Macedónskeho kráľa Filipa II., Ktorý rozšíril macedónsku moc do stredného Grécka, zavraždili na jeseň v roku 336 pred n. l. v domácom konflikte a kvôli sexuálnej žiarlivosti. Za kráľa vyhlásili jeho syna Alexandra, ktorý upevnil svoje postavenie vojenskou expanziou a zavraždením protivníkov.

Mladosť a zabezpečenie Grécka

Alexander III. Macedónsky bol synom Filipa a Olympiady a v otázke nástupníctva bol Filipovým favoritom. Vzdelával ho Aristoteles a už v mladosti sa prejavil ako vyspelý vojenský talent. Po Filipovom zavraždení aténsky snem odhlasoval privilégium zlatej koruny pre Filipovho vraha a začal vyjednávať s jedným z bývalých Filipových vojvodcov, Attalom, s cieľom zvrhnúť Alexandra. Alexandrovou prvou úlohou na medzinárodnom fronte bolo zabezpečiť uznanie svojho nástupcu na trón v celom Grécku. Tiahol na juh proti Tesálčanom, ktorí čoskoro kapitulovali a vyhlásili Alexandra za svojho vodcu (tagos), tak ako pred tým Filipa. Za vodcu ho vyhlásil aj Korintský spolok, zväz gréckych štátov, ktorý založil Filip kvôli vojne proti Peržanom. V roku 335 pred n. l. sa Tébania vzbúrili proti macedónskemu vedeniu, ale Alexander ich potlačil, zničil mesto a zotročil obyvateľstvo. Keď si Alexander získal v Grécku nadvládu, obrátil svoju pozornosť na vojnu proti Perzii.

Alexandrova výprava do Perzie

Predstava panhelénskej výpravy proti Perzii nebola úplne nová Vo 4. storočí pred n. l. aténsky rečník Isokrates nabádal Grékov, aby vyhlásili Filipa Macedónskeho za vodcu vojenskej výpravy proti Perzii. Filip takúto výpravu pripravoval, pretože v dobytí Malej Ázie videl potenciálny zdroj bohatstva; keď v roku 336 pred n. l. zomrel, jeho vojsko s 10 000 mužmi už prekročilo Dardanely. O dva roky neskôr Alexander viedol svoje jednotky tým istým smerom. Jeho vojsko tvorilo vyše 30 000 pešiakov a 5 500 jazdcov a bola to zrejme najväčšia výprava, aká vôbec vyšla z Grécka. Keď Alexander pristál v meste Elaios, vykonal obetu na Protesilaovom hrobe – bol to prvý z gréckych hrdinov trójskej vojny, ktorý položil nohu na maloázijskú pôdu. Touto obetou Alexander proklamoval svoju ambíciu pomstiť neúspech Grékov v Malej Ázii. Alexander sa prvýkrát stretol s Peržanmi v roku 334 pred n. l. v riadnej bitke na rieke Granikos s severozápadnej Malej Ázii. Po porážke perzského jazdectva macedónski jazdci obkolesili perzských pešiakov a žoldnierov. Alexander sa počas pochodu cez Malú Áziu správal ku gréckym a negréckym mestám rovnako: mestá si udržali nezávislosť, ak zostali Alexandrovi verné. Zdvôrazňovaním panhelénskych aspektov sa Alexander pokúsil zabezpečiť si jednomyseľnú grécku podporu pre túto výpravu.

Alexander na východe

Alexandrova výprava po bitke na Graniku pokračovala smerom na juh do vnútrozemia, do Frýgie, Pamfýlie a Lýcie. Keď si v roku 333 pred n. l. vybudoval v Cilícii svoj hlavný stan, prilákal perzskú armádu k Issu, mestu ležiacemu severne od pobrežnej roviny na ceste do Sýrie. Alexander zvrátil počiatočný neúspech tým, že využil úzku rovinu, kde jazdectvo zaútočilo na Peržanov sprava a vyvolalo paniku v perzských líniách. Po víťazstve pri Isse sa mestá východného Stredomoria Sidón a Byblos vzdali. Starobylý fenický prístav Tyros v Levante odmietol kapitulovať a Alexander ho dobyl po dlhom obliehaní. Egypt sa vzdal bez boja v rokoch 333 – 332 pred n. l. a potom sa Alexandrove vojsko obrátilo na východ. Pochodovalo do Mezopotámie a v roku 330 pred n. l. dobylo Babylon a Persepolis, rezidenciu perzských kráľov v Perzii. Mesto zničil požiar, ktorý sa vraj začal na veľkej bitke. Ale perzský odpor sa ešte neskončil: baktrijský satrapa Bessos zavraždil Dareia III., vyhlásil sa za kráľa a vyvolal vzburu proti Macedónčanom. Alexander vymenoval vlastných satrapov, aby zažehnal túto hrozbu. Potom obrátil svoju pozornosť na pochod cez Áziu, v roku 327 pred n. l. prešiel pohorím Hindúkuš, o rok dosiahol Pandžáb a v lete 325 pred n. l. obetoval bohom pri ústí rieky Indus. Keď ho vzbura vojska prinútila k návratu, vydal sa Alexander v auguste 325 pred n. l. na cestu z Indie do Perzie. Po návrate začal robiť čistky medzi vojvodcami, aby si tak vybil hnev, že musel ukončiť výpravu do Indie. Napriek chradnúcemu zdraviu naplánoval výpravu proti Arabom, ktorí ho odmietli uznať za boha. Jeho nádeje sa zmarili, keď ochorel na oslave, ktorú 10. júna 323 pred n. l. usporiadal jeden z jeho vojvodcov. Alexandrov organizmus, vyčerpaný ustavičným bojovaním, nedokázal odolať malárii.

Alexandrova malária

Macedónsko bolo za Alexandra absolútnou monarchiou. Hoci kráľ bol tradičnou hlavou macedónskeho štátu, Alexander svoje postavenie ešte posilnil. Napríklad pridal k odevu kráľa tuniku, diadém a opasok. Spojením macedónskych a perzských prvkov kráľovskej vlády dosiahol, že jeho moc akceptoval Východ i západ, a vytvoril trend pre panovníkov helenistického obdobia. Rozšírením svojich víťazstiev nad indickými kmeňmi a založením značného počtu miest v Ázii sa Alexander stal kultom. Uctievanie Alexandra trvalo dlho a čiastočne sa o to zaslúžili povesti známe ako „román o Alexandrovi“. Pravdepodobne pochádzali z gréckeho zdroja a existovali vo viacerých literatúrach, od hebrejskej po uhorskú. Dlhovekosť týchto legiend je dôkazom úspechu Alexandrovej sebamytologizácie.