma z 8. storočia. Toto písmo používali totiž už v stredovekom Írsku, ktoré bolo mimochodom v tom čase oveľa vzdelanejšie ako Veľká Británia.
Vývoj národných písmen je veľmi zložitý. Väčšinou vychádza z rímskych vzorov. Národné písma nám dávajú svedectvá o vývoji jednotlivých národov a odrážajú kultúrne a mocenské prúdy Európy od 5. do 11. storočia. Písmo ranného stredoveku sa delí podľa svojho pôvodu do niekoľkých podskupín: stredoveké modifikácie rímskeho písma, písmo írsko-anglické, španielske, písmo pápežských a cisárskych listín a písmo franské.
V súčasnosti sa vytvárajú písma pre mnohé národy afrických krajín, ktoré získali nezávislosť. Niektorí africkí vedci navrhujú používať ako znaky národných abecied nie bežnú latinčinu, ale znaky, ktoré sa nachádzajú na skalách a tabuľkách v Angole, Kongu a v iných afrických krajinách. Tieto znaky sú sotva písmenami starých afrických abecied, no ich vonkajšiu formu možno využiť pre písma vytvárané pre mnohé národy Čierneho kontinentu, pretože mnohí Afričania pokladajú latinčinu za „ importovaný produkt“ a dedičstvo kolonializmu.
Bolo by veľmi jednoduché mať unifikované písmo, t.j., keby sa všetky abecedy na svete zakladali na latinskom základe alebo na nejakom inom písme. Lenže abeceda, to nie sú iba konvenčné znaky na zápis zvukov reči. S každou konkrétnou abecedou sú späté veľké diela národnej poézie a prózy. Znakmi abecied sú zapísané práce klasikov vedy a literatúry. Abeceda je výdobytkom a neoddeliteľnou súčasťou národnej kultúry.
KALIGRAFIAKaligrafia znamená krásny rukopis, nádherné písmo. Takýmito slovami často charakterizujeme staré i súčastné písma. Cifrovanému ornamentu gotických chrámov zodpovedajú lomené línie stredovekého gotického písma. Byzantskej nádhere chrámov a kňazských odevov zodpovedá rukopisná spleť stredovekých gréckych a ruských písmen. Strohej monumentálnej egyptskej architektúre zodpovedá celkový štýl egyptskej hieroglyfiky.
Arabská kaligrafia je v podstate jedným z druhov stredového arabského umenia, tak úzko sa tu prelína umenie písma s umením ornamentu. Podľa názoru odborníkov je arabská kaligrafia takým svojráznym druhom umenia, ktoré neovplyvnila ani jedna krajina, ani jeden cudzokrajný štýl. Korán zakazuje umelcovi zobrazovať živé bytosti (lebo ak ho zobrazí, musí im dať dušu, a to vie len Alah). Preto jedinými oblasťami, kde umelec mohol popustiť uzdu fantázii, boli ornament a kaligrafia. A tak sa pod rukou šikovného arabského pisára obyčajné písma menili na rozprávkovú ligatúru, hodnú Tisíc a jednej noci. Arabský kaligrafi vytvorili vyše sto druhov písma takých rôznorodých a prispôsobivých, že sa arabské písmo stalo neodmysliteľným prvkom každého ornamentu. Arabské písmená pod rokov kaligrafa nadobúdajú okrúhlu, štvorcovú, šešťuholníkovú formu, formu plodov, kvetov, vtákov. Samotné nápisy nadobúdajú figurálnu formu v podobe slávika, ruže a pod. A pritom vždy možno zistiť rukopis majstra, spoznať, ktorý kaligraf (pisár či umelec zároveň) napísal ten – ktorý text. Arabi nazývali krasopis darom božím. Spolu s kaligrafiou národov Ďalekého východu – Japoncov, Kórejcov, Číňanov, mala veľký vplyv na západoeurópske maliarstvo. Vplývala aj na básnikov 20. storočia. Napríklad na básne veľkého francúzskeho básnika Apollinaira, ktorý nazval jednu zo svojich zbierok básni Kaligramy.
Táto veľmi zaujímavá oblasť výskumu na styku poetiky a gramatológie ešte len čaká na svojich bádateľov. Takisto aj iné otázky estetiky písma. Prečo však pokladáme jedno písmo za pekné a druhé nie? Gramatológia bude môcť na túto otázku odpovedať až vtedy, keď bude kráčať ruka v ruke nielen s estetikou, ale aj s náukou o ľudskom vnímaní – s psychológiou.
NAJSTARŠÍ DOKUMENT NA ZEMI
Dnes na pôde Mezopotámie, v údolí riek Tigris a Eufrat, za-znieva arabská řeč. Před dvoma tisícmi rokov tu hovořili po faramejsky. Před ďalšími dvoma tisícročiami (t. j. dvetisíc rokov před n. 1. a štyritisíc rokov před súčasnou dobou) převládala v Mczopotámii akkadská reč.A ak sa vnoříme do temnej minulosti ešte dalších dvetisíc rokov dozadu, zistíme, že před přibližné šesťtisíc rokmi sa tu hovořilo po sumersky_jA nielen hovořilo, ale vyskytli sa aj pokusy po sumersky písať. Zachovalo sa vel'ké množstvo „hliněných knih", vypálených tabuliek, pokrytých pikto-grafíckými znakmi. Podl'a nich sa vedcom podařilo oživit' ťažkú, zložitú a dlhú cestu, ktorou museli prejsť Sumeři, pokým sa na¬učili písať „ozajstným písmom", t. j. vyjadřovat' hovořenu řeč pomocou grafických znakov.
V Leningrade v Ermitáži je pod inventárnym číslom 15 000 uložená najstaršia zo zachovaných sumerských tabuliek. Je stará najmenej 5100 (možno dokonca 5500) rokoy^ A pretože právě Sumeři vykročili ako prví na světe na cestu vynájdenia písma, možno tuto tabul'ku právom nazvat' prvým písomným doku-mentom na zemi.
Prirodzene, vek „obrázkových textov", ktoré sa našli v pa¬leolitických jaskyniach, sa nemeria na tisícročia, ale na desiatky tisícročí. Tie však neboli písmom, ba ani protopísmom, číže zárodkami písma, ale patria do oblasti výtvarného umenia. To isté možno povedať o skvělých tassilských freskách na Sahaře a mnohých iných pamiatkach z mladšej doby kamennej. Na tabufke uloženej v leningradskej Ermitáži sú nakreslené dokopy iba štyri znaky: tiara, znak symbolizujúci ženu, ruka a ohrada. I keď májů obrázkový, piktografický ráz, predsa nie sú pikto-gramom, ani „obrázkovým textom", ale zápisom. Všetky znaky na tabul'ke májů samostatný význam, symbolizujú určitý kónkrétny pojem (alcbo skupinu blízkých pojmov: tiara móže zna¬menat' aj pojem panovník, alebo panovnická, alebo moc). V pikto¬grame jednotlivé znaky tvoria jediný kompaktný komplex, alebo je „událost"' rozčleněná na jednotlivé situácie. Kto nepozná „predchádzajúce" obrazy, nemóže pochopit' „nasledujúce" (v tom¬to zmysle by ideálom pře piktograíiu bolo filmovanie, ozajstný „příběh bez slov" —jednoducho „premietnutie události".) Znaky na tabul'ke z Ermitáže sú typickými ideogramami, znakmi určitých pojmov alebo věcí.
A predsa to ešte nie je ozajstné písmo, vyjadrujúce súvislú řeč ako takú. K jeho vytvoreniu pristúpili Sumeři ovefa neskoršie. Archeológovia našli vel'ký archív dokumentov v ruinách starého sumerského města Uruk (biblický Érech, dnes Várka) a v Iráku, ktoré sú staré okolo páťtisíc rokov. Analýza znakov na tabufkách ukazuje, že tieto znaky ešte nie sú logogramami (t. j. znakmi vyja-drujúcimi konkrétné slovo konkrétného jazyka), sú iba ideo¬gramami. pripomínajúcimi. no nezaznamenávajúcimi jazyk v pra-vom zmysle tohto slova.
