Henrich VIII. a vznik anglikánskej cirkvi

HENRICH VIII. (1491 - 1547)


Na trón zasadol ako 18 ročný (1509 - 1547), lebo jeho starší brat Arthur v roku 1502 zomrel. Na nátlak radcov, ktorí boli zároveň aj vykonávateľmi otcovej závete, si zobral za ženu Katarínu Aragónsku (1485 - 1536), vdovu po zosnulom bratovi. Jeho otec Henrich VII. počas svojej vlády stabilizoval kráľovskú moc v Anglicku a nový panovník si zaumienil, že túto moc zväčší. Jeho politika bola pevná, sám ju riadil a ministri a hodnostári mohli konať podľa svojej vôle len obmedzene a aj to len vtedy, keď bol kráľ veľmi zaneprázdnený.
Henrich VIII. spočiatku vystupoval ako horlivý prívrženec rímskej cirkvi. Mal výborné teologické vedomosti. Roku 1521 vydal polemiku Obrana siedmich sviatostí, ktorou útočil na Martina Luthera. Roku 1539 v tzv. Šiestich článkoch (artikulách) bola určená smrť každému, kto by bol proti transsubstanciácii a iným cirkevným dogmám. Za to mu pápež udelil titul obranca viery (defensor fidei). Okrem toho spolu s Thomasom Moreom vystúpil proti Tyndalovmu anglickému prekladu biblie, čo bolo ďalším znakom toho, že Henrich "poslúcha" (v tom čase bolo zakázané čítať Bibliu v anglickom jazyku z obavy, že by došlo
k vytváraniu si vlastných názorov a zanevieraniu na cirkev). Prvím ministrom Henricha VIII. sa stal spupný kardinál Wolsey (1475?-1530), ktorý bol v roku 1515 menovaný za lorda kancelára
a predsedu kráľovskej rady, čím dochádza k situácii, že anglickú kraľovskú politiku vedie kardinál. Neskôr spolu s Henrichom VIII. dotlačili pápeža k tomu, aby mu udelil doživotnú hodnosť legáta - stal sa najvyššou cirkevnou autoritou Anglicka.

Humanizmus
Anglický humanisti vychádzali z európskej reformácie. Najväčší
z nich bol Erasmus Rotterdamský (1467 - 1536). Dôveroval ľudskej racionalite. Odmietol scholastiku, zaujímal sa o grécky Nový zákon. Podobne ako on aj John Colet, duchovný vodca Thomasa Morea, sa snažil o renesanciu gréckej učenosti. Kládol dôraz na jednotu náboženského učenia, doslovný prístup k Písmu, ohľad na historické súvislosti a vieru v Krista Spasiteľa. Pápežstvo napadli ešte pred Martinom Lutherom. Thomas More sa preslávil dielom Utópia (1516), ktorým sa vysmieva mravne klesnutým kresťanom.
Humanizmus Erasma a Coleta bol čo do rozsahu prívržencov prekonaný luteránstvom, z ktorého čerpal napríklad aj Thomas Cranmer.

Rozvod s manželkou, aj s Rímom
Katarína mu porodila päť detí, no iba jedno ostalo na žive. Bola to princezná Mária.

Kráľ chcel mužského potomka, ako prostriedok na upevnenie moci a zaistenie budúcnosti tudorského rodu, ale vek Kataríny bol už príliš vysoký a jej zdravotný stav nevyhovujúci, kvôli niekoľkým potratom. Henrich túžil po Anne Boleynovej
(1507 - 1536). Rušenie manželského zväzku kráľov bolo bežné, ale Henrichove lipnutie na teologických zásadách a strach z toho, že bude mať medzinárodnú hanbu všetko skomplikovali. Trval na tom, aby mu rozvod priznala zodpovedná duchovná autorita. Jeho prvé manželstvo sa však zakladalo na výnimke udelenej pápežom Júliusom II., ktorá umožňovala sobáš Henricha s vdovou po bratovi. Aby dosiahol platnosť rozvodu, snažil sa pápežovi Klimentovi VII. dokázať, že výnimka bola neplatná. Pápež to poprel (1531). Onedlho už Henrich veril, že pápežstvo je len prostriedok, ktorý si vymysleli ľudia, aby obrali panovníkov o ich majetok. Roku 1533 vyhlásil kaplán rodiny Boleynovcov, canterburský arcibiskup Thomas Cranmer manželstvo za zrušené. Táto skutočnosť údajne priviedla kráľa k myšlienke, že je hlavou anglickej cirkvi. Začal osobne riadiť politiku, Wolseyho vymenil za Thomasa Morea (1478? - 1535), ktorý narozdiel od legáta nebol spätý s Rímom. Zvolal parlament a pustil sa do právneho podkladania existencie Anglicka nezávislého od Rímu. Postupne boli prijaté : zákon o annátoch ("prvých plodoch"; 1532), apelačný zákon - od kráľa pochádzajú svetské aj cirkevné zákony, zrušenie vplyvu rímskej stolice na vnútorné záležitosti (aj cirkevné), zákon o supremáte (o hlave cirkvi; 1534) - kráľ ako "jediná a najvyššia hlava anglickej cirkvi (Ecclesia Anglicana)", prvý zákon o nástupníctve (1534) - určenie poradia nástupníctva (týmto zákonom zbavil potomstvo prvej manželky práva dediť v prospech detí Boleynovej). S týmto zákonom súhlasil dokonca aj Thomas More, no spolu s iným zástancami pápežstva boli proti preambule, ktorú zákon obsahoval
a v ktorej sa pápežská moc úplne odmietala. More nezložil supremačnú prísahu "ibaže by vedome vydal svoju dušu večnému zatrateniu". Boli súdení na základe zákona o velezrade (1534) a v lete roku 1535 odporcov popravili. V roku 1536 bol vydaný zákon proti moci pápeža, ktorý úplne odstránil akýkoľvek jeho vplyv.
Po roku 1534 bol ministrom kráľa schopný Thomas Cromwell. Reformoval finančné inštitúcie a kráľovskú radu. Tá sa stala výkonnejšou a dostala pomenovanie Tajná rada. Vytvárala
a aplikovala politiku, ovplyvňovala súdy, finančné záležitosti a správu oblastí.

Neskôr došlo medzi Cromwellom a Henrichom VIII. k nedorozumeniu.

Kráľ ho podozrieval, že ochraňuje protestantov a Cromwell bol v júni roku 1540 popravený.
Anglická reforma nebola len dôsledkom rozmarnej povahy panovníka, ale aj prejavom rozšíreného antiklerikalizmu a nacionalizmu Angličanov.

Rozpustenie kláštorov
Dôležitým činom ministra Cromwella bolo rozpustenie kláštorov. Z hľadiska vtedajšej situácie to bolo nevyhnutné a to z troch
dôvodov : kláštory boli späté s Rímom, čo bolo v rozpore
so zákonmi o vplyve pápeža, Henrich VIII. potreboval zvýšiť množstvo peňazí v kráľovskej pokladnici a musel si pomocou prísľubu podielu zabezpečiť lojalitu politicky vplyvných osôb. Thomas Cromwell spísal prehľad, ktorý hodnotil majetkový stav cirkvi. Ako prvé boli zatvorené menšie kláštory (1536), o dva roky neskôr väčšie a do jesene 1539 boli zatvorené úplne všetky. Dokopy asi 560 inštitúcií. Ročný výnos zhabanej pôdy bol vyčíslený na 132 000 libier a z predaja obradných nádob kráľ zarobil 75 000 libier. Kráľ využil získané budovy - utvoril nové diecézy a prestaval staré katedrály. Lenže popri profitovaní z rozpustenia kláštorov strácal na nevýhodných vojnách a musel začať predávať pozemky. Do konca svojej vlády predal celé dve tretiny majetku. Zrušenie kláštorov vyvolalo aj niekoľko negatívnych javov. Spustila sa vlna legálneho vandalizmu - ničenie obrazov a sôch, znižoval sa počet adeptov do kňažskej služby, duchovenstvo upadalo.


Manželky Henricha VIII.
Keď si Henrich VIII. v januári roku 1533 bral za ženu Annu Boleynovú, bola už tehotná. Alžbeta sa narodila v septembri. Henrich bol sklamaný, že to nie je syn a po tom, čo v januári roku 1536 Anna potratila znetvorené mužské embryo dospel Henrich k presvedčeniu, že Boh nepožehnal toto manželstvo. Obvinil ju z vlastizrady a zbavil sa jej v máji roku 1536. Po nej si zobral Janu Seymourovú (1501 - 1537), ktorá mu porodila Eduarda, no 12 dní potom umrela. V januári 1540 ju nahradila Anna z Cleve (1515 - 1557), ktorá mu však nevyhovovala (pre nedostatok pôvabu a vzdelania) a v júli na jej miesto prišla jej dvorná dáma Katarína Howardová. Za cudzoložstvo ju vo februári 1542 popravili. Roku 1543 uzavrel posledné manželstvo s Katarínou Parrovou, ktorá manžela ako jediná prežila. Po Henrichovi teda zostali traja potomkovia - Mária, Alžbeta a Eduard. Najmladší Eduard si v roku 1547 sadol na trón ako prvý z nich.


EDUARD VI. (1537 - 1553)


Na začiatku svojej vlády (1547 - 1553) bol bábkou v rukách protektora - protestantského Eduarda Seymoura (knieža Hertfordu, vojvoda zo Somersetu). Z Eduarda sa stal bigotný protestant a Anglicko sa začalo riadiť protestantskou náukou. Katolíckych Šesť článkov bolo zrušených.

Somerset vydal Knihu homílií, v ktorej bola zahrnutá protestantská náuka, potom boli zrušené doktrinálne zákony Henricha VIII. Rozpustil zádušné nadácie, ktoré spievali za duše prispievateľov a tým podnecovali vieru v očistec, čo bolo učenie odporujúce protestantským dogmám. Týmto dôvodom Somerset zakryl svoju chtivosť po majetku zádušných spolkov. Ďalej vyšiel príkaz odstrániť obrazy z kostolov, šperky a nádoby zhrabla koruna. Zničili sa všetky s katolíckym obradom súvisiace sochy, maľby, výšivky a tepané kovy.
Vyšli Cranmerove Knihy modlitieb (1549,1552), ktoré sa stali základom liturgií. Obsahovali biblickú náuku, ale dosiahnuť zhodu
a jednotu bolo ťažké. Posilnenie prišlo vo forme Zákona o uniformite, ktorého prijatím sa dovŕšila protestantská reforma. No táto bola len malou medzihrou vo vývoji anglikánskej cirkvi.


MÁRIA I. (1516 - 1558)


Po smrti chorľavého Eduarda sa podľa vôle Henricha VIII. mala na anglický trón dostať Mária. No pučom vojvodu Northumberlanda sa tam dostala Jana Greyová. Bol to pokus o udržanie systému riadeného protestantizmom. Protestant Northumberland to možno urobil zo svojej vôle, ale je možné, že spiknutie naplánoval Eduard, pretože nenávidel svoju sestru. Mária sa počas daviatich dní vlády Greyovej zdržiavala v pevnosti vo Framlinghame. Krajina sa k nej pridala a ona išla do Londýna vziať si to, čo jej patrilo. Greyová a jej prívrženci boli popravení.
Jedna z Máriiných najvýraznejších snáh sa týkala obnovenia katolicizmu a spojenia s Rímom. V októbri 1554 sa do Anglicka z exilu

vrátil kardinál Pole. Zbavil kráľovstvo hriechu herézie a rekonciloval ho. Vo funkcii canterburského biskupa začal zavádzať cirkevné reformy. Jeho prístup bol však nerealistický. Nehľadel na jednotlivcov, ale na zástupy, zdôrazňoval disciplínu. Jeho pôsobenie malo prevažne negatívne následky.
Počas jej panovania bol za herézu upálený Thomas Cranmer.


ALŽBETA I. (1533 - 1603)


Na trón sa dostala vo veku 25 rokov (1558 - 1603). V prvom rade musela urovnať veci náboženské. Pred počiatkom jej vlády sa tu v krátkom čase vystriedali dve úplne protichodné úsilia, ktoré nijako neposunuli vývoj dopredu. Okrem toho pri jej nástupe na trón
v krajine prevládal katolicizmus. Významnou osobnosťou, ktorá stála po boku Alžbety, bol jej radca William Cecil. Roku 1559 predložil parlamentu zákon, ktorý obnovoval panovníkovo cirkevné vodcovstvo a tiež protestantské vyznanie podľa Cranmerovej Knihy modlitieb z roku 1552. Panovník dostal titul "najvyšší správca" anglickej cirkvi.

Zákon bol prijatý bez súhlasu akejkoľvek duchovnej osoby. Ďalším zákonom sa majetky, ktoré stihla Mária vrátiť cirkvi, opäť dostali do vlastníctva koruny. V roku 1563 bolo schválených 39 článkov - základ anglikánskej doktríny - zakladajúcich sa na 42 článkoch, ktoré Thomas Cranmer poblikoval roku 1552. Dovŕšením reformy bol zákon o jednote z roku 1571, ktorý všetkým duchovným v službách štátu predpisoval 39 článkov prijať.
Reformácia za vlády Alžbety I. za svoj úspech vo veľkej miere vďačí tlaku zdola. Reprezentovali ho najmä puritáni, väčšinou navrátilci z exilu, do ktorého ich poslala Mária I. Katolícka. "Puritán" bola nadávka, ktorou sa označovali ľudia odporujúci kenzervatizmu. No boli to aj zbožní vzdelanci pevného presvedčenia usilujúci sa o očistenie cirkvi. Aj po prijatí posledného zákona sa z radov týchto ľudí ozývali hlasy, ktoré žiadali ešte dôslednejšie reformy. Alžbeta sa ešte musela vysporiadať so zvyškami katolíctva. Pomohla si perzekúciami a do karát jej hral aj plynúci čas. Katolíci totiž čerpali z generácie duchovných z čias Márie a tá postupne vymierala. Anglikánska reformácia bola ukončená



39 článkov
Tri uvedené body charakterizujú anglikánsku cirkev 16.st.

19. Cirkev
Viditeľá Kristova cirkev je spoločenstvo veriacich, v ktorom sa
v čistej podobe hlása slovo Božie a sviatosti. . . sa spravujú podľa jej ustanovenia. Rovnako ako sa mýlili cirkvi v Jeruzaleme, Alexandrii a v Antiochii, tak sa pomýlila i rímska cirkev, a to nielen pokiaľ ide o obradné úkony a zvyky, ale aj v článkoch viery.

20. Autorita cirkvi
Cirkvi nie je dovolené, aby nariaďovalal niečo, čo odporuje slovu Božiemu, a nesmie vykladať ktorékoľvek miesto Písma, ktoré by popieralo jeho iné tvrdenie. Cirkev je svedkyňa a ochrankyňa božích kníh a nesmie v ničom rozhodovať proti nim a ani vnucovať čokoľvek k vereniu, čo v nich nie je obsiahnuté s odôvodnením, že je to nutné ku spáse.

28. Večera Pánova
Telo Kristovo je dávané pri večeri Pánovej len duchovným spôsobom. A prostriedok, skrze ktorý je Kristovo telo prijímané, je viera.





















POUŽITÁ LITERATÚRA :

1. Kenneth O. Morgan a kol., Dějiny Británie,
nakladateľstvo Lidové noviny spol. s r.o., Praha 1999

2. Antonia Fraser, The lives of the kings & queens of England,
Alfred A. Knopf, Inc., New York 1975

3. Uwe Birnstein a kol., Kronika křesťanství, české vydanie,
Fortuna Print, Praha 1998

4. Bodo Harenberg, Kronika ľudstva, slovenské vydanie,
Fortuna Print, Bratislava 1992.