Maria- Joseph- Rose de Tascherová (Joséphine de Beauharnais)

Život Marie-Joseph-Rose de Tascherovej, jej cesta od nevzdelanej provinčnej kreolky k prvej žene Európy, je lekciou ženskej podnikavosti a víťazstva chytrého rozumu. Jozefína sa vydala v roku 1779, ako šestnásťročná, za šľachtica Alexandra de Beauharnais a rýchlo sa stala dvojnásobnou matkou. Muž ju však oklamal a opustil. Jozefínu nikto neuviedol do spoločnosti, nikam necestovala, ženské zbrane sa používať nenaučila. Manžel sa objavoval doma vždy iba nakrátko, nič nezatajoval. Otvorene sa priznával, že žije život slobodného človeka. Mladej žene vyčítal jej nevzdelanosť a nepríťažlivosť. Neskôr Jozefína priznala, že mal pravdu... Vyrastala na plantážach s cukrovou trstinou, ďaleko od kultúrneho Paríža, a ako bonus si navyše odniesla z rodiska aj čierne pokazené zuby ako dôsledok presladenej stravy. Po rozpade manželstva sa ocitla s deťmi Hortense a Eugenom v kláštore pre opustené bohaté ženy. Tu sa naučila dobrým spôsobom a so šarmom sa vrhla do sveta vplyvných a bohatých mužov. Povesť skazenej ženy naprávala svojou dobrotou a ochotou pomáhať iným.

Jozefína okúsila aj život vo väznici. Ocitla sa v nej spolu s manželom a ďalšími šľachticmi počas parížskej revolúcie. Vikomt de Beauharnais skončil na Robspierov príkaz pod gilotínou, Jozefína prežila vďaka kontaktom z minulosti. Každodenný strach zo smrti však nechal známky na jej tvári. Z väzenia vychádza tridsaťdvaročná žena s vráskavou tvárou. Začína na sebe tvrdo pracovať. Po večeroch pozoruje v salónoch aristokratky a cez deň skúša chôdzu, pred zrkadlom trénuje rôzne spôsoby reči a koketérie. Oplatilo sa.

Na jeseň roku 1795 sa Jozefína stretla so svojím osudom. Generál Bonaparte práve vydal príkaz o odzbrojení Parížanov, keď sa k nemu na audienciu predral chlapec s prosbou, aby si mohol nechať na pamiatku zbraň svojho popraveného otca. Na druhý deň prichádza Jozefína de Beauharnais, aby sa poďakovala. Bonaparte ešte nemá tridsať a pred ním stojí staršia dáma. Zdá sa mu graciózna, hrdá, krásna... Jozefína poslúchne intuíciu. Zahrá scénku stretnutia blahosklonného vládcu a slabej prosebníčky. Márnomyseľnosť budúceho imperátora je uspokojená. Napoleon čoskoro opláca návštevu. Po uši zaľúbený si nevšíma, že ho v dome, ktorý Jozefína udržiava len na dlh, kŕmia z hlinených tanierov a noha vetchého kresla sa pod ním môže každú minútu podlomiť. Namiesto starnúcej dámy vidí nežnú ženu s gaštanovými vlasmi a gracióznymi pohybmi, odvážnu bojovníčku, ktorá sama vychováva dve deti a potrebuje pomoc. Ponúka jej manželstvo! Láska divokého mladého Napoleona jej lichotí a v marci 1796 sa vydáva za budúceho cisára. Na Napoleonove prianie začína používať iba meno Jozefína.

Zatiaľ čo Napoleon začína dobýjať svet, ona doma dobýja srdcia iných mužov. V každom novom milencovi vidí „anjela“. Neskôr sa priznala, že nevedela ľúbiť na diaľku... Bojovník Napoleon niekedy aj pätnásť dní nevyzuje čižmy, spí tri hodiny denne oblečený, ale každý deň napíše Jozefíne list. Jeho listy dýchajú láskou. Každý boj sa začína modlitbou pred jej portrétom. A ona? Nevynechá jediný ples a zdokonaľuje svoje ženské zbrane. Učí sa dokonca meniť svoj smiech tak, aby nebolo vidieť čierne zhnité zuby. Jozefína pri rozhovore jemne pohybuje nosom a pozornosť od úst odvádza aj výraznejším líčením očí. Medzi jej silné zbrane patrí aj od prírody krásny hlas.

Napoleon by sa rád dočkal dediča, ale nedarí sa. Jozefína sa preto lieči v kúpeľoch, hodiny trávi v teplej minerálke, podstupuje omladzovacie kúry, na tvár si dáva varené zemiaky, črevám dopriava klystír. Každé ráno vypije citrónovú šťavu s minerálkou. Jozefína nikdy nepoužíva voňavky, pretože podľa jej názoru nie je nič voňavejšie ako čisté telo. Každé ráno sa dlho umýva a natiera krémami a balzamami. Jej čistotnosť je zvláštna v časoch, keď dámy parfumami zakrývali špinu. V roku 1804 Napoleon korunuje za cisára sám seba aj svoju manželku. Jozefína musí začať viac poslúchať... Veľa času jej zaberajú rôzne ceremónie, ale ona ich zvláda so šarmom a národ ju má rád. Stíha udávať aj tón v obliekaní a účesoch. Svoje ohybné telo, vytrénované poľovačkami a prechádzkami, odmieta Jozefína zviazať do korzetu a do podprsenky. V oblečení sa vzdáva priehľadných materiálov, jej šaty majú vždy len jeden odkrytý detail, napríklad hlboký dekolt alebo hlboký rázporok na sukni. Cisárovná milovala okrem mužov a šiat aj kvety. Ráno jej kaderník vplietal do vlasov nežné malé kvietky, večer zasa ruže, doplnené perlami a briliantmi.