charakter a živo reagovala na politické udalosti. Zárodky tohto žánru sú obsiahnuté v dedinských slávnostných sprievodoch k pocte Dionýza, ktoré boli sprevádzané žartovaním a vtipkovaním. Na rozdiel od tragédie, ktorá čerpala svoje námety spravidla z tradičných mytologických povestí, bol námet komédie výplodom fantázie, umeleckého výmyslu. Pre komédiu nie je prepísaná jednota miesta, ktorá sa tak presne zachovávala v antickej tragédii: dej sa rýchlo prenáša z mesta na dedinu alebo dokonca zo zeme na nebo. Z polit. komédií z 5.st. sa nám zachovali jedine komédie Aristofana (446-385). Aristofanes napísal asi 44 komédií, zachovalo sa však len 11. V týchto komédiách sú výrazne zachytené polit. názory autora, ktorý stál na strane attického roľníctva, privádzaného na mizinu nesvármi, súčasne bol nespokojný i s dobrodružnou politikou súčasných vodcov “radikálnej demokracie”. Proti Kleonovi vystupuje v komédiách “Jazdci” a “Babylónčania”. V satire “Osy” zosmiešòuje “radikálnu demokraciu”. V komédiách “Archaòania”, “Mier” a “Lisystrate” vystupuje proti vojne, ktorá priniesla ľudu veľké útrapy. V komédii “Vtáci” vystupuje štát, ktorí si vtáci vybudovali zo vzduchu. V “Lisystrate” vyhlasujú ženy po celom Grécku vzburu proti mužom. Také fantastické situácie boli jedným z prostriedkov, ktoré dovoľovali v zostrenej a priehľadnej forme hovoriť o aktuálnych polit., umeleckých a mravných otázkach. V komédii “Žaby” zosmiešòuje vtedajšie lit. smery, v komedii “Oblaka” sa vysmieva sofistom.
Ako umelec je Aristofanes veľký realista. Spojuje britkú polit. tendenčnosť a nemilosrdný pozorovací talent satirika so všeobecne platnými tvárnymi prostriedkami ľudového divadla. Jeho jazyk a lit. prostriedky sú pozoruhodné svojou rozmanitosťou. Vedľa paródií slávnostného jazyka dithyrambou, epickej poézie, jazyka rečníkov, veštiarne a dramatických básnikov, používa ľudové slová a komicky pôsobiace novotvary. Komickosť je zosilnená umeleckými prostriedkami, ktoré nečakane porušujú scénickú ilúziu, napr. herec, vznášajúci sa vo vzduchu sa obracia na divadelného sluhu, ktorý riadi stroj a žiada ho, aby ho nenechal spadnúť.

VÝTVARNÉ UMENIE A ARCHITEKTÚRA

5. a 4. st. bolo dobou skutočného rozkvetu gréckeho výtvarného umenia. Rozvíja sa po prvýkrát v dejinách ľudstva umelecká tvorba na základe uvedomelého realizmu.