Bitka pri Kursku
Posledný významnejší úspech na východnom fronte dosiahli Nemci v marci roku 1943. V bitke pri Charkove zastavili a zničili silné jednotky Červenej armády a opäť dobyli niektoré územia, ktoré stratili po ústupe po porážke pri Stalingrade. Front sa na prechodný čas stabilizoval a obe strany uvažovali, čo ďalej. Väčšina nemeckých generálov navrhovala aktívnu obranu, pri ktorej by využívali lepšie manévrovacie schopnosti nemeckej armády. Chceli tak Červenú armádu najprv vyčerpať a zaútočiť iba v prípade mimoriadne priaznivých okolností. Druhou možnosťou bolo zaútočiť na nechránený výbežok okolo mesta Kursk. Ruské vojská tu na kúsku frontu postúpili hlboko do Nemcami ovládaného územia a spoločný útok zo severua juhu by celkom logicky znamenal obkľúčenie a zničenie veľkých ruských jednotiek, ktoré výbežok preplnili.
Tak Hitler, OKW aj velitelia skupín nemeckých armád dospeli k názoru, že práve pri Kursku môžu náležite odplatiť Rusom Stalingrad. Napriek pochybnostiam tak vodca vydal príkaz zaútočiť na Kursk. Dátum útoku sa však stále odkladal, a to
pravdepodobne rozhodlo. Namiesto prekvapenia Nemci napochodovali do pasce. Jeden z najvýznamnejších ruských špiónov Rudolf Rössler, pôsobiaci vo Švajčiarsku, už na začiatku roku varoval pred pripravovanou nemeckou ofenzívou v kurskom
oblúku. Moskva po predchádzajúcich dobrých skúsenostiach Rösslerovi uverila, zistili to aj od zajatého nemeckého ženistu. Ako dni ubiehali, blížilo sa leto, čo čoraz viac potvrdzovalo, že rozhodujúce udalosti tohto vojnového roku sa naozaj odohrajú v
kurskom oblúku. Svedčilo o tom obrovské sústreďovanie nemeckých vojsk, najmä tankových a motorizovaných divízií a útvarov, a tiež aktivita nemeckej Luftwaffe na priestory budúceho bojiska. Nálet na Kursk bol posledným hromadným náletom Luftwaffe do tyla sovietskych vojsk vo vojne.
Po niekoľkonásobnom odložení začiatku operácie "Zitadelle" napokon OKW rozhodlo, že sa začne 5. júla o 3. hodine ráno. Sovietske velenie sa čoskoro dozvedelo nielen deň, ale aj hodinu začiatku. Velenie ruských frontov, Stredného, ktorému velil
armádny generál K. K. Rokossovskij a Voronežského pod velením armádneho generála N. F. Vatutina venovala hlavnú pozornosť upevňovaniu obrany a vytváraniu záloh. Vo vnútornej strane oblúku vybudovala niekoľko po sebe idúcich línií poľných opevnení, zákopov, protitankových prekážok a delostreleckých batérií. Ich súčasťou boli aj sovietske tanky, ktoré zakopali až po vežu do zeme. Upevňovali sa najmä predpokladané smery hlavných úderov nemeckých vojsk a vylučovali sa možnosti vlastného obkľúčenia. Odhodlanie ubrániť vlastnú zem bolo priam nezlomné (na opevňovaní sa podieľali aj občania kurskej oblasti a
mnoho žien), čo mali nasledujúce dni potvrdiť.
V noci pred začatím útoku bolo v nemeckých jednotkách prečítané Hitlerovo vyhlásenie k vojsku zo 4. júla: "Začínate dnes veľkú útočnú bitku, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na priebeh celej vojny. Vaše víťazstvo celý svet ešte viac ako kedykoľvek predtým presvedčí o márnosti akéhokoľvek odporu proti nemeckej brannej moci. Mohutný úder ktorý dnes ráno dopadne na sovietske armády, musí nimi až do základov otriasť. Musíte si uvedomiť, že na výsledku tejto bitky môže závisieť všetko."
Hitlerovci len horko-ťažko začali útok 5. júla s trojhodinovým oneskorením. Takto sa teda začala bitka na Kurskom oblúku. Keď sa nemecká pechota a tanky vrhli na pásmo 13. armády generála M. P. Puchova a priľahlé krídla 48. a 70. armády generálov P.
L. Romanenka a I. V. Galanina, zdalo sa, že niet sily ktorá by ich zastavila: 9 divízií, z toho 2 tankové a tiež 7 oddielov samohybných diel, plus tankový prápor sa dralo na sovietsku obranu v šírke 40 kilometrov. Cieľom bolo zastrašiť, rozdrviť a zničiť všetko čo sa postaví do cesty. Prvý deň útoku severné zoskupenie postúpilo iba o 6 - 8 km a vôbec sa im nepodarilo prelomiť obranu sovietskych vojsk. V OKW nastalo rozčarovanie, Hitler zúril a tak maršal Kluge nasadil všetky zálohy, ktoré mal.
Postup útočiacich vojsk sa však zvýšil iba nepatrne a na niektorých smeroch vôbec nie: za 2 dni bojov postup predstavoval
6 - 10 km, čo bolo žalostne málo. Straty na živej sile predstavovali asi 25 000 mužov a obrovské množstvo zbraní a bojovej techniky, hlavne tankov a samohybných diel. Aj obrancovia mali straty: z prvých náporov v zákopoch neraz ostala len hŕstka zranených vojakov ( alebo ani to ), ale neustúpil nik. Sovietski vojaci bojovali naozaj do posledného dychu a do poslednej kvapky krvi. Najmä v Rusku s napätím čakali ako dopadnú boje, ktoré začali. Hneď v prvý deň boja však bolo jasné, že Nemci nasadili do boja obrovské sily a že utrpeli nevídané straty, veľa však nezískali. A keď vyšlo oficiálne sovietske komuniké v ktorom sa oi. hovorilo, že bolo zničených alebo poškodených 586 nepriateľských tankov a 203 nepriateľských lietadiel bolo
zostrelených, napätie povolilo a vystriedal ho údiv, lebo to sa v doterajšom priebehu vojny ešte nestala. Nemecký útok slabol. A keď 11. júla začali útočiť predsunuté jednotky Brianského a časti Západného frontu a o deň neskôr vstúpili do bojov ich hlavné sily, operácia "Zitadelle" na severnom smere úplne stroskotala. Veliteľ Stredného frontu generál K. K. Rokossovskij do
hlásenia Hlavnému stanu uviedol, že skončila prvá etapa bitky.
Hoci straty utrpeli aj obrancovia, nemecké vojsko nesplnilo svoj cieľ. Kliny, ktorými sa miestami prebilo do sovietskej obrnany, predstavovali najviac 8 - 10 km. (A v týchto klinoch prevažne všetci našli smrť.). 6. júla Nemci opäť zasadili hromadné tankové údery, keďže síl bolo ešte dosť. Manstein neváhal, ale skôr riskoval. Keďže do bojov vstúpila aj 1. tanková (neskôr gardová tanková) armáda Voronežského frontu, na bojisku sa vytvorila hustota 100 tankov a samohybných diel na km2. Ozajstnú hrôzu bojiska navyše dotvárali tankisti oboch strán, oblečení v čiernych kombinézach, vyskakujúc (v prípade že prežili) z rozbitých strojov a často sami horiaci ako fakle ďalej bojovali pomocou nožov a pištolí.
V niekoľkých hodinách ostali zo stoviek tankov hŕby železa. Zem stenala pod výbuchmi granátov, leteckých bômb a pásmami tankov. Na oblohe nepretržite zvádzali vzdušné súboje stovky lietadiel. Čierne mraky prachu zvírené tankami a výbuchmi delostreleckých granátov i leteckých bômb a mračná sadzí z horiacich strojov zahalili krajinu šedým, chmúrnym závojom. Zmizol obzor a skrylo sa slnko, lúče jeho žeravého kotúča len sťažka prenikali hmlou." (Tieto slová použil vo svojich memoároch Bojevoj.)
Obrancov prvosledových divízií 6. gardovej armády, ktorí prežili, sa po nociach sťahovali na druhé pásmo obrany, kam prišla aj časť 1. tankovej armády generála Katukova. A práve tu sa odohrali urputné boje. Časti nemeckých tankových divízií sa podarilo po dvoch dňoch preniknúť až k tylovému priestoru 6. gardovej armády, ale druhé pásmo jej obrany neovládli. Situácia na južnej časti kurského oblúka však bola veľmi kritická.
Ešte aj 10. júla z OKW prišiel na front imperatívny príkaz o pokračovaní. Opätovne doplnené a zreorganizované divízie 4. tankovej armády a operačná skupina "Kempf" sa 10. a 11. júla pokúšali preniknúť ku Kursku okľukou a zmenili smer útoku na dedinu Prochorovka. Postup sa nedaril a tak sem nemecké velenie zasadilo najlepšie tankové divízie, aké momentálne malo. 12. júla o 8:30 hod. po 15 minútovej delostreleckej príprave vyrazili do útoku zväzky 5. gardovej a 5. gardovej tankovej armády. Rotmistrovova gardová tanková armáda v tankovej bitke, ktorá sa vzápätí odohrala, zohrala hlavnú úlohu: útočila v dvoch sledoch a aj dvoch priestoroch. Prochorovka bola v troskách, pre tankový boj aj tak nevýhodná. Obe strany sa jej vyhýbali: boj sa rozpútal západne a južne od dediny. Keďže odvtedy nebolo väčšieho zrazenia, považuje sa táto bitka za najväčšiu tankovú bitku v druhej svetovej vojne, a doterajších dejín vojenstva. Sovietske T 34 doslova vleteli do zostáv nemeckých tankov čo nepriateľa ochromilo a zmiatlo, pretože hitlerovské velenie neočakávalo toľko nových sovietskych tankov. Tankové posádky nebojovali len delami ale predovšetkým "taranom" (narážaním do seba). Keďže T 34 boli ľahšie od Tigrov a Pantherov, mali pri tomto spôsobe istú nevýhodu, ktorú si však vynahradzovali obratnosťou a rýchlosťou. Podľa pamätníkov sa od horiacich strojov chytila nielen tráva, ale horela aj voda z olejov vytekajúcich z tankov a samohybných diel, takže tankisti bez tankov sa nemali kde uhasiť.
Tanková bitka pri Prochorovke, dedinke o ktorej ľudia okrem Bielgorodskej oblasti iba sťažka vedeli, sa pre Nemcov skončila katastrofálne: stratili okolo 400 tankov iba za jediný deň a nemali ich čím nahradiť. Generálplukovník Heinz Guderian, generálny inšpektor nemeckého tankového vojska neskôr napísal: "Stroskotaním operácie "Zitadelle" sme utrpeli rozhodujúcu porážku." (História potvrdila že nemecké tankové vojsko už nikdy nedosiahlo "predkurskú" slávu a lesk.)
Mansteinovo vojsko začalo na širokom fronte ustupovať a zväzky Voronežského frontu, hoci v dlhých obranných bojoch tiež veľmi vyčerpané, vstúpili do prenasledovania. V noci na 19. júla bol do bojov zasadený Stepný front generálplukovníka I. S. Koneva. A tak sa už naplno začala rozvíjať druhá etapa bitky pri Kursku, zo strany sovietskych vojsk útočná. Už po prvej etape sa táto bitka začlenila k najväčším: na oboch stranách sa jej zúčastnilo vyše 2,5 milióna ľudí, 37 800 diel a mínometov, 8 000 tankov a samohybných diel a 6 000 lietadiel. Vojsko Stredného a Voronežského frontu Červenej armády zmarilo pokus hitlerovského velenia na svoje obkľúčenie a zničenie, čo bol hlavný cieľ operácie "Zitadelle". Útočná stratégia Nemecka už v prvej etape utrpela obrovský krach po prvý krát v druhej svetovej vojne.
Najväčší úspech dosiahlo vojsko Brianskeho frontu 5. augusta, keď po dvojdenných krutých bojoch oslobodili mesto Oriol, takmer dva roky trpiace pod fašistickou nadvládou. V rovnaký deň Stepný a Voronežský front oslobodili Belgorod. Útok sovietskych vojsk na oriolskom smere sa rozvíjal až do 18. augusta, keď jednotky narazili na nové, vopred pripravené pásmo nemeckej obrany nazvané "Hagen" (Ohrada). Operácia Kutuzov trvala 37 dní a sovietske jednotky v nej postúpili až o 150 km a vytvorili si
predpoklad na neskoršie oslobodenie Bieloruska. V čase bitky pri Kursku vošiel boj partizánov do dejín ako "Bitka o koľaje", keďže neraz znemožnili železničnú prepravu a odčerpávali nemecké sily ktoré tak nemohli byť použité na fronte.
Operácia "Rumenciev" na belgorodskom smere vyvrcholila 23. augusta oslobodením 2. najväčšieho mesta Ukrajiny - Charkova. Počas troch týždňov útoku sovietske jednotky postúpili o 140 km, v pásme širokom 300 km a vytvorili si podmienky na oslobodenie celej ľavobežnej Ukrajiny, vrátane hlavného mesta Kyjeva. A to sa malo stať ešte toho roku. Oslobodením
Charkova sa skončila bitka pri Kursku, ktorá svojím rozsahom, intenzitou a výsledkom patrí medzi najväčšie bitky druhej svetovej vojny, hoci trvala iba necelé dva mesiace. Na oboch stranách sa bitky zúčastnilo vyše 4 milióny ľudí, viac ako 69 000 diel a mínometov, vyše 13 000 tankov a samohybných diel a okolo 12 000 bojových lietadiel. Na nemeckej strane bolo do bitky zasadených 43% všetkých divízií na sovietsko-nemeckom fronte. V bitke zmarila Červená armáda nádeje vojensko-politického vedenia Nemecka na úspech operácie "Zitadelle" a tým aj nádeje na "konečné víťazstvo". V bojoch Nemecko stratilo asi pol milióna vojakov, 1 500 tankov, 3 000 diel a vyše 3 700 lietadiel. Tieto straty už nikdy nedokázalo nahradiť.
A tak, J. V. Stalin mal nepochybne pravdu keď povedal: "Ak bitka pri Stalingrade bola predzvesťou súmraku nemeckej fašistickej armády, bitka pri Kursku ju postavila pred katastrofu."
