bolo dielo Herodota Halikarnasského, ktorému dala antická tradícia čestný názov “otec dejepisu”. Herodotos mnoho cestoval, navštívil krajiny Blízkeho východu, brehy čierneho mora a žil voVeľkom Grécku. Hlavným cieľom jeho diela, ktoré bolo neskôr rozdelené na 9 kníh podľa počtu Múz, bolo podať výklad dejín grécko-perzských vojen. Prvé štyri knihy sú venované prevažne dejinám Východu, I. a III. knihy dejinám Asýrie, Babylonu a Perzie, II. kniha dejinám Egypta a IV. kniha Skythii. Tieto knihy boli akýmsi úvodom k hlavnej časti jeho diela a mali objasniť dejiny vzájomných vzťahov medzi Grékmi a “barbarmi” v období pred grécko-perzskými vojnami. V jeho diele sa už objavilo neskoršie tradičné delenie sveta na tri diely: Európu, Líbyu (Afriku) a Áziu.
Do prvých kníh Herodotovho diela je vložených mnoho jednotlivých epizód, ktoré majú ráz samostatných noviel. Herodotos veľmi jemne zdôrazòoval ich samostatnosť, čo sa tiež prejavilo ako vo zvláštnostiach štýlu, tak aj v legendárne rozprávkovom podaní obsahu. Herodotos sám týmto legendám akosi zvlášť neveril a používal ich len ako umelecký prostriedok k oživeniu svojho rozprávania.
Vrcholom starogréckej historiografie boli Thukydidove (460-395) “Dejiny” (v ôsmych knihách), venované peloponézskej vojne, ktorej sa Thukydides osobne zúčastnil ako jeden z athénskych stratégov. Svoje dielo doviedol Thukydides až k jeseni roku 411 a len smrť mu prekazila, aby ho dokončil.
Xenofon, athénsky aristokrat-spartanofil, ktorý slúžil ako žoldnier v perzskom vojsku, vo svojich spisoch idealizuje oligarchické a monarchické zriadenie a vystupuje ako ochranca “tradičného” poľnohospodárstva.




REčNÍCKE UMENIE

Nutnosť vystupovať pred spoluobčanmi s výkladom názorom a politického programu, ostré debaty v ľudovom sneme a časté súdne konania prebudili zvláštny záujem o rečníctvo (rétoriku). Krasorečenie sa v Grécku cenilo veľmi vysoko a rečníci svoje reči nielen prednášali, ale vydávali ich aj písomne.
Vzor súdneho krasorečenia sú reči, ktoré predniesol Lysias. Vynikajú jednoduchosťou a stručnosťou, lebo dľžka doby povolená pre výstup sa určovala vodnými hodinami (klepsidrou), čistotou jazyka, ktorý neužíva archaizmov alebo neologizmov. Lysiove reči sú verným obrazom spôsobu života a mravov v Athénach: k čitateľovi približuje invalida, ktorému vzali podporu, žalobcu uplatòujúceho nároky na nedospelé deti, ktoré okradol poručník, muža, ktorý zo žiarlivosti zabil svojho soka,...
Úplne inej povahy sú slávnostné reči Isokratove, určené pre verejné zasadania.