1) Rakúsko – maďarské vyrovnanie

Porážka vo vojne s Pruskom spôsobila hlbokú vnútornú krízu v Rakúsku. Oslabená vláda sa rozhodla ustúpiť maďarskému tlaku a vyrovnať sa s maďarskými požiadavkami. Rakúsko-Maďarské vyrovnanie z roku 1867 rozdelilo ríšu na dva samostatné štáty – na Rakúsko (Predlitavsko) a Uhorsko ( Zalitavsko). Oficiálny názov štátu bol Rakúsko-Uhorsko. Takémuto štátnemu usporiadaniu hovoríme dualizmus. Dualizmus bol spôsob štátneho usporiadania habsburskej monarchie. Oba štáty mali jedného panovníka a tri spoločné ministerstvá: ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vojny a ministerstvo financií. Všetky ostatné veci si riadili oba štáty samostatne, prostredníctvom svojej vlády a snemovne. Z toho vyplývalo, že každá z dvoch častí sa vyvíjala odlišne. Politický systém bol v Rakúskej časti demokratickejší. Naopak v maďarskej časti si veľa výsad udržiavala maďarská vláda.


2) Slovensko a rakúsko - maďarské vyrovnanie

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa slovenský národ ocitol vo vážnej situácií. Slovensko bolo súčasťou uhorského štátu. Uhorský snem a uhorská vláda boli v maďarských rukách. Nedemokratický systém dovoľoval maďarským vládnym kruhom uskutočňovať bezohľadnú maďarizáciu. Hlavnou politickou ideou, ktorou sa maďarská vláda riadila, bola idea jednotného maďarského politického národa v Uhorsku. Iné národy v Uhorsku maďarská vláda neuznávala. V mene tejto idey sa v Uhorsku začala uskutočňovať politika odnárodňovania, ktorá sa postupne stupňovala. Budúcnosť slovenského národa bola veľmi neistá.
Rakúsko maďarské vyrovnanie prehĺbilo rozkol v slovenskom národnom hnutí. Skupina, ktorá kritizovala orientáciu slovenskej politiky na Viedeň a požadovala požiadavky Memoranda z r. 1861 za príliš radikálne, vystúpila teraz so svojimi požiadavkami. Základom jej politiky bolo hľadanie dohody s Maďarmi, odmietnutie požiadavky Okolia slovenského a zdôrazňovanie jazykových a kultúrnych ústupkov od maďarskej vlády.

Skupina vydávala časopis Slovenské noviny, na jej čele bol Ján Palárik a peštiansky staviteľ Ján Nepomuk Bobula. Táto skupina sa volala Nová škola. V tomto čase však vzniká strana, ktorá bola voči Novej škole v opozícií a mala úplne opačné ciele a princípy. Táto strana si hovorila Stará škola.


3) Vznik Starej školy

Vzniku starej školy predchádzalo Slovenské národné zhromaždenie (tiež memorandové zhromaždenie) - snemovanie slovenskej politickej reprezentácie a verejnosti. Konalo sa 6. a 7. júna 1861 v Martine a jeho iniciátormi boli najmä Štefan Marko Daxner a Ján Francisci, ktorý mu predsedal. Otvoril ho martinský richtár O. Koša. Prvý deň vyplnilo rokovanie takmer 200 popredných osobností o novom politickom programe, ktorý pripravil Š. M. Daxner. Vychádzal zo zásady prirodzeného práva rovností národov a národnej svojbytnosti Slovákov, ktorú mal vyjadrovať a zabezpečiť autonómny územný útvar. V otázke autonómie i orientácie slovenskej politiky sa stretli dva názorové prúdy, ktoré položili zárodky Starej i Novej školy.


4) Do vnútra Starej školy

Stará škola bola hlavným prúdom slovenského národného hnutia v 60. a 70. rokoch 19. stor. Začala sa formovať na slovenskom národnom zhromaždení r 1861. Centrum mala v Martine, 19. marca začal J. Francisci v Budíne vydávať Pešťbudínske vedomosti, ktoré sa stali orgánom Starej školy. Od r. 1870 vydávali Národné noviny. Jej hlavnými predstaviteľmi boli J. Francisci, Štefan Marko Daxner, Jozef Miloslav Hurban, Martin Čulen a Paulíny-Tóth. Na rozdiel od počiatočnej Novej školy nedôverovala maďarským politikom a „slovenskej ” šľachte. Hlásila sa k odkazu štúrovcov, orientovala sa na spoluprácu s cisárskou Viedňou, odmietala akékoľvek prejavy maďarskej nadradenosti. Dožadovala sa dôslednej národnej rovnosti a hlásila sa k slovanskej vzájomnosti. Jej programom bolo Memorandum národa slovenského a idea Okolia (autonómia Slovenska v rámci Uhorska). Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa ocitla v silnej defenzíve, proti radikálnej maďarizácií nebola schopná rozvinúť príťažlivý program a prejaviť každodennú priebojnosť v záujme ochrany sociálne slabých vrstiev. Časom ich aktivita začala ochabovať. Pomoc očakávala od ostatných Slovanov, najmä od cárskeho Ruska. Maďarská strana jej predstaviteľov často označovala za zradcov vlasti a panslavistov. Začiatkom 70. rokov sa začína nazývať Slovenskou národnou stranou.


5) Slovenská národná strana nadviazala na Starú školu a ideový odkaz štúrovcov, organizačne sa sformovala 6. júna 1871, sídlila v Martine. Bola hlavnou slovenskou politickou silou v období dualizmu. Jej predsedom bol V. Paulíny- Tóth, od r. 1877 P.Mudroň a 1914 M. Dula. Medzi jej popredné osobnosti patrili M. Čulen, A. Halaša, J. Francisci, M. Štefanovič, A. Pietor, S. Hurban-Vajanský a iní. Jej orgánom boli Národnie noviny. Tvorilo ju vedenie v Martine (tzv. martinské centrum) a prívrženci v regiónoch. Stále bola v trvalej opozícií voči maďarskej vláde a uhorským silám, ktoré nerešpektovali národnú svojbytnosť Slovákov a rovnosť národov.

V atmosfére vypätej maďarizácie však nedokázala vyvinúť také aktivity, ktoré by jej získali širšie zázemie vo verejnosti a tak sa ocitla v izolácií. Odpor k aristokratickému režimu, volebnému právu v Uhorsku, sociálnej nespravodlivosti vyjadrovala najmä publicisticky a vyhlásením volebnej pasivity. Jej martinské centrum svojrázne spájalo tradicionalizmus, humanizmus a demokratizmus. Dôsledne presadzovala autonómiu Slovenska. Aby získala poslanecký mandát, bola odkázaná na spoluprácu s inými stranami a od r. 1932 s HSĽS. SNS pristúpila 6. októbra 1938 k Žilinskej dohode. Po konfliktoch a rokovaniach s HSĽS v Žiline dodatočne odhlasovala zlúčenia.