Napoleonove ženy

Maria- Joseph- Rose de Tascherová (Joséphine de Beauharnais)

Život Marie-Joseph-Rose de Tascherovej, jej cesta od nevzdelanej provinčnej kreolky k prvej žene Európy, je lekciou ženskej podnikavosti a víťazstva chytrého rozumu. Jozefína sa vydala v roku 1779, ako šestnásťročná, za šľachtica Alexandra de Beauharnais a rýchlo sa stala dvojnásobnou matkou. Muž ju však oklamal a opustil. Jozefínu nikto neuviedol do spoločnosti, nikam necestovala, ženské zbrane sa používať nenaučila. Manžel sa objavoval doma vždy iba nakrátko, nič nezatajoval. Otvorene sa priznával, že žije život slobodného človeka. Mladej žene vyčítal jej nevzdelanosť a nepríťažlivosť. Neskôr Jozefína priznala, že mal pravdu... Vyrastala na plantážach s cukrovou trstinou, ďaleko od kultúrneho Paríža, a ako bonus si navyše odniesla z rodiska aj čierne pokazené zuby ako dôsledok presladenej stravy. Po rozpade manželstva sa ocitla s deťmi Hortense a Eugenom v kláštore pre opustené bohaté ženy. Tu sa naučila dobrým spôsobom a so šarmom sa vrhla do sveta vplyvných a bohatých mužov. Povesť skazenej ženy naprávala svojou dobrotou a ochotou pomáhať iným.

Jozefína okúsila aj život vo väznici. Ocitla sa v nej spolu s manželom a ďalšími šľachticmi počas parížskej revolúcie. Vikomt de Beauharnais skončil na Robspierov príkaz pod gilotínou, Jozefína prežila vďaka kontaktom z minulosti. Každodenný strach zo smrti však nechal známky na jej tvári. Z väzenia vychádza tridsaťdvaročná žena s vráskavou tvárou. Začína na sebe tvrdo pracovať. Po večeroch pozoruje v salónoch aristokratky a cez deň skúša chôdzu, pred zrkadlom trénuje rôzne spôsoby reči a koketérie. Oplatilo sa.

Na jeseň roku 1795 sa Jozefína stretla so svojím osudom. Generál Bonaparte práve vydal príkaz o odzbrojení Parížanov, keď sa k nemu na audienciu predral chlapec s prosbou, aby si mohol nechať na pamiatku zbraň svojho popraveného otca. Na druhý deň prichádza Jozefína de Beauharnais, aby sa poďakovala. Bonaparte ešte nemá tridsať a pred ním stojí staršia dáma. Zdá sa mu graciózna, hrdá, krásna... Jozefína poslúchne intuíciu. Zahrá scénku stretnutia blahosklonného vládcu a slabej prosebníčky. Márnomyseľnosť budúceho imperátora je uspokojená. Napoleon čoskoro opláca návštevu. Po uši zaľúbený si nevšíma, že ho v dome, ktorý Jozefína udržiava len na dlh, kŕmia z hlinených tanierov a noha vetchého kresla sa pod ním môže každú minútu podlomiť. Namiesto starnúcej dámy vidí nežnú ženu s gaštanovými vlasmi a gracióznymi pohybmi, odvážnu bojovníčku, ktorá sama vychováva dve deti a potrebuje pomoc. Ponúka jej manželstvo! Láska divokého mladého Napoleona jej lichotí a v marci 1796 sa vydáva za budúceho cisára. Na Napoleonove prianie začína používať iba meno Jozefína.

Zatiaľ čo Napoleon začína dobýjať svet, ona doma dobýja srdcia iných mužov. V každom novom milencovi vidí „anjela“. Neskôr sa priznala, že nevedela ľúbiť na diaľku... Bojovník Napoleon niekedy aj pätnásť dní nevyzuje čižmy, spí tri hodiny denne oblečený, ale každý deň napíše Jozefíne list. Jeho listy dýchajú láskou. Každý boj sa začína modlitbou pred jej portrétom. A ona? Nevynechá jediný ples a zdokonaľuje svoje ženské zbrane. Učí sa dokonca meniť svoj smiech tak, aby nebolo vidieť čierne zhnité zuby. Jozefína pri rozhovore jemne pohybuje nosom a pozornosť od úst odvádza aj výraznejším líčením očí. Medzi jej silné zbrane patrí aj od prírody krásny hlas.

Napoleon by sa rád dočkal dediča, ale nedarí sa. Jozefína sa preto lieči v kúpeľoch, hodiny trávi v teplej minerálke, podstupuje omladzovacie kúry, na tvár si dáva varené zemiaky, črevám dopriava klystír. Každé ráno vypije citrónovú šťavu s minerálkou. Jozefína nikdy nepoužíva voňavky, pretože podľa jej názoru nie je nič voňavejšie ako čisté telo. Každé ráno sa dlho umýva a natiera krémami a balzamami. Jej čistotnosť je zvláštna v časoch, keď dámy parfumami zakrývali špinu. V roku 1804 Napoleon korunuje za cisára sám seba aj svoju manželku. Jozefína musí začať viac poslúchať... Veľa času jej zaberajú rôzne ceremónie, ale ona ich zvláda so šarmom a národ ju má rád. Stíha udávať aj tón v obliekaní a účesoch. Svoje ohybné telo, vytrénované poľovačkami a prechádzkami, odmieta Jozefína zviazať do korzetu a do podprsenky. V oblečení sa vzdáva priehľadných materiálov, jej šaty majú vždy len jeden odkrytý detail, napríklad hlboký dekolt alebo hlboký rázporok na sukni. Cisárovná milovala okrem mužov a šiat aj kvety. Ráno jej kaderník vplietal do vlasov nežné malé kvietky, večer zasa ruže, doplnené perlami a briliantmi.
Napoleon bol presvedčený, že vinu za jeho bezdetné manželstvo nesie Jozefína a začal uvažovať o rozvode. Jozefína aj naďalej neprestáva s teatrálnymi vzdychmi a hraným omdlievaním, presvedčená, že Napoleonovi sa páči jej slabosť a jemnosť. Pred Napoleonom nikdy neskrýva svoje kozmetické tajomstvá, aby videl, ako sa kvôli nemu snaží: ráno vaňa, raz do týždňa manikúra, dvakrát do mesiaca pedikúra. Všetky krémy, pomády, balzamy, ktorých sa dotýkal, boli dôkazom toho, ako veľmi sa Jozefína kvôli nemu snaží... Nepomohlo. Napoleon sa s ňou nakoniec v roku 1809 rozviedol, aby si vzal za manželku Máriu Lujzu, dcéru rakúskeho cisára. Jozefína sa po rozvode odsťahovala do zámku Malmaison pri Paríži, kde žila spoločenským životom. Finančne ostala závislá od cisára. Jeho porážky pri Waterloo sa nedožila, v roku 1814 zomrela na infekciu. Mala päťdesiatjeden rokov. Pre Napoleona navždy ostala najdôležitejšou ženou v živote.


Mária Walewska

Pochádzala z urodzenej ale chudobnej poľskej rodiny. Ako 16- ročnú ju rodičia vydali za oveľa staršieho grófa Athenasiusa Walewskeho. Necelé dva roky, v roku 1806, po jej svadbe vstúpili Napoleonove vojská do Poľska. Vtedy bol vo Varšave usporiadaný bál na jeho počesť a stretol sa tam s 18- ročnou pôvabnou Máriou, manželkou takmer 70- ročného grófa. Napoleon ju okamžite začal bombardovať ľúbostnými dopismi. Lenže ona ho odmietla. Názor zmenila až na nátlak poľskej šľachty, ktorá dúfala, že Mária „osobne“ Napoleona ovplyvní natoľko, aby dal Poľsku vytúženú samostatnosť. Nestalo sa a Mária odišla s Napoleonom do Francúzska. Ich pomer bol vášnivý avšak idylka bola prerušená, keď Napoleon dal rozkaz svojej armáde na ťaženie do Eylau.

V máji 1810 mu porodila syna Alexandra, ktorého tolerantný gróf Walewski krátko pred smrťou uznal za svojho. Napoleon si tak potvrdil, že vinu za neplodnosť jeho manželstva nesie Jozefína. Preto začal vážne uvažovať o rozvode a novej manželke. Mária Walewska sa s Napoleonom ešte viackrát stretla priamo vo Francúzsku, spriatelila sa dokonca s Jozefínou. A keď sa ocitol po svojom páde vo vyhnanstve na Elbe, istý čas tam bola s ním. Pre samotnú Máriu Lujzu bol už jej manžel minulosťou. Mária Walewska sa neskôr ešte raz vydala, ale zomrela predčasne už v roku 1817, Napoleon až o štyri roky neskôr. A ich syn? Stal sa ministrom zahraničia vo vláde Napoleonovho synovca, čiže Napoleona III.


Mária Luisa Habsbursko- Lotrinská

Po skončení manželstva s Jozefínou francúzsky agenti sa začali pozerať po vhodnej dáme, ktorá by Napoleonovi porodila syna, ale tiež priniesla do domu vznešený pôvod. Po tom, čo stroskotali pytačky s ruskou veľkokňažnou, bola navrhnutá arcivojvodkyňa Mária Luisa z rodu Habsburgovcov, dcéra rakúskeho cisára Ferdinanda I. Rakúske vojská už niekoľkokrát podľahla Napoleonovej Grande Armée, preto sa rakúsky cisár podporovaný Metternichom (považuje sa za sprostredkovateľa tejto svadby) rozhodol svoju dcéru za Korzičana vydať. Svadba Márie Luisy a Napoleona I. sa uskutočnil 1. apríla 1810 v Louveri. 20. marca 1811 porodila Mária Luisa Napoleonovho syna Napoleona Františka Karla Jozefa, prezývaného Orlík. Príliš sa o neho však nestarala a chlapec vyrastal na dvore svojho dedka- cisára Ferdinanda I. Po Napoleonovom páde a Viedenskom kongrese sa stala Mária Luisa vojvodkyňa talianskych štátov Parmy a Piacenzy. Ešte dvakrát sa vydala, prvýkrát za grófa Adama Neipperga, druhýkrát za grófa de Bombelles.