Henrich III

Ján nedodržiaval listinu dôsledne a občianskej vojne zabránila len jeho smrť v roku 1216. Jeho syn Henrich III mal iba 9 rokov a tak bol spočiatku pod kontrolou šlachticov zvýhodnených Velkou listinou slobôd. Keď bol konečne schopný samostatne vládnuť, pochopiteľne sa stránil dotieravej šlachty a za poradcov si vybral svojich zahraničných priateľov. Viedol nákladnú vojnu na podporu pápeža na Sicílii a vo Francúzsku, čo sa samozrejme nepáčilo šlachte. Vypukla občianska, vodca šlachticov Simon de Montfort v roku 1258 prevzal vládu a zvolil radu šlachticov- nazval ju parlament. Parlament spravoval kráľovské financie a Henrich sa musel vzdať svojich poradcov. Šlachta a mešťania súhlasili s novým systémom, lebo ich oslobodil od ťažkých daní, ktoré uvalil Henrich na financovanie vojny. Niektorí šlachtici však zostali verný Henrichovi. Roku 1165 porazil Montforta, avšak zachoval určitú rovnováhu medzi kráľom a šlachtou. Po ňom nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Zdokonalil Montfortov parlament, ktorý síce mohol vydávať zákony a politické rozhodnutia, avšak šlachtici v ňom neboli schopný zabezpečiť kráľovi dostatok peňazí. To bolo možné iba zvýšením daní, na to však bol potrebný súhlas tých ktorých sa to týkalo. Preto Eduard zriadil druhú komoru parlamentu, snemovňu reprezentantov. Zastúpenie v nej mala nižšia šlachta, rytieri aj mešťania. Každé grófstvo malo dvoch reprezentantov, ktorí boli nútený akceptovať zvýšenie daní. Podobné parlamenty fungovali aj v iných krajinách, no anglický bol výnimočný, lebo v ňom mali zastúpenie všetky vrstvy spoločnosti. Spolupráca medzi nimi bola dôležitá preďalšie fungovanie monarchie.


Eduard I

Eduard sa nezaoberal stratenými územiami vo Francúzsku ale snažil sa získať pod kontrolu aj zvyšok Británie. Normanským šlachticom dovolil robiť výboje na územie Walesu. Tí postupne získali územia pozdĺž hranice, premiešali sa s pôvodným obyvateľstvom a vytvorili nový spoločenskú vrstvu Walesanov a Normanov, ktorí boli vazalmi anglického kráľa. Welšania, ktorí neboli pod kontrolou Anglicka žili na západe krajiny v hornatej oblasti vedený Llewelyn Gruffydd princom z Gwynedu, ktorý sa snažil získať nezávislosť od Anglicka. Eduard ho roku 1282 porazil a získal cely západný Wales v roku 1284. Do oblastí ovládaných Normanmi nezasahoval, lebo nechcel mať konflikty so svojou šlachtou. Svojho syna slávnostne vymenoval za princa z Walesu. Odvtedy tento titul patrí najstaršiemu kráľovskému synovi.

Írsko bolo ovládnuté Normanmi roku 1169. Henrich II sa obával, že sa stanú nezávislími a sám sa vydal do Írska. Presvedčil Írskych vodcov aj Normanov aby uznali jeho nadvládu. Taktiež naliehal na pápeža, aby mu umožnil prevziať keltskú cirkev pod svoju kontrolu. Eduard vynakladal veľa financii na získanie Walesu a Škótska, tým pádom neostávalo na výboje do Írska. Angličania kontrolovali iba malú oblasť okolo Dublinu. Situácia v Škótsku bola iná. Škótsky kráľ mal stabilnú pozíciu a Normanom sa nepodarilo ovládnuť krajinu ako Írsko a Wales. Eduard sa o to pokúsil. Škótsko malo blízke vzťahy s Anglickom. Škótsky kráľ mal veľa vazalov medzi normanskími šlachticmi. Južné oblasti budovali feudalizmus ako vačšina krajín na rozdiel od ľudí vo vysočinách, ktorý žili svoj ""klanový systém"". Roku 1290 nastal spor o škótsky trón. Dvaja najvačší kandidáti boli normanský rytieri John de Balliol a Robert Bruce.

Aby sa zabránilo občianskej vojne, Eduard bol pozvaný aby vyriešil spor. Súhlasil pod podmienkou, že uznajú anglickú nadvládu. Rozhodol v prospech Johna, ktorý však nevládol šťastne. Angličania žiadali peniaze a vojenskú podporu a Škóti sa búrili. Vypukla vzbura proti Angličanom, na čele rebelov stál William Wallace, normanský rytier. Ale po počiatočných víťazstvách bol porazený roku 1297 a následne bol popravený. Jeho hlava bola vystavená na londýnskom moste. Niektorí škótsky šlachtici uznali Eduarda, ale vačšina ľudí pokračovala v odpore ktorý po Wallaceovej smrti ešte vzrástol. Eduard chcel Škótsko zlomiť, nakoniec iba posilnil jeho nacionalizmus. Novým lídrom sa stal Robert Bruce a vyhnal anglickú armádu. Eduard I chystal protiúder, ale zomrel roku 1307. Jeho sy Eduard II nastúpil na trón. Bruce medzitým zlikvidoval svojich nepriatelov v Škótsku a stal sa kráľom. Roku 1314 uštedril Angličanom zdrvujúcu porážku v botke pri Bannockburne. Škótsko ostalo samostatné.


100 ročná vojna

14. storočie znamenalo pre Anglicko veľa pohrôm či už v podobe vojen alebo epidémii moru. Takisto v tomto období vzrástla moc mešťanov a šľachty, pretože panovník sa na nich spoliehal pokiaľ ide o financie pre nákladné vojny. Spolupráca medzi šľachtou a mešťanmi sa stala základom pre ďalší politický vývoj, hlavne posilnila moc parlamentu a ľudu. Po porážke od Škótov pri Bannockburne sa ich Eduard stále snažil ovládnuť, no po ich vytrvalom odpore sa v svojej myšlienky vzdal. Pre vzrastajúce rozpory medzi ním a šľachtou bol roku 1327 zosadený a zavraždený. Jeho syn, Eduard III síce vinníkov potrestal, ale aj tak táto udalosť zanechala škvrnu na kráľovskej moci. Onedlho však Angličania opäť stáli vo vojne proti Škótom, ktorý ešte v roku 1295