(24. 3. 1684 Očová - 29. 8. 1749 Bratislava)

- polyhistor, filozof, pedagóg, jazykovedec, historik, geograf, evanjelický farár - rektor evan. Gymnázia v Banskej Bystrici a Bratislave

Pochádzal z remeselnícko-roľníckej rodiny. Po otcovi, ktorý bol poddaný - mäsiar, mal priezisko Funtík. Bol žiakom súkromných škôl v Lučenci, potom v Kalinove a Dolnej Strehovej. Rodičia podporovali Mateja v štúdiach. Tak sa v r. 1695 dostal na banskobystrické gymnázium, potom na gymnázium do Bratislavy, ďalej do Vesprému a do Pápy. V r. 1704 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde zmaturoval.

Vďaka týmto cestám spoznal rôzne kúty Uhorska, ich zemepis, faunu a floru. Po maturite išiel študovať filozofiu a teológiu na Univerzitu v Halle. Bol mimoriadne snaživým študentom. Mal všestranné vedecké záujmy (filozofia, medicína, umenie, prírodné vedy, teologia a jazykoveda), ovládal slovenský, maďarský, nemecký, latinský, grécky a hebrejský jazyk.

Bol jedným z iniciátorov vydávania prvých tlačených novín na našom území Nova Posoniensia, ktoré prinášali správi o kultúrnom živote Uhorska a stali sa vzorom pri zakladaní novín na Slovensku v neskorších rokoch.

V roku 1710 sa stal rektorom Evan. gymnázia v Banskej Bystrici. Vyučoval tu orientálne jazyky a bol aj evan. kazateľom. Od roku 1714 bol rektorom lýcea v Bratislave, ktoré práve pod jeho vedením patrilo k najnavštevovanejším školám v Uhorsku. Pôsobil tu v duchu tzv. pedagogického realizmu (vyplývajúceho z pietizmu), ktorý spoznal v Nemecku: zmodernizoval latinsko-humanistickú školu, zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov (napr. fyzika, botanika, matematika, ručné práce a najmä geografia).

Zásady pietizmu uplatňoval najmä v organizácii školstva, didaktike a metodike. Položil základy moderného zemepisu. Jeho zásluhou sa hlavným centrom uhorského pietizmu stala Bratislava. Venoval sa aj prekladaniu a vydávaniu nábožen. tvorby a pedagogickej spisby.

Roku 1735 pripravil koncept na založenie Uhorskej učenej spoločnosti v Bratislave.

Matej Bel vypracoval viacero učebníc, predovšetkým učebnicu zemepisu, ktorá sa používala na uhorských školách až do začiatku 19. storočia. Vo svojej tvorbe venoval osobitú pozornosť Slovákom ako potomkom Veľkej Moravy. Všímal si ich pracovitosť a jazyk a pri mnohých príležitostiach zdôrazňoval ich autochtonnosť a starobylosť. Jeho hlavným životným dielom bol projekt komplexného vlastivedného historicko-geografického výskumu Uhorska. S pomocou svojich spolupracovníkov vytvoril monumentálne dielo Notície (Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku), kde spracoval údaje o uhorských stoliciach, všímal si zvyky a životné spôsoby obyvateľstva. Už počas života dostal veľké ocenenia. Nazývali ho „Veľká ozdoba Uhorska“. Panovník ho povýšil do šľachtického stavu a vymenoval za cisárskeho dôstojníka.

Bol ženatý so Zuzanou Hermanovou, spolu mali osem detí. Bel skladal aj duchovné piesne a písal poéziu.