Portugalci a Španieli podnikli v 15. a 16. storočí úspešné objavné plavby. Najprv obidva národy medzi sebou súťažili, ale potom sa dohodli na rozdelení získaných území, čo vzbudilo závisť ostatných Európanov. Ako sa týmto dvom národom Pyrenejského polostrova podarilo uchrániť pred konkurenciou?

Po oslobodení sa spod nadvlády Maurov v 13. storočí prejavovalo Portugalsko obrovskú potrebu expanzie. Európsky obchod z Orientom bol vtedy ohrozený, lebo východnú polovicu Stredozemného mora obsadili Turci. Bolo čoraz ťažšie získavať cukor, koreniny a suroviny na výrobu látok. Vzrástla aj potreba zlata, preto králi zo všetkých síl podporovali hľadanie morských ciest do Guiney a čoskoro aj do Indie. Portugalci mali ako prví Európania spoľahlivé vedomosti o vetroch, morských prúdoch a južnej oblohe. Malá, ale stabilná krajina dala impulz epoche zámorských objavov.

Rozdelenie sveta

Portugalský princ Henrich Moreplavec intenzívne podporoval expedície. Hnala ho veľká zvedavosť i túžba po majetku, a preto sústredil na svojom dvore kapitánov, staviteľov lodí, konštruktérov prístrojov a astronómov zo všetkých končín Stredomoria, ktorí mu mali pomôcť pri systematickom prieskume sveta. V Sagrese založil moreplaveckú školu, kde sa vyušovalo moreplavectvo a zemepis. Vyvinuli tam aj karavelu, ktorá bola ľahšia, rýchlejšia a lepšie ovládateľná ako všetky dovtedajšie typy lodí. V Lagose na juhozápadnom cípe Portugalska, kde sa nachádzal najdôležitejší prístav a lodenica na konštrukciu karavel, zriadil Henrich úrad pre štúdium zemepisných máp. Okrem toho financoval každoročné expedície, podporoval vojenské výpravy do Maroka a prieskum západoafrického pobrežia.

Začalo sa obdobie kolonizácie a otrokárstva. Španieli však nechceli svojim susedom prenechať Atlantický oceán bez boja. Obsadili Kanárske ostrovy a vybudovali si obchodný oporný bod v Maroku. Ich najdôležitejším centrom moreplavectva a kartografie sa stala Malorka. Rivalita oboch krajín sa ešte vyostrila vo vojne o kastílske dedičstvo, ale už v roku 1479 vyriešila ich mocenské záujmy alcácovaská zmluva. Portugalsko sa síce zrieklo nároku na kastílsky trón, získalo však Madeiru, Azorské ostrovy, Kapverdské súostrovie a celú západnú Afriku na juh od marockého mysu Bojador. Kanárske ostrovy zostali Španielom.

Avšak už v nasledujúcich rokoch dosiahli obe krajiny nové výrazné úspechy: Ešte systematickejšie ako Henrich podporoval námorné aktivity svojej krajiny kráľ Ján II. Zatiaľ čo jeho poddaný Pedro de Covilhao ako prvý dosiahol indické brehy a preskúmal východoafrické pobrežie, vyrazil Krištof Kolumbus v španielskych službách v roku 1492 smerom na západ. Napätie medzo oboma panovníkmi na Pyrenejskom polostrove sa opäť vyostrilo. Španielsky kráľovský pár Ferdinand a Izabela zapojili do sporu svojho krajana, pápeža Alexandra VI., ktorý v piatich bulách nariadil, ako treba konflikt vyriešiť. Išlo mu pri tom najmä o pokresťančenie pohanov. Obe strany sa nakoniec v roku 1494 v Tordesillaskej zmluve dohodli na demarkačnej čiare, ktorá sa tiahla 370 míl na západ od Kapverdských ostrovov. Smerom na západ od tejto línie so rozprestierala španielska sféra vplyvu, smerom na východ portugalská – s výnimkou Kanárskych ostrovov.

Špióni v portugalských prístavoch

Po sprístupnení dovtedy neznámych oblastí sa podstatne zmenil obraz sveta a kartografia zažívala prvýkrát od antických čias veľký rozkvet. Zemepisné mapy vtedy často považovali za štátne tajomstvo a uchovávali ich zamknuté v úradoch alebo súkromných komnatách panovníkov. Materiál, ktorý mali k dispozícii významní objavitelia ako Kolumbus, Bartolomeu Diaz ( asi 1450 – 1500) a Vasco da Gama (1468/69 – 1524) bol pravdepodobne zničený.

V každom prípade sa z neho zachovalo veľmi málo. Verejnosť nemala informácie o tom, kedy expedičné lode vyplávali na more. Od konca 15. storočia sa v portugalských prístavoch potĺkalo veľa zahraničných špiónov, lebo aj ostatné európske krajiny chceli získať pre seba nejaké územie v zámorí. Za mapy s ich neoceniteľným mocenským potenciálom boli ochotní veľmi dobre zaplatiť. Väčšinou však agenti striehli v prístavoch celkom zbytočne. V roku 1501 sa napríklad Benátčan Pietro Pasqualigo v liste úradom svojho rodného mesta sťažoval, že si v Portugalsku nemohol zaobstarať nijakú mapu s trasou do Indie. Kráľ Emanuel I. (1469 – 1521) údajne nariadil „trest smrti každému“, kto takéto dokumenty „vydá do rúk cudzincovi“. Či je toto tvrdenie pravdivé, to sa s istotou nedá dokázať. V každom prípade poznám iný panovníkov príkaz zachovanie štátneho tajomstva z neskoršieho obdobia, ktorý mal zabezpečiť udržanie španielskeho monopolu na korenie.

V novembri v roku 1504 zakázal kráľ svojim kartografom mapovať africké pobrežie na juh od ostrova Svätý Tomáš a Princovho ostrova pri pobreží Guiney. Okrem toho žiadal, aby kartografickému úradu predložili každú novú zemepisnú mapu na cenzúru. Napriek tomu bola portugalská aktualizovaná štandardná mapa (padrao real) známa. Ilegálne kópie tejto veľkoformátovej mapy sveta vyhotovili v roku 1502. Ferrarský vojvoda poveril svojho lisabonského splnomocnenca Albertina Cantina, aby mu ju zaobstaral na obchodné účely. Splnomocnenec podplatil jedného diplomatického zástupcu kráľa Emanuela a prepašoval drahocenný list, takzvané Cantinovu mapu, do Talianska.

Strata monopolu

Okolo roku 1520 sa o vytúžené zemepisné mapy bili aj piráti. Portugalskí kormidelníci a kartografi často predávali svoje vedomosti a služby do zahraničia. Kresliči máp veľmi ľahko prechádzali od jedného pána k druhému; najímanie takýchto špecializovaných cudzincov bolo vo všetkých krajinách na dennom poriadku. Napríklad Bartolomeu Velho, autor slávnej mapy sveta z roku 1560, pracoval na francúzskom dvore a prišiel o život za veľmi záhadných okolností. Tak si postupne panovníci rôznych štátov privlastňovali geografické a navigačné vedomosti. Ostatné moreplavecké štáty už neboli ochotné znášať prevahu Španielska a Portugalska. Hnevalo ich, že základom Tordesillaskej zmluvy o rozdelení sveta bol predpoklad, že na svetové moria majú prednostné právo iba tieto dve veľmoci. Briti, Holanďania a Francúzi napokon ich monopol rozbili.