Sokrates prešiel školou sofistov. Za zdroj opravdivého poznania prehlásil vnútorné sebapoznanie („poznaj seba samého“).

P L A T O N

Sokratov žiak a stúpenec Platon (429-347) založil v Athénach okolo roku 385 filozofickú školu, ktorá bola známa pod menom AKADÉMIA. Filozofické názory Platona a jeho žiakov sú najnázornejším príkladom objektívny idealizmu. Podľa Platonovho učenia je zmyslové bytie, materialistický svet jedine tieòom skutočného sveta, naproti tomu pravé bytie sa prejavuje vo vecných a nemenných ideách. Podľa Platona môže človek tieto objektívne existujúce idei poznávať len preto, že jeho vlastná nesmrteľná duša bola pred vtelením vo svete ideí a preto môže chápať idei v rozpomenutí.
Vo svojom diele “Ústava” rozvíja Platón utopickú teóriu o ideálnom štáte. V tomto ideálnom štáte majú riadenie občianskej občiny vo svojich rukách filozofi, ktorí nemajú ani rodinu, ani súkromný majetok. Občania ideálneho mestského štátu sa delia na vojakov, ktorí žijú spoločne a prostý ľud (remeselníci, roľníci), ktorí sa svojou prácou majú starať o vyššie spoločenské vrstvy.





A R I S T O T E L E S

Platonov systém kriticky rozobral Aristoteles (389-322), najväčší mysliteľ staroveku. Aristoteles vystúpil proti hlavnej zásade všetkej Platonovej filozofie. Podľa jeho názoru nemôžu Platonove idei vysvetliť ani príčiny vzniku, ani príčiny zmien zmyslovo vnímaných vecí. Preto tiež nie je dôvod, aby sme v Platonových ideách hľadali nemenné podstaty všetkých vecí, alebo dokonca tvrdili, že veci majú od ideí vlastné bytie.
V teórii poznania uznáva Aristoteles proti Platonovi za zdroj správnych predstáv o tomto svete zmyslové vnímanie mimo nás jestvujúceho objektívneho sveta.
Za aktívnu prapríčinu procesu poznania považoval Aristoteles rozumnú dušu nezávislú na tele. Hmotu pohybu považuje za pasívnu a beztvarú, avšak aktívnu prapríčinu pripisuje úplne nehmotnej forme, ktorá pôsobí na hmotu ako na nehybnú masu a pretvára ju. Preto dospieva Aristoteles k pojmu prvého hýbateľa v prírode - k “forme všetkých foriem”, ako k základnej prapríčine a zároveò´konečnému cieľu všeobecného vývoja, t.j. k bohu.
V sociálnych otázkach zastáva Aristoteles úplne stanovisko otrokárskeho rádu: otroctvo považuje za prirodzený stav pre “barbarov”, súkromné vlastníctvo má za základ panstvo plnoprávnych občanov.

HISTORIOGRAFIA -

H E R O D O T O S, T H U K Y D I D E S

Významným medzníkom v rozvoji historických vied v 5.st.