podpísali s Francúzmi dohodu o vzájomnej pomoci a vojenskej podpore proti Angličanom. Toto spojenectvo pretrvalo až do 16. storočia. Francúzsky kráľ Filip VI. Valois si robil stále väčšie a väčšie nároky na Anglické územia vo Francúzsku, no jeho vazali sa búrili už dlhé storočia a odmietali uznať jeho nadvládu. Jedným z týchto vazalov bol stále aj anglický kráľ. Aby posilnil svoju pozíciu, francúzsky kráľ začal zasahovať do obchodných vzťahov Angličanov.

Roku 1324 obsadil Gaskónsko, ktoré dodávalo víno výmenou za anglickú vlnu a obilniny. Takisto apeloval na burgundského vojvodu, aby prestal dovážať vlnu z Anglicka. Tieto dve územia zabezpečovali pre anglickú ekonomiku najväčší zisk, preto je jasné, že Angličania nesúhlasili s obmedzeniami a to bol jeden z dôvodov storočnej vojny, ktorá s prestávkami trvala viac ako 100 rokov. Túto vojnu schvaľovali aj mešťania a ostatné vrstvy spoločnosti, lebo na rozdiel od konfliktov so Škótskom a Walesom táto vojna mohla priniesť obrovský zisk. Burgundský vojvoda bol nútený uzavrieť spojenectvo s Angličanmi proti Francúzom.
Eduard III is ako vazal nárokoval na francúzsky trón a roku 1337 vyhlásil vojnu. Spočiatku boli úspešnejší Angličania, vďaka vojnovým skúsenostiam s Keltmi. Veď aj najdôležitejšou zložkou ich armády boli Welšský lukostrelci. Boli rýchli a presný, ich šípi dokonca prenikli aj brnením. Zrodili sa prvé anglické víťazstvá pri Crécy roku 1346 a Poitiers roku 1356. Dokonca aj francúzsky kráľ Ján II Dobrý(nastúpil na trón po smrti Filipa IV.) bol zajatý a Francúzi museli zaňho odovzdať velké výkupné. Angličania taktiež ukoristili mnoho bohatstva. Roku 1360 bolo uzavreté prímerie a Eduard sa vzdal nárokov na francúzsky trón, lebo sa uspokojil s novo získanými územiami vo Francúzsku. Pripojil si Akvitánsko, časť Normandie a prístav Calais. Ale vojna neskončila a francúzsky kráľ postupne získal väčšinu území späť. Aj Škóti posilnení spojenectvom zaútočili na Angličanov roku 1346, no boli porazený a kráľ Dávid sa stal zajatcom. Francúzi ho museli vykúpiť. Eduard uspokojený vojnovými ziskmi sa vzdal aj myšlienky o ovládnutie Škótska a medzi krajinami zavládlo prímerie.


Čierna smrť

Celé 14. storočie bolo poznačené poklesom populácie v dôsledku krízy v poľnohospodárstve a chorôb. Najväčšia epidémia moru označovaného aj ako čierna smrť, zasiahla Britániu v rokoch 1348-1349. Šírila sa rýchlo, vďaka nedostatočnej hygiene a potkanom. Pozabíjala viac ako 1/3 populácie, celé dediny a mestá boli vyľudnené. Trvalo takmer tri storočia kým počet obyvateľov dosiahol čísla z roku 1300(4 000 000 obyvateľov). Ešte koncom 13. storočia z dôvodu vzrastu cien veľkostatkári prestali platiť roľníkom za ich prácu a vrátili sa k nevoľníctvu. Dedinčania dostali pôdu do daru a museli odvádzať daň. No po epidémii klesol počet obyvateľov natoľko, že nemal kto pracovať. Parlament a kráľ sa snažili zvýšiť platy. Aj roľníci si uvedomili, že peniaze im za prácu patria a toto znamenalo koniec nevoľníctva. Veľkostatkári boli nútený dávať pôdu do prenájmu nižším statkárom a takto vznikla nová spoločenská vrstva tzv."yeomens". Stali sa dôležitou súčasťou štátnej ekonomiky.

Aj život roľníkov sa zlepšil, mali dosť peňazí aby si postavili kamenné domy, pevnejšie ako tie drevené. V ekonomike nastali aj ďalšie zmeny, hlavná exportná surovina-vlna bola nahradená hotovými šatami. Mešťania spracovávali surovú vlnu v nových textilných fabrikách a predávali ju so ziskom. Tieto fabriky boli najmä na západe krajiny v Yorkshire a Walese. Ale Eduard III si udržal popularitu medzi ľuďmi aj napriek chorobám a zlej finančnej situácii v krajine. Horšie na tom bol jeho vnuk Richard II ktorý nastúpil na trón roku 1377. Jeho otec Čierny Princ zomrel krátko pred tým. Richard mal ešte len 11 rokov, tak zaňho vládli jeho poradcovia, ktorí zaviedli daň na každého obyvateľa nad 15 rokov. Neskôr daň zvýšili a obyvatelia museli platiť. Ale v roku 1381, keď bola daň zvýšená opäť a dosť rapídne, začali sa obyvatelia búriť. Vzbura sa šírila najmä z bohatších oblastí, Kentu a East Anglie, po ktorých sa osmelili aj chudobnejšie kraje.

Ďalší dôvod k vzbure dali veľkostatkári, ktorí z roľníkov znova urobili nevoľníkov, lebo to bolo lacnejšie. Vzbúrencov viedol Watt Tyler, ktorý vyhlasoval, že pred bohom sú si všetci rovní, tak prečo by mali byť obyvatelia delený na vrstvy. Táto vzbura roľníkov trvala iba pár týždňov. Za ten čas roľníci obsadili väčšinu Londýna, kde sa k nim pridali aj mešťania. Tyler bol zabitý a Richard sľúbil, že vyhovie požiadavkám a zruší nevoľníctvo, len aby sa poddaní rozišli. Ale svoj sľub nedodržal, vodcov dal obesiť. No revolúcia aj tak znamenala výstrahu pre panovníka a šľachtu. Richard mal problémy aj so svojimi šľachticmi a využíval svoje právomoci proti nim. Svojho strýka, Johna Gaunta, jedného z najsilnejších mužov v krajine dal uväzniť. No jeho syn Henrich z Lancesteru mu neodpustil. V roku 1399, keď bol Richard zaneprázdnený situáciou v Írsku, prišiel s armádou a Richarda zosadil. Ten nemal potomka a tak znova vypukol boj o trón medzi synom Eduarda III a Henrichom. Ten nakoniec získal podporu šľachticov a nastúpil na trón ako Henrich IV. Zvyšok života strávil obnovovaním kráľovskej autority a zabezpečovaním trónu pre svojho syna. No cítil hrozbu ďalšej vojny. Vzbura roľníkov vzišla s nezhôd medzi ľudom a štátom, ale v krajine takisto vzrastali nezhody s cirkvou.

Cirkevní hodnostári dávno nedodržiavali kresťanské ideály, mnohým šlo len o zisk a bohatstvo. S poddanými zaobchádzali kruto, nečudo že ľudia odmietali platiť cirkevnú daň. Situácii ešte pridal fakt, že od roku 1309 bol sídlom pápeža Avignon vo Francúzsku, s ktorým Angličania viedli vojnu. ľudia si mysleli, že platením daní pápežovi pomáhajú Francúzom. S tým súhlasil aj kráľ a znížil cirkevnú daň. Cirkev neprotestovala, lebo bola na jednej strane s vládnúcou vrstvou. Mnohí hodnostári pochádzali zo šlachtických