Gilgameš, hrdina prastarej babylonskej legendy, po prvý raz vo svetovej literatúre stelesňuje túžbu po nesmrteľnosti. Mal aj tento neobyčajný človek nejaký historický
vzor ako iné slávne legendárne postavy?

Ľudstvo od nepamäti snívalo o hrdinoch, ktorým by sa podarilo odhaliť záhady záhrobia a vypátrať tajomstvo večného života. Gilgameš bol prvým z nich – prvým, kto sa o to pokúsil.

Epos o Gilgamešovi je podstatne starší ako Homérova Iliada alebo Mahábhárata, staroindický epos. Je to nepochybne najstarší epický text na svete. Dnes už s istotou vieme, že jeho prvú verziu napísali Sumeri v 2. tisícročí pred Kristom. Početné fragmenty Eposu o Gilgamešovi, ktorý vznikal postupne vo viacerých verziách, sa našli na rôznych miestach Blízkeho východu. Úplný text objavili v Nivive, kde sa nachádzala slávna knižnica asýrskeho kráľa Aššurbanipala. Táto verzia legendy pochádza zo 7. storočia pred Kristom a bola napísaná na dvanástich hlinených tabuľkách, z ktorých sa však tri stratili. Nájdeme v nej aj správu o veľkej potope, babylonský variant biblickej potopy.

Poloboh, poločlovek

Hrdina eposu však nie je iba legendárnou postavou. Obor Gilgameš, ktorého hrdinské skutky sú zachytené na mnohých reliéfoch v sumerských chrámoch, pravdepodobne skutočne žil okolo roku 2700 pred Kristom. Bol kráľom Uruku, mesta v južnej Mezopotámie. Skutočnosť, že bol významným panovníkom, vraj možno vyvodiť z toho, že dal v Uruku postaviť mohutné hradby a významné svätyne, ktoré môžeme obdivovať dodnes. Ešte stále sa však nevie, či sa Gilgameš stal nesmrteľným iba vďaka týmto monumentálnym stavbám, alebo či sa preslávil aj inými veľkými činmi a dielami. Vieme iba to, že sa veľmi skoro objavil v mezopotámskej literatúre ako nadprirodzená bytosť, syn bohyne Ninsum. Napriek svojej božskej podstate sa musel vyrovnať so svojou smrteľnosťou a pre jeho pôvod a slabosti ho zobrazovali skôr ako človeka, než ako boha.

Priateľstvo a smrť

Gilgameš vystupuje v epose ako hrdina, ale zároveň aj ako tyranský panovník. Jeho poddaný veľmi trpia počas vojnových výprav. Ľud sa obráti o pomoc k bohom. Bohovia stvoria Gilgamešovi rovnocenného protivníka, divocha Enkidua, napoly človeka , napoly zviera. V súboji mu Gilgameš takmer podľahne, ale keď v Enkiduovi spozná muža, ktorý sa mu ako jediný môže vyrovnať, stanú sa nerozlučnými priateľmi. Vďaka priateľstvu sa im podarí vykonať nadľudské, hrdinské činy: Spoločne zabijú obra Chumbabu, strážcu libanonského cédrového hája, a nebeského býka, ktorý mal Gilgameša zabiť na príkaz bohyne Ištar, keď pohrdol jej láskou. Na to sa bohovia nahnevajú a rozhodnú sa, že oboch priateľov potrestajú tým, že Enkidu zomrie. Pri pohľade na mŕtveho priateľa sa otrasený Gilgameš vydáva hľadať večný život. Cesta ho zavedie do krajiny za vodou smrti, k Utanapištimovi, nestarnúcemu mudrcovi, ktorý prežil veľkú potopu a bohovia mu darovali nesmrteľnosť.

Utanapištim poradí Gilgamešovi, aby sa na nesmrteľnosť pripravil tak, že vydrží sedem dní a sedem nocí bez spánku. V tejto skúške však hrdina neobstojí. Zo súcitu mu Utanapištim predsa len ukáže bylinu večného života, ktoré sa volá „Mladým stáva sa starec“. Rastlinu mu však ukradne had a Gilgameš zostane smrteľníkom. Napriek tomu žije veľmi dlho a vládne svojmu ľudu 126 rokov.