Vznik demokracie

V 6. storočí pred n. l. došlo na Peloponéze k významnej demokratickej zmene. Demokracia však dosiahla najúplnejšie štádium vývoja v Aténach, kde prešla od vlády občianskeho snemu v 5. storočí pred n. l. k vláde zákona a suverenity súdov v 4. storočí pred n. l.

Staroveká a moderná demokracia

Hoci sa moderná demokracia vyvíjala nezávisle od klasickej tradície, moderné i klasické formy demokracie ako politického systému a ideológie kládli dôraz na hodnoty slobody a rovnosti. Obe však majú rôzne spôsoby realizácie. Staroveká demokracia zdôrazňuje priamu účasť obmedzenej skupiny občanov na občianskych snemoch. Modernú demokraciu väčšinou predstavuje výkonný orgán občanov – vláda, ktorá koná v súlade s legislatívou prijatou parlamentom – zvolenými zástupcami ľudu.

Rané demokracie mimo Atén

Zatiaľ čo demokracia dosiahla najpokročilejšie štádium vývoja v Aténach, najstaršie demokratické inštitúcie boli založené v Sparte, známom rivalovi Atén v 5. storočí pred n. l. Archaická spartská ústava rozdeľovala moc medzi dvoch kráľov, radu starších a snem. Králi pochádzali z dvoch rodov, ktoré podľa legendy pochádzali z Heraklových synov. Starší rod Agiovcov pochádzal od staršieho syna; mladší rod Eurypontovcov tvorili potomkovia mladšieho syna. Občania sa zúčastňovali na sneme s právom rozhodovať o návrhoch rady, hoci rozhodnutia mohli v praxi zablokovať králi a vysokopostavený úradníci (známy ako ephori). Spartská ústava sa opierala o tieto tradície a demokracia sa tu ďalej nevyvíjala.

Demokracia v Aténach od čias Solóna

Demokracia našla najúrodnejšiu pôdu v Aténach. V 7. storočí pred n. l. Aténam ešte vždy vládla skupina rodových aristokratov, eupatridai, doslova „tí s dobrými otcami“. Ich dominancia v aténskej politike slabla len postupne a nikdy sa celkom nestratila. Aténsku demokraciu možno vysledovať po Solónove reformy v roku 594 pred n. l. Zlomky Solónovej politickej poézie naznačujú, že sa pýšil zavedením písomných zákonov na žiadosť Aténčanov. Zaviedol štvorstupňový občiansky triedny systém. Občania sa rozdeľovali podľa pôvodu a ročného výnosu plodín. Všetci občania sa smeli zúčastňovať na občianskom sneme. Archontát, v tých časoch najvýznamnejší štátny úrad (súdna a sakrálna moc), bol vyhradený len najvyššej triede. Zaviedol aj štyristočlennú radu, senát pripravujúci agendu pre rokovania. Takto Solón sústredil politickú moc do snemu a presunul základný predpoklad kvalifikácie na zastávanie úradu z aristokratického pôvodu na poľnohospodársku produkciu.

Kleistenove reformy

Napriek týmto reformám sa Solónova legislatíva nedotkla mnohých aristokratických stránok aténskej politiky. Obdobia tyranie a občianskych vojen pokračovali až do roku 507 pred n. l., keď Kleistenes zmobilizoval ľud a zaviedol ďalšiu sériu demokratických reforiem. Kleistenes bol aténskym politikom zo slávneho rodu Alkmeonovcoc. Jeho hlavnou činnosťou bolo reorganizovanie spoločnosti. Aténska spoločnosť bola pôvodne rozdelená do štyroch fýlií pochádzajúcich z Iónov – sto zástupcov z každej fýlií tvorilo štyristočlennú radu., ktorú zaviedol Solón. Ale Kleistenes zbavil rodové rozdelenie politickej moci a namiesto toho zaviedol 10 nových fýlií, ktorých členom bol každý občan. Cieľom tejto reformy bolo oslabiť moc rodovej aristokracie, hoci Kleistenovi ohovárači tvrdili, že týmto novým usporiadaním sa snažil zvýšiť význam vlastného alkmeonovského rodu. Každý občan bol zároveň aj členom jednej zo 140 démos, územných jednotiek, čiže obcí Atiky. Občania boli prideľovaný do démos podľa toho, kde žili, a od roku 507 pred n. l. ich potomkovia príslušnosť do dému delili. Démos mali istý stupeň samosprávy: aténska demokracia takto fungovala na miestnej úrovni i na úrovni mestského štátu.

Ostrakizmus

Kleistenes vraj zaviedol aj ostrakizmus, ktorý sa konal prvýkrát v roku 487 pred n. l. Každý rok, asi v jeho polovici, sa na ľudovom zhromaždení hlasovalo, či niekto z občanov nepredstavuje hrozbu pre občiansku slobodu. Keď sa zistilo, že áno, uskutočnil sa tzv. črepinový súd – ostrakizmus. Každý občan odovzdal črepinu (ostrkón), na ktorú napísal meno človeka, ktorého chcel ako nebezpečného vypovedať. Keď sa odovzdalo aspoň 6 000 hlasov, človeka, ktorého meno sa objavilo na najväčšom počte črepín, vypovedali z Atén na desať rokov. Táto inštitúcia mala spočiatku slúžiť ako zábezpeka proti každému, kto by sa pokúsil stať tyranom; v praxi sa však táto inštitúcia využívala ako prostriedok eliminácie vplyvných súperov. Dôkazy potvrdzujú, že občania boli ostrakizovaní na základe kolaborácia s Peržanmi, náboženských urážok, v jednom prípade aj krvismilného vzťahom so sestrou. Objav 190 črepín (hodených do studne) s menom prominentného politika zo začiatku 5. storočia, ktoré napísalo len 14 rúk, naznačuje, že ich možno pripravili oponenti konšpirujúci na jeho politickú likvidáciu.

Aténska demokracia po Kleistenovi

Demokracia nebola ani po Kleistenovi celkom zabezpečená. Po jeho reformách sa politika rozdelila na ideologických základoch: jedna skupina politikov sa dožadovala podpory ľudu a ponúkala ďalšie politické reformy, druhá apelovala na bývalých aristokratov. Keď bol vodca aristokratov Kimón v roku 462 pred n. l. mimo Atén, ujali sa iniciatívy demokracie. Pod Efialtovým vedením zbavili politickej moci radu bývalých archontov – areopág, ktorí sa schádzali na Areovom pahorku a pochádzali výlučne z horných dvoch tried. Len čo bol tento konzervatívny orgán bezmocný, mohlo sa pristúpiť k ďalším reformám, ktoré sa realizovali počas Periklovej vlády. Archonstvo už bolo otvorené aj pre tretiu triedu občanov, zatiaľ čo zavedenie odmeny za účasť na zasadení a porotnom súde znamenalo, že chudobnejší občania Atiky mohli v demokracii zohrávať oveľa väčšiu aktívnejšiu úlohu. Vývoj aténskej demokracie sa tu však nekončí. V 5. storočí pred n. l. bola suverenita v rukách snemu. Demokracia v 4. storočí pred n. l. nadobudla inú podobu, pretože preniesla suverenitu na rozhodnutia súdov a písomné zákony. Demokracia 5. storočia pred n. l. však najčastejšie podnecovala fantáziu moderných spisovateľov, keďže jej vývoj sa zhoduje s najpútavejším rozvojom ostatných stránok gréckej civilizácie, napríklad architektúry a drámy.