Roku 1106 vtrhol do Normandie a zajal Róberta. Odvtedy boli Normandia a Anglicko zjednotené pod jedným vládcom. Henrichovým hlavným cieľom bolo uchovanie oboch krajín pre svojho dediča. Vytrvalo odolával pokusom francúzskych šlachticov, ktorý sa usilovali o získanie Normandie. Ale v roku 1120 mu zomrel jediný syn a Henrich musel uznať svoju dcéru Matildu ako nástupkyňu. Vydal ju za významného francúzskeho šlachtica Geoffreyho Plantageneta. Geoffrey bol dedičom pozemkov v Anjou, územie juho-západne od Normandie a Henrich dúfal v ďalšie rozšírenie územia. Pred smrťou mu ostatný šlachtici pod prísahou sľúbili, že nechajú vládnuť Matildu, ale Henrichova hádka s Geoffreym situáciu zase zamotala. Okrem Matildy a jej manžela ktorí v tom čase žili vo Francúzsku sa objavil ďalší uchádzač, Štefan z Blois. Šlachtici ho po chvílke váhania uznali za kráľa. Bol pomerne slabý panovík , napriek svojim dobrým vojenským schopnostiam. O štyri roky neskôr Matilda vtrhla do krajiny spor o trón prerástol do občianskej vojny. Nakoniec sa dohodli, že Štefan môže vládnuť až kým Matildin syn Henrich II nebude dostatočne zrelý na kralovanie. Štefan do roka zomrel a krajina, pomaly sa zotavujúca z občianskej vojny mala opäť právoplatného vládcu z novej, Plantagenetovskej dynastie.


Henrich II

Henrich II, druhý Plantagenet na tróne po svojej matke Matilde, ktorá vládla kým ešte nebol plnoletý, sa najskôr zbavil šlachty, ktorá podporovala Štefana z Blois. Ďalej sa zaoberal rozšírením územia. Ako syn Geoffreyho Plantageneta pripojil k Británii pozemky v Anjou a manželstvom s Eleonórou Akvitánskou zdedil aj ďalšie majetky južne od Anjou. Jeho ríša siahala od Škótskych hraníc až po Pyreneje. Dokonca vo Francúzsku vlastnil viac pôdy ako tamojší kráľ, aj keď bol stále jeho vazalom.

Zaviedol nový, jednotný právny systém ktorý nahradil Saské zvykové právo. V tomto období vrcholil boj o moc medzi panovníkom a cirkvou. Už od vlády Williama Rúfusa pretrvávali spory. kráľ chcel získať cirkev pod svoju kontrolu a vymenúvať biskupov. Arcibiskup samozrejme nesúhlasil, argumentujúc že kráľ je podriadený bohu a preto by cirkev mala rozhodovať o duchovných aj svetských veciach. Situácia sa zmenila, keď Henrich II vymenoval svojho priateľa ThomasBecket za arcibiskupa v Canterbury roku 1162. Ten najskôr akceptoval jeho reformy, no keď Henrich vydal konštitúciu, ktorá povoľovala súdiť cirkevných hodnostárov svetským súdom, ušiel do Francúzska. Roku 1170 sa vrátil a vystúpil proti kráľovi obhajujúc práva cirkvi. Henrich sa nahneval a v zápale hnevu si želal, aby Becket bol mŕtvy. Jeho rytieri to zle pochopili a zavraždili Becketa priamo v katedrále. Táto udalosť šokovala celú kresťanskú Európu. Thomas Becket bol vyhlásený za svätého a z Canterbury sa stalo pútnické miesto. Henrich musel poprosiť pápeža o odpustenie a vzdať sa niektorých privilégii. Na istý čas sa moc cirkvi dostala do popredia. Henrich sa taktiež dostal od sporu so svojimi synmi, ktorí bránili záujmy svojho lénneho pána francúzskeho kráľa. Henrich zomrel sklamaný zo svojich detí roku 1189 a jeho syn Richard sa stal kráľom. Richard I Levie Srdce bol populárny kráľ, napriek tomu, že v Británii strávil len málo času. Najskôr sa zúčastnil križiackej výpravy do Svätej zeme, neskôr bol zajatý rakúskym vojvodom a trvalo takmer dva roky kým Angličania zaplatili výkupné. Po jeho smrti roku 1199 sa vlády ujal jeho brat Ján Bezzemok.


Ján Bezzemok

Ján Bezzemok bol slabý panovník, navyše velmi skúpy. Obmedzil právomoci oblastných súdov a vačšinu prípadov riešil sám, na kráľovskom súde kôli zisku. Taktiež zvýšil poplatky za pôdu pre dedičov po smrti predchodcu. S cirkevnou a štátnou pôdou narábal vo svoj prospech. Jeho popularita ešte klesla v roku 1204, keď francúzsky kráľ napadol Normandiu a Ján napriek nárokom na šlachticov, nebol schopný ubrániť ich pôdu pred zabratím - preto Bezzemok. Šlachtici sa pochopitelne búrili a kráľ stratil svoju autoritu. Taktiež mal spor s pápežom kôli vymenovaniu arcibiskupa v Canterbury. Roku 1215 sa pokúsil získať späť Normandiu, no šlachta odmietla poslušnosť a neposlala mužov do kráľovskej armády. Zhromaždila sa v Londýne, kde sa k nej pripojili aj mešťania a Ján bol nútený podpísať dohodu. Vydal Veľkú listinu slobôd – Magna Charta Libertatum(1215)- symbol občianskej slobody. Zlepšila práva slobodných občanov a šlachte dala nové privilégia. Okrem iného kráľovi zakazovali bezdôvodne zvyšovať dane. Odvtedy feudálny systém upadol a kráľ už nemal neobmedzenú moc, lebo šlachtici mohli argumentovať listinou. Navyše, títo začali spolupracovať s vrstvou bohatých mešťanov. Listinu musel uznať každý kráľ až do 16. storočia.