(*13. október 1887 Veľká Bytča (dnešná Bytča) – + 18. apríl 1947 Bratislava)

Pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Jeho otec Gašpar Tiso bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Jeho matka sa volala Terézia. Jozef Tiso sa narodil vo štvrtok 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnešná Bytča) ako druhorodený syn manželov Tisovcov. Vyrastal v prostredí, kde dominovala náboženská výchova. Členovia rodiny sa často stretávali pri spoločných modlitbách, kde si spolu čítavali životopisy svätých. Komunikačným jazykom bola slovenčina. Jeho starý otec po matke bol kostolníkom, ktorého si veľmi obľúbil a často mu chodil pomáhať do kostola. Je veľmi pravdepodobne, že práve tu v ňom vznikla túžba stať sa kňazom. Ľudovú školu vychodil v miestnej trojrečovej slovensko-maďarsko-nemeckej rímsko-katolíckej škole vo Veľkej Bytči. Patril k najlepším žiakom v triede a bol známy tým, že rád pomáhal susedom “šuškaním”.

Po skončení 6. triedy odišiel na stredoškolské štúdia do Žiliny s úmyslom stať sa kňazom. Toto štúdium už malo jednoznačne maďarský charakter a stretávame sa tu dokonca aj s maďarským prepisom jeho mena na Tiszó Józef, čo hlavne po roku 1945 dokonale využila komunistická propaganda na označenie Tisu za maďaróna. Roku 1902 prišiel Tiso študovať na vyššie piaristické gymnázium do Nitry. Tu azda najsilnejšie pocítil maďarizačné snahy profesorov. Po štyroch rokoch štúdia Tiso dosiahol maturitu s najlepším prospechom. Na Slovensku bolo zvykom, že biskupi posielali nadaných študentov do viedenského seminára Pazmáneum. Štúdium na Pazmáneu ukončil v roku 1910 ako premiant.

Ten istý rok v lete biskup Fischer-Colbie vysvätil Tisu vo Viedni za kňaza a o rok neskôr tu obhájil aj svoju doktorskú dizertačnú prácu. V roku 1910 bol Tiso nitrianskym biskupom poslaný za kaplána do chudobnej kysuckej dediny Oščadnica, kde sa prvýkrát stretáva s takzvanou “židovskou otázkou” a prejavmi antisemitizmu a to najmä v sociálno-ekonomickej rovine. Spolu s dekanom Krautmanom založili hospodársky svojpomocný spolok, ktorého cieľom bolo oslobodiť oščadnických dedinčanov od miestneho úžerníckeho obchodníka. Potom sa dostáva do Rajca a pomáha tu založiť filiálku Slovenskej banky.

V roku 1913 sa stal Tiso kaplánom v Bánovciach nad Bebravou, ktoré neskôr dostali prívlastok “Tisovo mesto”. Sotva druhý rok rozvíjal Dr. Jozef Tiso svoju kňazskú i kultúrnu činnosť v Bánovciach, keď v lete 1914 vypukla 1. svetová vojna. Mal vtedy necelých 27 rokov a preto sa i na neho vzťahovala mobilizačná vyhláška. Narukoval ako poľný kurát k 71. pešiemu pluku, ktorého mužstvo tvorili najmä slovenskí vojaci. Po prevelení do Slovinska koncom roka 1914 bol postihnutý ťažkým zápalom obličiek. Choroba však tak podlomila jeho fyzické sily, že nebol schopný pokračovať v plnení svojej vojenskej služby a tak bol zakrátko z armády prepustený. Potom sa vracia späť do Bánoviec, kde je vymenovaný za profesora náboženstva na piaristickom gymnáziu v Nitre. Tu neskôr spísal svoje spomienky na vojnu pod názvom Denník zo severného bojiska.

Zdá sa, že Tiso zaujal pasívne vyčkávajúce stanovisko, čo sa prejavilo i v novom slovensko-maďarskom časopise Nitra- Nyitra, ktorý sám Tiso krátko po vzniku ČSR pomohol založiť, redigoval ho a často prispieval vlastnými článkami. Po vzniku ČSR sa už Dr. Jozef Tiso definitívne začína zapájať do politického života. Keď sa česko-slovenské vojsko dňa 8. decembra 1918 priblížilo k Nitre a maďarská posádka vyprázdnila mesto, zasadnutie Maďarskej národnej rady v meste rozhodlo, že vyšle 5-člennú delegáciu do neďalekej dedinky Rišňovce, aby sa s veliteľmi vojska dohodli na spôsobe obsadenia mesta. Medzi týmito piatimi členmi bol aj dr. Jozef Tiso. O dva dni neskôr vojsko nového štátu obsadilo Nitru a postupne začalo preberať právomoci verejnej správy. Veliteľ česko-slovenskej vojenskej jednotky, ktorá vstúpila do Nitry, zakrátko vymenoval 15-člennú miestnu Slovensku národnú radu, v ktorej Tiso vykonával funkciu zapisovateľa. Neskôr sa stal jedným z deviatich členov Správneho výboru župy, ktorých už vymenoval nový nitriansky župan.

19. decembra 1918 v Žiline sa zúčastnil obnovujúci zjazd Slovenskej ľudovej strany (SĽS). Jozef Tiso sa stal riadnym členom SĽS ako pomerne málo známa osobnosť. V roku 1919 začal zaoberať aj prekladateľskou činnosťou náboženských kníh. Hlinka ocenil všetky jeho spomínané prednosti a postupne ho začal poverovať stále dôležitejšími úlohami. Na jar 1919 založil v Nitre miestnu organizáciu Slovenskej ľudovej strany.

1920 Tiso kandidoval do parlamentu v trnavskom okrese až z tretieho miesta, čo svedčí o tom, že ešte stále nebol v straníckej špičke. Tam sa mu podarilo prepracovať až o niečo neskôr a ako odrazový mostík na to mu slúžilo podpredsedníctvo novovzniknutého Politického klubu katolíckeho duchovenstva SĽS. Karol Kmeťko, člen SĽS, ho prijal za sekretára. Tisovi ako tajomníkovi nitrianskeho biskupa opäť pribudli nové cirkevné funkcie: bol menovaný za člena diecézneho cirkevného súdu, stal sa funkcionárom Spolku sv. Vojtecha a taktiež bol stále vyťaženejší v Nitrianskom bohosloveckom seminári.