1886, USA

„Daj mi svoje unavené, úbohé, strachom schúlené masy, ktoré túžia slobodne dýchať...“ EMMA LAZARUSOVA, „Nový kolos“

28. októbra 1886 za hrmenia 21 delových sálv odhalil prezident Grover Cleveland najznámejšiu sochu v Severnej Amerike. Lodné sirény hučali a rozžiaril sa veľký ohňostroj. Od tej doby cestujúci, ktorí prichádzajú loďou do newyorského prístavu, uvidia obrovskú sochu, ktorá dvíha k nebu pochodeň slobody. Pre tisíce prisťahovalcov bola táto socha symbolom oslobodenia od poníženia a biedy, ktoré museli znášať v Starom svete. Stala sa symbolom Spojených štátov amerických.

Socha slobody bola skonštruovaná v Paríži a tam ju 4. júla 1884 oficiálne prevzal americký veľvyslanec ako dar francúzskeho národa Američanom. Bola rozobraná na kusy a transportovaná loďou do New Yorku. Tam bola postavená na ťažký podstavec, ktorý Američania vyrobili na ostrove Bedloe´s Island (teraz Liberty Island).

Štyridsaťsedem metrov vysoký podstavec navrhol architekt Richard Morris Hunt. Samotná socha je vysoká 46 metrov, vrchol pochodne sa nachádza 93 metrov nad zemou. Váži 205 ton, obvod meria 10,6 metra, ústa sú široké 91 centimetrov. Pravá ruka, ktorá drží pochodeň, je dlhá 12,8 metra - len ukazovák meria 2,4 metra. Pri nohách má rozťaté putá tyranie a v ľavej ruke drží knihu, predstavuje vyhlásenie nezávislosti.

Aj jej koruna so siedmymi lúčmi je symbolom slobody, ktorú má vyžarovať cez sedem morí do siedmich kontinentov. Točité schody vnútri sochy umožňujú návštevníkom vystúpiť až ku korune. Idea Sochy slobody sa zrodila v okruhu francúzskych politikov. V roku 1865 za vlády cisára Napoleona III. sa okolo člena Akadémie Edouarda de Laboulaya vytvorila skupina, ktorá vyhlásila koniec cisárstva a vznik novej francúzskej republiky. Francúzi chceli sochou slobody vyjadriť svoj obdiv republike na druhej strane Atlantického oceána a vzbudiť sympatie obyvateľov Francúzska a Ameriky. Laboulaye podnietil mladého sochára z Alsaska Rrédérica-Augusta Bartholdi, aby sa ujal tohto projektu.

Barholdi dúfal, že bude stavať maják pre Suezský prieplav. Mal mať podobu vysokej ženskej sochy, dvíhať pochodeň a symbolizovať, že svetlo pokroku prenikne i do Ázie. Preto prijal túto ponuku s nadšením. Barholdiho Socha slobody bola inšpirovaná slávnym obrazom maliara Delacrixa: Sloboda vedie ľud na barikády a jej tvár pripomína ostré črty jeho matky. Veľkosť sochy a skutočnosť, že bude vystavená vetru a nepriazni počasia, nútili Barholdiho a jeho spolupracovníka, staviteľa Eiffelovej veže Alexandra- Gustava Eiffela, riešiť niektoré problémy. Eiffel navrhol geniálnu železnú rámovú konštrukciu, podopretú centrálnym pylónom. Okolo tohto flektívneho vnútorného skeletu bola upevnená vonkajšia, viditeľná medená vrstva, ktorá je hrubá len 2,4 milimetra. Barholdi začal modelom vysokým iba 1,2 metra a potom zhotovil ešte tri ďalšie, čoraz väčšie modely, až napokon prikročil k stavbe sochy.