MATERIALISTICKÍ FILOZOFI 5. ST. P.N.L.

Úspešné poznatky sa šírili s rozvojom materialistickej filozofie. Myslitelia 5. st. p.n.l. sa už viacej neuspokojujú s tvrdením, že je jediný materiálny základ sveta, ale kladú si otázku hmotnej skladby. Empedokles odvodzoval všetky prírodné javy zo štyroch hlavných hmotných prvkov : zeme, vody, vzduchu a ohòa, celý svet je spojením týchto štyroch prvkov. Anaxagoras riešil túto otázku pomocou učenia o “zmenách” všetkých látok, ktorými rozumel súrodé hmotné častice, ktoré sa navzájom spájajú. Vzájomnými spojeniami potom vznikajú telesá podobné týmto časticiam : z kvapiek krvi vzniká krv, z čiastočiek mäsa - mäso, atï.
Slabinou Empedoklovho a Anaxagorovho učenia bola predstava, že sú to sily, ktoré uvádzajú do pohybu častice hmotnej látky. Anaxagoras považoval túto silu za NUS - svetový rozum, ktorý však vymedzil ako najjemnejšiu a najľahšiu hmotnú látku. Empedokles vysvetľoval pohyb hmoty pôsobením dvoch síl - “priateľstva” a “nenávisti”, ktoré vraj spôsobujú spájanie a rozpájanie hmotných prvkov.
Oveľa dôslednejší boli už grécki atomisti, v ktorých učení dosiahla antická materialistická filozofia svojho vrcholu. Učenie o atómoch - nedeliteľných časticiach hmoty - hlásal ako prvý Leukippos a ïalej ho rozvinul Demokritos. Základom učenia gréckych atomistov sú dve hlavné zásady :
1.) svet sa skladá z kvalitatívne rovnakých, nedeliteľných atómov, ktoré sa líšia len svojou veľkosťou a tvarom (t.j. kvantitatívne) a z prázdneho priestoru, v ktorom sa atómy mechanicky pohybujú
2.) všetky javy nevznikajú náhodne, ale sú podmienené nutnosťou. Tým, že atómy na seba narážajú a zase sa odpudzujú, že sa spájajú a rozpájajú, vznikajú veci.
„A nič nevzniká z ničoho ani nezaniká v nič“ - týmto výrokom Demokritos prvýkrát vyslovil s takou istotou myšlienku o večnosti (nestvoriteľnosti a nezničiteľnosti) hmoty, ktorá ešte dnes tvorí základ materialistického chápania prírody.
V oblasti teórie poznania bol Demokritos bezvýhradným materialistom, avšak otázku dialektického vzťahu zmyslového vnímania a rozumového myslenia nerieši.
V oblasti spoločenských javov dospieva Demokritova filozofia k tomu, že uznáva úplnú závislosť človeka na prírode. Svojím politickým zmýšľaním bol Demokritos stúpencom umiernenej demokracie.
Anaxagoras tvrdil, že Slnko a ostatné hviezdy nie sú nič iné ako rozžeravené kamene.