Kláštor

- spoločenstvo mníchov oddaných životu v celibáte, rozjímaní a modlitbe. Prvým náboženským vodcom, ktorý založil mníšsky rád, bol pravdepodobne v 6. storočí pred Kr. Budha. Poriadkom, ktorý zaviedol, sa budhistickí mnísi riadia dodnes. V 2. storočí pred Kr. si sekta esénov založila na brehu Mŕtveho mora židovské mesianistické spoločenstvo. Kresťanské kláštory majú svoje korene v 4. storočí v Egypte, kde sv. Pachomius založil prvú komunitu v Tabennisi. Približne od r. 330 sa kresťanské mníšske hnutie prostredníctvom sv. Bazila rýchlo šírilo naprieč východnou Európou, kým v západnej Európe začal rásť význam rehole sv. Benedikta z Nursie. Islam rozvinul mníšsku organizáciu až v 12. storočí, keď sekta sufiov založila okrem iného rády rifá´íja a mawlawíja.
Rozkvet veľkých mníšskych rádov Európy nastal v 10. storočí. Benediktínsky kláštor založený r. 909 vo francúzskom Cluny pokryl väčšinu Európy sieťou svojich „pobočiek“. Tie boli priamo podriadené mocnému clunyjskému opátovi. Kláštory si v Európe budoval aj rád cisterciánov (zal. 1098), podobne ako kartuziáni a iné rády. Kláštory boli pevnou súčasťou stredovekého života ako pútnické miesta a strediská lekárskej starostlivosti a vzdelanosti. Mnohí mnísi boli umelcami a kronikármi a kláštorné knižnice uchovávali staroveké testy a rukopisy Biblie. V období 1536 – 1540, v čase anglickej reformácie, boli anglické kláštory zrušené a ich majetok pripadol korune. Do r. 1540 uzavreli asi 800 kláštorov. Zo svojich spoločenstiev bolo vyhnaných takmer 11 000 mníchov, mníšok a ďalších osôb závisiacich od kláštorov. V období rušenia kláštorov mnohé zničili a ich pôdu rozdelili medzi korunu a šľachtu. Zároveň sa zvýšil vplyv aristokracie na menovanie duchovných v jednotlivých farnostiach.
Na kontinente bol rozvoj kláštorov v období od 13. do 15. storočia oslabený v dôsledku vojen, moru a náboženských schiziem. Posilnili ich až nové rády zakladané v 16. storočí, napríklad Tovarišstvo Ježišovo čiže Jezuiti. Tí zohrali veľkú úlohu v protireformácii a svoj vplyv na rímskokatolícku západnú Európu uplatňovali – v cirkevných aj svetských veciach – až do vzniku osvietenstva v 18. storočí. Aj v habsburskej ríši Jozef II. rozpustil začiatkom 80. rokov 18. storočia kláštory tzv. žobravých rádov. Tie po jeho smrti obnovili činnosť. Po nástupe k moci komunisti v strednej i východnej Európe, vrátane Slovenska, kláštory takmer úplne zlikvidovali.