Postup útočiacich vojsk sa však zvýšil iba nepatrne a na niektorých smeroch vôbec nie: za 2 dni bojov postup predstavoval
6 - 10 km, čo bolo žalostne málo. Straty na živej sile predstavovali asi 25 000 mužov a obrovské množstvo zbraní a bojovej techniky, hlavne tankov a samohybných diel. Aj obrancovia mali straty: z prvých náporov v zákopoch neraz ostala len hŕstka zranených vojakov ( alebo ani to ), ale neustúpil nik. Sovietski vojaci bojovali naozaj do posledného dychu a do poslednej kvapky krvi. Najmä v Rusku s napätím čakali ako dopadnú boje, ktoré začali. Hneď v prvý deň boja však bolo jasné, že Nemci nasadili do boja obrovské sily a že utrpeli nevídané straty, veľa však nezískali. A keď vyšlo oficiálne sovietske komuniké v ktorom sa oi. hovorilo, že bolo zničených alebo poškodených 586 nepriateľských tankov a 203 nepriateľských lietadiel bolo
zostrelených, napätie povolilo a vystriedal ho údiv, lebo to sa v doterajšom priebehu vojny ešte nestala. Nemecký útok slabol. A keď 11. júla začali útočiť predsunuté jednotky Brianského a časti Západného frontu a o deň neskôr vstúpili do bojov ich hlavné sily, operácia "Zitadelle" na severnom smere úplne stroskotala. Veliteľ Stredného frontu generál K. K. Rokossovskij do
hlásenia Hlavnému stanu uviedol, že skončila prvá etapa bitky.

Hoci straty utrpeli aj obrancovia, nemecké vojsko nesplnilo svoj cieľ. Kliny, ktorými sa miestami prebilo do sovietskej obrnany, predstavovali najviac 8 - 10 km. (A v týchto klinoch prevažne všetci našli smrť.). 6. júla Nemci opäť zasadili hromadné tankové údery, keďže síl bolo ešte dosť. Manstein neváhal, ale skôr riskoval. Keďže do bojov vstúpila aj 1. tanková (neskôr gardová tanková) armáda Voronežského frontu, na bojisku sa vytvorila hustota 100 tankov a samohybných diel na km2. Ozajstnú hrôzu bojiska navyše dotvárali tankisti oboch strán, oblečení v čiernych kombinézach, vyskakujúc (v prípade že prežili) z rozbitých strojov a často sami horiaci ako fakle ďalej bojovali pomocou nožov a pištolí.

V niekoľkých hodinách ostali zo stoviek tankov hŕby železa. Zem stenala pod výbuchmi granátov, leteckých bômb a pásmami tankov. Na oblohe nepretržite zvádzali vzdušné súboje stovky lietadiel. Čierne mraky prachu zvírené tankami a výbuchmi delostreleckých granátov i leteckých bômb a mračná sadzí z horiacich strojov zahalili krajinu šedým, chmúrnym závojom. Zmizol obzor a skrylo sa slnko, lúče jeho žeravého kotúča len sťažka prenikali hmlou." (Tieto slová použil vo svojich memoároch Bojevoj.)

Obrancov prvosledových divízií 6. gardovej armády, ktorí prežili, sa po nociach sťahovali na druhé pásmo obrany, kam prišla aj časť 1. tankovej armády generála Katukova. A práve tu sa odohrali urputné boje. Časti nemeckých tankových divízií sa podarilo po dvoch dňoch preniknúť až k tylovému priestoru 6. gardovej armády, ale druhé pásmo jej obrany neovládli. Situácia na južnej časti kurského oblúka však bola veľmi kritická.

Ešte aj 10. júla z OKW prišiel na front imperatívny príkaz o pokračovaní. Opätovne doplnené a zreorganizované divízie 4. tankovej armády a operačná skupina "Kempf" sa 10. a 11. júla pokúšali preniknúť ku Kursku okľukou a zmenili smer útoku na dedinu Prochorovka. Postup sa nedaril a tak sem nemecké velenie zasadilo najlepšie tankové divízie, aké momentálne malo. 12. júla o 8:30 hod. po 15 minútovej delostreleckej príprave vyrazili do útoku zväzky 5. gardovej a 5. gardovej tankovej armády. Rotmistrovova gardová tanková armáda v tankovej bitke, ktorá sa vzápätí odohrala, zohrala hlavnú úlohu: útočila v dvoch sledoch a aj dvoch priestoroch. Prochorovka bola v troskách, pre tankový boj aj tak nevýhodná. Obe strany sa jej vyhýbali: boj sa rozpútal západne a južne od dediny. Keďže odvtedy nebolo väčšieho zrazenia, považuje sa táto bitka za najväčšiu tankovú bitku v druhej svetovej vojne, a doterajších dejín vojenstva. Sovietske T 34 doslova vleteli do zostáv nemeckých tankov čo nepriateľa ochromilo a zmiatlo, pretože hitlerovské velenie neočakávalo toľko nových sovietskych tankov. Tankové posádky nebojovali len delami ale predovšetkým "taranom" (narážaním do seba). Keďže T 34 boli ľahšie od Tigrov a Pantherov, mali pri tomto spôsobe istú nevýhodu, ktorú si však vynahradzovali obratnosťou a rýchlosťou. Podľa pamätníkov sa od horiacich strojov chytila nielen tráva, ale horela aj voda z olejov vytekajúcich z tankov a samohybných diel, takže tankisti bez tankov sa nemali kde uhasiť.