Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacionálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei)(NSDAP). Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. To chcel Adolf Hitler zmeniť a vďaka politike appeasementu, teda ústupkov zo strany Veľkej Británie a Francúzska, sa mu to takmer aj podarilo. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem. Anschluß = pripojenie) Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Česko-Slovenska a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali. Namiesto toho sa Stalin a Hitler dohodli sami, 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu Winston Churchill: „Mohli sme si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali sme si hanbu, ale zožneme vojnu.“

Ešte na začiatku roka existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: Os a s ňou spojené štáty, Francúzsko a Spojené kráľovstvo plus malé štáty pod ich ochranou a ZSSR, ktoré na prvý pohľad stálo bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Ako však už bolo povedané, Británia odmietla garantovať a podporovať Stalinovu tyraniu a ten rovnako pragmaticky dospel k záveru, že Nemecko mu môže ponúknuť viac. Novým ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal Viačeslav Michajlovič Molotov, ktorý neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože tam je to vždy jednoduchšie. 23. augusta 1939 uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom (za ktorý sa podpísal Molotov) pakt o neútočení, známy pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov, ktorý celkom rozvrátil všetku rovnováhu v Európe a uvoľnil Hitlerovi aj Stalinovi ruky na začatie expanzie. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol nič proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom, a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu Poľska. Cesta k vojne tým bola voľná.

Samotná vojna sa začala 1. septembra 1939 o 4:45 ráno, keď Nemecký krížnik zahájil paľbu na Gdansk (tento útok mal krycie meno Fall Weiss). Ako zámienku použili Nemci prepad vysielača v Gliwiciach. V skutočnosti išlo o zinscenovaný útok a údajní poľskí vojaci boli v skutočnosti príslušníci Waffen-SS preoblečení za poľských vojakov. Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu a preto vyhlásili Nemecku vojnu - 3. septembra o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ňou tak urobili aj najvýznamnejšie krajiny Commonwealthu – India, Austrália a Nový Zéland a o 12:20 tak urobilo aj Francúzsko. 4. septembra sa potopením britskej osobnej lode SS Athenia nemeckou ponorkou U 30 začala bitka o Atlantik. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič, okrem niekoľko chabých náletov na Nemecko a malého útoku na Saarbruck - toto obdobie je známe ako tzv. „čudná vojna“.

Po skončení prvej svetovej vojny zostalo Japonské cisárstvo v priestore západnej Ázie najmocnejšou krajinou. Mnoho japonských politických a vojenských vodcov, ako Fumimaro Konoe a Sadao Araki tvrdili, že Japonsko má právo podmaniť si Áziu a zjednotiť ju pod vládou cisára Hirohita.

Japonsko zaútočilo na Mandžusko po takzvanom Mandžuskom incidente v roku 1931 a po roku pretvorilo Mandžusko na bábkový štát Mančukuo. V roku 1937 japonské sily vtrhli aj do samotnej Číny, kde hľadali novú pracovnú silu a suroviny. Japonci spočiatku postupovali rýchlo, no postupne zakolísali a ich postup sa po bitke o Šanghaj spomalil. Mesto sa dostalo do Japonských rúk v decembri roku 1937, spolu s hlavným mestom Nanking. V dôsledku týchto porážok, čínski nacionalisti, ktorí okrem Japoncov bojovali aj proti komunistickým jednotkám Kuomintangu boli nútení presunúť svoje sídlo najprv do Wuhanu a neskôr Čchung-čchingu. Japoncami okupované oblasti boli vystavené teroru a vyčíňaniu japonských vojsk.

Vzrastajúca japonská vojenská prítomnosť na Ďalekom Východe bola považovaná za veľkú strategickú hrozbu pre ZSSR. Na prelome júla a augusta 1938 prebehli krátke boje pri jazere Chasan. Na jar 1939 vyvolali Japonské vojská pohraničné zrážky s Mongolskom, ktorému však pomohol Sovietsky zväz a v bitke o Chalchin Gol odrazil japonský útok. Nebezpečenstvo ďalších japonských útokov však spôsobilo, že Sovieti naďalej držali v oblasti pomerne veľké sily. Až v roku 1941 podpísali obe krajiny pakt o neútočení. V oblasti tak zotrval pokoj do roku 1945. Po týchto porážkach sa Japonci rozhodli presmerovať svoju expanziu viac na juh, to však nutne muselo viesť k stretu s USA kvôli kontrole nad Filipínami a námornými obchodnými cestami do Holandskej Východnej Indie.

Zatiaľ čo v Ázii sa už od roku 1937 bojovalo „iba“ medzi Čínou a Japonskom (pozri Čínsko-japonská vojna (1937-1945)), vojna v Európe sa začala 1. septembra 1939, kedy nemecké vojská po predchádzajúcich provokáciách a zinscenovaných incidentoch začali inváziu do Poľska. Spojené kráľovstvo a Francúzsko vtedy po formálnej stránke nezaváhali a 3. septembra 1939 vyhlásili