Byzantská ríša zvaná tiež Východorímska ríša prežila pád Ríma o tisíc rokov. S centrom v Konštantinopole predstavovala dôležitú politickú mocnosť a pomáhala zachovať klasickú vzdelanosť a kresťanstvo prostredníctvom východnej (gréckej ortodoxnej) cirkvi. Jej náboženské a kultúrne tradície zdedili Gréci a Slovania. Cisár Justinián sa usiloval o znovuzjednotenie rímskej ríše obnovením Západorímskej ríše. Podarilo sa mu znovu získať vandalské kráľovstvo v severnej Afrike, ostrogótske kráľovstvo v Taliansku a časť vizigótskeho kráľovstva v Španielsku .

Justiniánovým najlepším úspechom bolo zakotvenie rímskeho právneho systému v Justiniánovom kódexu, ktorý sa stal základom západoeurópskeho práva. Začal tiež veľké stavebné programy. Jeho recoqesty (znovu nadobudnutie predtým stratených území) boli po jeho smrti opäť stratené. V r.568 obsadili Longobardi severné Taliansko a spojenie so západom bolo vážne narušené. Gréčtina nahradila latinu ako úradný jazyk a východná a západná cirkev sa začala vzďaľovať.

Armáda

Armáda bola hlavnou oporou ríše. Dejiny Byzancie sú vlastne dejinami ustavičných vojen. Armáda mala veľký vplyv na vnútorný život ríše a často od nej závisela voľba cisára. Celá organizácia ríše bola podriadená predovšetkým potrebám armády. Byzantská spoločnosť vedela armádu oceniť. Vojaci nikdy neboli chudobní a žili na dosť vysokej úrovni a víťazní vojvodcovia získali značnú prestíž. Byznatské poňatie vojny sa značne líšilo od západného rytierskeho kódexu. Vojna bola považovaná za krajný prostriedok, keď nebolo možné uplatniť diplomaciu ani peniaze. V Byzancii sa pred individuálnym výkonom uprednostňovala taktika a disciplína. Byzantská armáda nebola veľmi početná. Za vlády Justiniána dosahovala počet okolo 150 000 vojakov, ale jeho vojvodca Belisar obsadil severnú Afriku len s 15 000 vojakmi. Dve až tri storočia predtým mala ríša vojakov 3 krát viac. Sila armády spočívala predovšetkým v jej organizácii, disciplíne a výcviku. Jedine vďaka kvalite armády prežila ríša nápor barbarských kmeňov počas sťahovania národov.

Umenie

Ikony- sú náboženské obrazy maľované často na dreve, boli v byzantskom umení bežné. Medzi rokmi 724-843 boli zakázané ako modly a mnohé boli zničené. Toto hnutie je známe ako ikonoklasmus. Byzantské umenie , bolo umenie ktoré v sebe spojilo grécke a rímske tradície a vplyvy kresťanstva a orientálnej kultúry. Stavali sa centrálne chrámy s kupolami, neskôr sa používali cibuľové kupoly zdobené rôznymi ornamentami, častým prvkom boli oblúky. Z maliarstva sa zachovali nástenné maľby s ornamentálnymi námetmi, boli to mozaiky v Ravenne a obrazy svätých na drevených doskách. Ohromný rozvoj zaznamenali remeslá, predovšetkým práce so zlatom a textilom. Vyhľadávaným textilným tovarom boli hodvábne látky a brokáty. Byzantské umenie sa rozšírilo do talianskych Benátok(chrám sv. Marka) a Ruska (Chrám Vasilija Blaženého v Moskve) kde pôsobil maliar ikon A. Rubľov.