- kupovanie a držanie ľudí v osobnom vlastníctve na nútené práce. Všeobecne bolo rozšírené v staroveku, počnúc Egyptom a Babylonom až po demokracie a monarchie antického Grécka a Ríma, kde nútená práca otrokov tvorila základ hospodárstva. Po nástupe kresťanstva a feudalizmu otrokárstvo v západnej Európe takmer vymizlo; zostalo však trvalou súčasťou života v Afrike a arabskom svete. V 16. storočí obnovili otrokárstvo európske koloniálne veľmoci, ktoré nakupovali čiernych otrokov od ich (takisto čiernych) pánov v západnej Afrike a vyvážali ich do kolónii v Novom svete. Odhaduje sa, že obeťou tohto obchodu sa stalo najmenej 12 miliónov ľudí, z ktorých najväčší počet skončil v Brazílii. Mnohí podľahli útrapám počas cesty na otrokárskych lodiach alebo brutálnemu vykorisťovaniu na plantážach. Na začiatku 19. storočia sa podarilo vzbúreným otrokom na Haiti zvrhnúť francúzskych otrokárov a vytvoriť nezávislú republiku. V britskej ríši zrušili obchod s otrokmi r. 1807 zásluhou Williama Wilberforcea a r. 1833 zaniklo i otroctvo. V USA skoncoval s otroctvom r. 1863 prezident Lincoln a v Brazílii zaniklo r. 1888. Dnes je otroctvo zakázané na celom svete, ale odhaduje sa, že okolo 200 miliónov ľudí žije naďalej v podmienkach, ktoré sa od otroctva veľmi nelíšia. Veľká Británia odôvodňovala koloniálnu expanziu v Afrike okrem iného tým, že sem prináša civilizáciu a oslobodzuje černochov od otroctva, ktoré bolo na africkom kontinente tradičným javom. Bieli kolonizátori však často zaobchádzali s otrokmi horšie než ich africkí páni.